Z Občianskeho zákonníka vyplýva, že k nadobudnutiu dedičstva môže dôjsť len vtedy, ak osoba[1], ktorá má právo dediť existuje. Dedič môže dediť zo zákona, zo závetu, alebo z oboch týchto titulov. Dedičom môže byť fyzická osoba, právnická osoba alebo štát.
Nenarodené dieťa a jeho právo dediť
Ako sme už vyššie uviedli, pre nadobudnutie dedičstva po poručiteľovi je rozhodujúce, či dedič žije v čase smrti poručiteľa. Ten kto v čase smrti poručiteľa nežije, nemôže ani dediť. Uvedené môžeme vyložiť aj opačný spôsobom. Je spôsobilým dedičom aj nenarodené dieťa? Právo dediť úzko súvisí so spôsobilosťou mať práva a povinnosti, t.j. právnou spôsobilosťou. Z ustanovenia § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením; túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, pokiaľ sa narodí živé.[2] Z uvedeného vyplýva, čo v neposlednom rade potvrdzuje aj právna prax, že nenarodené dieťa by malo byť v prvom rade v čase smrti poručiteľa aspoň počaté. Výkladom zákonných ustanovení dospejeme k záveru, že ešte nenarodené dieťa v zásade bude patriť medzi oprávnených dedičov.
Obsolétna právna úprava
Platná právna úprava však neprihliada na skutočnosť, že v súčasnej dobe si poručiteľ môže ešte pred smrťou a to už z akéhokoľvek dôvodu, nechať zmraziť spermie, ktoré budú po jeho smrti použité na umelé oplodnenie. Vzhľadom na uvedené môžeme dodať, že spermie môžu byť použité za účelom vykonania umelého oplodnenia vo veľmi širokom časovom rozpätí. Vo všeobecnosti ale možno konštatovať, že takto počaté dieťa by v zásade malo byť oprávneným dedičom, nakoľko je potomkom poručiteľa. Na podporu tohto tvrdenia môžeme odkázať na ustanovenie § 473 ods. 1 Občianskeho zákona, z ktorého vyplýva, že pri dedení zo zákona dedia v prvej skupine poručiteľove deti a manžel rovnakým dielom.
Naproti tomu, podľa ustanovenia § 468 Občianskeho zákonníka musí byť dedič v čase prejednania dedičstva známy. Toto ustanovenie nepriznáva deťom narodeným takýmto spôsobom postavenie účastníka konania.
Dieťa narodené umelým oplodnením po smrti poručiteľa nespĺňa ani ďalšiu zákonnú požiadavku, ktorou je „žiť v čase smrti poručiteľa“. Zároveň, v čase smrti poručiteľa ani nedisponuje právnou spôsobilosťou potrebnou na nadobúdanie práv a povinností, t.j. nie je ešte ani počaté. Na základe uvedeného môžeme dospieť k jednoznačnému záveru, že súčasná právna úprava diskriminuje potomka, ktorý je splodený umelým oplodnením po smrti poručiteľa.
Ako sme už uviedli, keď zákon nepriznáva takto narodenému dieťaťu status účastníka konania, nebude mať právo neskôr domáhať sa ochrany svojich dedičských oprávnení prostredníctvom podania žaloby o obnovu konania.
V tejto súvislosti by bolo vhodné zmeniť súčasný stav právnej úpravy a odstrániť obsolétnosť spočívajúcu v tomto zákonnom obmedzení. Zároveň môže byť žiaduce, v prípadnej novele Občianskeho zákonníka myslieť aj na skutočnosť, že zmrazené spermie môžu byť použité aj po uplynutí minimálne 25-tich rokov, čo môže v praxi v súvislosti s nadobudnutím dedičstva predstavovať značný problém. Preto účinnou novelou Občianskeho zákonníka by mohlo byť zavedenie odseku 2 do ustanovenia § 468 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by dedič narodený na základe umelého oplodnenia nemusel byť v čase smrti poručiteľa známy. Ďalej by mohlo vyriešeniu diskriminácie napomôcť zadefinovanie dediča – narodeného umelým oplodnením po smrti poručiteľa výslovne v zákone.
V USA je tomu inak
Návrhár Christian Audigier zomrel v roku 2015. Jeho posledná bývalá manželka nebola schopná zmieriť sa so skutočnosťou, že podľa závetu mali po ňom dediť iba jeho potomkovia, pričom ona so zomrelým deti nemala. Žalobou podanou na súd sa domohla zmrazených spermií svojho zosnulého manžela, ktoré plánuje použiť na umelé oplodnenie a získať týmto spôsobom majetok po bývalom manželovi, keďže právny systém USA takýto spôsob nadobudnutia dedičstva umožňuje.
