Dňa 11. decembra 2024 schválila Národná rada Slovenskej republiky vládny návrh zákona ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s niektorými opatreniami na zabezpečenie dostupnosti ústavnej zdravotnej starostlivosti. Tento zákon novelizuje zákon č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o civilnej ochrane obyvateľstva“), zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné predpisy, týkajúce sa primárne poskytovania zdravotnej starostlivosti. Zákon bol dňa 18. decembra 2024 vyhlásený v Zbierke zákonov pod číslom 363/2024 Z. z..
Podľa dôvodovej správy má byť cieľom tohto zákona zabezpečenie ochrany verejného zdravia osôb na území Slovenskej republiky, ochrany zdravotníckeho systému a predchádzanie zásahom do iných práv a slobôd osôb, keďže podľa predkladateľov štát nemal k dispozícii dostatočné možnosti na dosiahnutie uvedených cieľov a neexistoval iný prostriedok, ktorý by bol rovnako účinný a zároveň by menej zasahoval do základných práv a slobôd, pričom by viedol k dosiahnutiu týchto cieľov. Predkladatelia teda majú za to, že opatrenia zavedené týmto zákonom prechádzajú testom proporcionality, v ktorom je na jednej strane ústavná hodnota ochrany života a zdravia a na druhej strane hodnota, ktorou je dočasné obmedzenie práva na slobodnú voľbu zamestnania a vykonávanie práce.
Nová mimoriadna udalosť
Jednou zo zmien upravených týmto zákonom je práve novela zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, ktorou je zavedenie novej mimoriadnej udalosti v § 3 ods. 2 - kritická nedostupnosť ústavnej zdravotnej starostlivosti. V ustanovení § 3 ods. 2 písm. e) je zakotvená jej definícia, podľa ktorej je to
“mimoriadna udalosť vyvolaná prírodnými, prevádzkovými, sociálnymi alebo inými faktormi, ktorá predstavuje hrozbu alebo stav závažného narušenia poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti v nemocnici, pri ktorom poskytovatelia ústavnej zdravotnej starostlivosti nie sú schopní zabezpečiť poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rozsahu, kvalite alebo čase nevyhnutnom na ochranu života a zdravia alebo predchádzať závažnému poškodeniu zdravia.”
Podľa dôvodovej správy má teda ísť o stav, v ktorom nezáleží od toho, aké faktory ho vyvolali, avšak udalosti nemožno pripísať systematickému konaniu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ale výlučne okolnostiam, ktoré sú mimo ich kontrolu.
Tento zákon však zároveň zavádza aj časové obmedzenie na možnosť vyhlásenia a predĺženia takejto mimoriadnej situácie, a to konkrétne na dobu 60 dní s možnosťou jednorazového predĺženia, ako stanovuje § 3b ods. 5 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Takéto obmedzenie má podľa dôvodovej správy zabezpečiť trvanie opatrení len na nevyhnutnú dobu, a taktiež ich podliehanie kontrole verejnej moci. Zároveň zakotvuje možnosť územnej limitácie dosahu tejto mimoriadnej situácie - teda určením územia alebo konkrétneho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Posudzovanie práceneschopnosti a fikcia neuplynutia výpovedných lehôt
Ďalšou novinkou je zavedenie právomoci okresných úradov, ktoré sú dotknuté mimoriadnou situáciou určiť lekárov, ktorí budú posudzovať a rozhodovať o dočasnej práceneschopnosti zdravotníckych pracovníkov na konkrétnom území. Takáto právna úprava má podľa dôvodovej správy smerovať k zabezpečeniu transparentnosti a objektívnosti rozhodovacieho procesu a zníženie rizika zneužívania práceneschopnosti, ako aj k eliminácii konfliktov záujmov medzi zdravotníckymi pracovníkmi. Podľa predkladateľov zákona bola doterajšia kontrola nad procesmi udeľovania práceneschopnosti počas mimoriadnej situácie nedostatočná, a mohla viesť k nadmernému zaťaženiu sociálneho systému, ako aj k celkovému narušeniu chodu ústavných zdravotníckych zariadení.
Samotná zmena spočíva v zavedení nových ustanovení do zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, ako aj do zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Podľa § 12a ods. 19 zákona o zdravotnej starostlivosti má počas mimoriadnej situácie, vyhlásenej z dôvodu kritickej nedostupnosti ústavnej zdravotnej starostlivosti posudzovať a rozhodovať o dočasnej práceneschopnosti uvedených zdravotníckych pracovníkov, ktorým bola počas tohto stavu zákonom uložená povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť alebo uložená pracovná povinnosť lekár poskytovateľa zdravotnej starostlivosti určeného okresným úradom podľa osobitného predpisu. Takýmto lekárom je v zmysle § 14 ods. 1 písm. s) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva lekár, ktorého určil vo svojom územnom obvode okresný úrad. Obdobné pravidlo je zavedené aj v súvislosti s núdzovým stavom.
Do zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) sa taktiež dopĺňajú povinnosti zdravotníckeho pracovníka do ustanovenia § 80 tohto zákona, podľa ktorých sa zavádzajú povinnosti súvisiace s mimoriadnou situáciou vyhlásenou z dôvodu kritickej nedostupnosti ústavnej zdravotnej starostlivosti, konkrétne v ods. 1 písm. l) až p). V rámci týchto povinností bola zavedená aj zákonná fikcia neuplynutia výpovedných lehôt v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti nachádzajúcom sa na území, na ktorom je vyhlásená mimoriadna situácia, a to v zmysle § 80 ods. 1 písm. l) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Podľa tohto ustanovenia, upravujúceho povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť, výpovedná doba zdravotníckeho pracovníka majúceho túto povinnosť, ktorá by mala skončiť počas mimoriadnej situácie, sa skončí dňom odvolania mimoriadnej situácie. To znamená, že až do odvolania takejto mimoriadnej situácie sú zdravotnícki pracovníci vo výpovednej dobe povinní poskytovať zdravotnú starostlivosť, a to aj vtedy, ak by im už inak výpovedná doba uplynula.
Nové skutkové podstaty trestných činov
Do Trestného zákona boli zavedené dve nové skutkové podstaty trestných činov, ktorými sú § 290c Porušovanie povinností za mimoriadnej situácie a § 290d Vyhýbanie sa výkonu povinností za mimoriadnej situácie. Podľa dôvodovej správy totiž takáto právna úprava, postihujúca úmyselné porušovanie alebo vyhýbanie sa výkonu povinností v čase trvania mimoriadnej situácie chýbala v právnom poriadku a jej absencia oslabovala schopnosť štátu takéto konanie efektívne postihnúť.
Doposiaľ obsahovala právna úprava v Trestnom zákone skutkové podstaty trestných činov podľa § 290a Porušovanie povinností za krízovej situácie a podľa § 290b Vyhýbanie sa výkonu povinností za krízovej situácie, ktoré sú naviazané na krízovú situáciu. Tieto skutkové podstaty však stanovujú trest odňatia slobody až na dva roky v základnej skutkovej podstate, zatiaľ čo novozavedené skutkové podstaty majú stanovovať nižšiu trestnú sadzbu, vzhľadom na menšiu závažnosť mimoriadnej situácie oproti krízovej situácii, a to trest odňatia slobody až na jeden rok.
Novozavedené skutkové podstaty trestných činov reflektuje aj zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktorý všetky štyri vyššie uvedené skutkové podstaty (§ 290a - § 290d Trestného zákona) doplnil do § 38 ods. 1, ktorý upravuje bezúhonnosť. Právoplatné odsúdenie osoby za takýto trestný čin by teda malo za následok stratu bezúhonnosti podľa tohto zákona, ktorá je napríklad jednou z podmienok na výkon zdravotníckeho povolania.
Ďalšie zmeny a účinnosť
Okrem vyššie uvedeného boli zavedené aj iné zmeny, ako napríklad doplnenie zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov o vykonanie opatrení na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti pre obyvateľstvo z dôvodu kritickej nedostupnosti ústavnej zdravotnej starostlivosti v súvislosti kritickou nedostupnosťou ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Tento zákon nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, teda 18. decembra 2024, okrem určitých ustanovení, ktoré nadobudnú účinnosť neskôr v roku 2025.
