Má rodič - cudzinec právo na štátne dávky pre dieťa?

Zvyčajne sú sociálne príspevky viazané na občianstvo alebo trvalý pobyt. Čo ak nie je splnená ani jedna z týchto podmienok?

Redakcia 10. 05. 2017 4 min.

    Pani Chavez-Vilchez je venezuelská štátna príslušníčka (osoba bez občianstva EÚ, ďalej len „cudzinka“), ktorá pricestovala do Holandska na turistické víza. Z jej vzťahu s holandským štátnym príslušníkom sa v roku 2009 narodilo dieťa, ktoré získalo holandské občianstvo. Obaja rodičia spolu s dieťaťom žili v Nemecku do júna 2011, kedy sa obaja partneri rozišli a pani Chavez-Vilchez spolu s dieťaťom opustili spoločnú domácnosť. Dieťa je odvtedy v starostlivosti matky, pričom otec dieťaťa neprispieva ani na jeho výživu, ani výchovu. Vzhľadom na to, požiadala pani Chavez-Vilez holandské úrady o sociálnu pomoc a prídavky na deti. Žiadosť bola však odmietnutá s argumentom, že nárok nepatrí osobám, ktoré nemajú holandské občianstvo.

    Táto vec sa už na prvý pohľad javí nelogicky, nakoľko matka, hoci je cudzinkou, nepožaduje sociálne výhody pre seba, ale pre svoje dieťa. Samozrejme s takto pridelenými financiami nakladá matka, nakoľko ide o maloleté dieťa, ktorého právne a majetkové vzťahy spravuje rodič. Dochádza teda k situácii, kedy sú občianske práva dieťaťa potlačené z dôvodu, že starostlivosť nad ním vykonáva rodič, ktorý nie je občanom krajiny, v ktorej sa trvale zdržiavajú. Centrale Raad van Beroep (holandský súd konajúci v danej veci) sa Súdneho dvora pýta či je možné uprieť matke nárok na prídavky na dieťa, ak otec, ktorý je občanom Únie a teda aj nositeľom občianskych a sociálnych práv, túto starostlivosť nevykonáva.

    Vo svojom rozsudku z dnešného dňa (10.4.2017) Súdny dvor uvádza, že právne postavenie matky úzko súvisí s pravidlami upravujúcimi právo na pobyt v rámci EÚ, nakoľko je dieťa vo výhradnej starostlivosti matky-cudzinky avšak nie otca-občana EÚ. Zotrvanie matky v rámci EÚ je teda závislé od jej povolenia na pobyt. Toto súčasne ovplyvňuje aj práva dieťaťa-občana EÚ, nakoľko by takto bolo nútené opustiť územie EÚ.

    Prípadná povinnosť matky opustiť územie Únie by mohla zbaviť jej dieťa účinného využívania podstaty jeho občianskych práv. Na to, či môže dôjsť k zásahu práv dieťaťa, tak treba posúdiť, či

    -       medzi dieťaťom a rodičom, ktorý ho má v skutočnej starostlivosti existuje vzťah skutočnej závislosti

    -       právo na zachovanie rodinného života

    -       najlepší záujem dieťaťa.

    Okolnosť, že druhý rodič, ktorý je občanom Únie, je skutočne schopný a pripravený vykonávať sám každodennú a skutočnú starostlivosť o dieťa, je relevantná, no sama osebe nie je dostatočná na to, aby bolo možné konštatovať, že medzi matkou-cudzinkou a dieťaťom neexistuje taký vzťah závislosti, aby bolo toto dieťa nútené opustiť územie Únie v prípade, že by bolo matke odopreté právo na pobyt. Do popredia tu totiž vystupuje najlepší záujem dotknutého dieťaťa, ktorý sa zakladá na zohľadnení všetkých okolností prejednávanej veci, a to najmä jeho veku, fyzického a emočného vývoja, úrovne jeho citovej väzby tak s rodičom, ktorý je občanom Únie, ako aj s rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, a tiež rizika, ktoré by odlúčenie od tohto rodiča znamenalo pre citovú rovnováhu tohto dieťaťa.

    Pokiaľ ide o preukázanie týchto skutočností, musí rodič-cudzinec uviesť skutočnosti, na základe ktorých možno posúdiť, či v dôsledku rozhodnutia, ktorým mu bolo odopreté právo na pobyt, by dieťa nemohlo účinne požívať podstatu práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie, keďže by muselo opustiť územie Únie.

    Vnútroštátne orgány však musia dbať na to, aby uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa dôkazného bremena nenarušilo potrebný účinok článku 20 ZFEÚ. Vnútroštátne orgány tak majú povinnosť vykonať prieskum nevyhnutný na zistenie miesta bydliska rodiča, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu. Takisto musia posúdiť, či tento rodič je skutočne schopný a pripravený vykonávať sám každodennú a skutočnú starostlivosť o dieťa. Okrem toho musia preskúmať to, či medzi dieťaťom a rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, existuje taký vzťah závislosti, že v dôsledku rozhodnutia o odopretí práva na pobyt tomuto rodičovi by dieťa nemohlo účinne požívať podstatu práv vyplývajúcich z jeho postavenia občana Únie, keďže by muselo opustiť územie Únie.

    Súdny dvor EÚ teda konštatuje

    Okolnosť, že druhý rodič, ktorý je občanom Únie, by mohol sám vykonávať každodennúa skutočnú starostlivosť o dieťa, je relevantná, no sama osebe nie je dostatočná na zamietnutie povolenia na pobyt. Musí byť možné konštatovať, že medzi dieťaťom a rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, neexistuje taký vzťah závislosti, aby v dôsledku rozhodnutiao neudelení práva na pobyt tomuto rodičovi bolo dieťa nútené opustiť územie Únie. 

    Hoci je tento prípad orientovaný na nárok na sociálne príspevky, vypovedá súčasne aj o práve na pobyt cudzincov na území EÚ. Môžme teda konštatovať, že práva dieťaťa, ktoré je občanom EÚ sa (minimálne) počas celej doby jeho maloletosti a závislosti, budú sčasti vzťahovať aj na jeho rodiča-cudzinca, ktorý má dieťa v skutočnej starostlivosti. Ide teda o "atrahovanie" práv v prospech rodiča-cudzinca.