Dňa 27. októbra 2022 rozhodol tretí senát Ústavného súdu Slovenskej republiky (ústavný súd) v prospech sťažovateľky, keď vyhovel jej ústavnej sťažnosti namierenej proti uzneseniu krajského súdu. Napadnutým uznesením krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu, ktorý ju odsúdil na päťročný nepodmienečný trest odňatia slobody za účasť na podvode veľkého rozsahu.
Sťažovateľka vo veci podala naraz ústavnú sťažnosť spolu s dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky (najvyšší súd). V dovolaní sťažovateľka namietala (i) nesprávne právne posúdenie, keď skutok mal byť kvalifikovaný ako marenie spravodlivosti, a nie ako podvod a (ii) porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom pre nedostatočné vymedzenie skutkovej vety, keď v nej nie je uvedený subjekt, ktorý mal byť uvedený do omylu. V rámci ústavnej sťažnosti sťažovateľka krajskému súdu vyčítala, že nebola preukázaná jej vedomosť o podvodnom konaní ostatných dvoch odsúdených spolupáchateľov, a teda ani jej spolupáchateľstvo.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd môže o ústavných sťažnostiach rozhodovať až keď už sťažovateľovi nemôže poskytnúť ochranu iný súd, bolo nutné najprv posúdiť, či ústavný súd vôbec má právomoc o sťažnosti sťažovateľky rozhodovať. Keďže sťažovateľkou vymedzené dovolacie dôvody boli podľa Trestného poriadku prípustné, námietky v ústavnej sťažnosti totožné s dovolacími dôvodmi podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nepodliehajú prieskumnej právomoci ústavného súdu. Zároveň však ústavný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že podanie dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu nie je procesnou prekážkou, ktorá by ústavnému súdu bránila v preskúmaní najvyšším súdom v konaní o dovolaní nepreskúmateľných skutkových záverov krajského súdu a to vďaka tomu, že konštrukcia dovolania v trestnom procese zjavne (hoc aj nie práve systematicky) v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku spojením správnosť a úplnosť zisteného skutku stanovuje, že dovolací súd nemôže skúmať a meniť skutkový stav, čo vylučuje kontrolu zjavne mylných a arbitrárnych skutkových záverov odvolacieho súdu.
Výsledkom posúdenia tejto otázky zo strany ústavného súdu bolo čiastočné odmietnutie sťažovateľkinej sťažnosti z dôvodu, že odmietnuté námietky bolo možné vyriešiť aj v dovolacom konaní. V časti, v ktorej ústavný súdu sťažnosť prijal, bolo však potrebné skúmať aj skutkové závery, čo nie je v právomoci najvyššieho súdu a preto sa ústavný súd rozhodol týmito námietkami zaoberať – tieto námietky smerovali proti záveru o tom, že sťažovateľka si bola podvodného konania ostatných dvoch odsúdených vedomá a vedome a úmyselne sa zúčastnila podvodu.
Ako sme už uviedli, skúmanie skutkových záverov zo strany najvyššieho súdu výslovne zakazuje Trestný poriadok. O dovolaní vždy rozhoduje najvyšší súd, ktorého úlohou je skúmať, či súdy rozhodovali v súlade so zákonom a možno ho podať iba proti právoplatnému rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon alebo ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo. Trestný poriadok v § 371 taxatívne vymedzuje dôvody, na základe ktorých možno dovolanie podať.
Sťažovateľka vo svojej veci využila všetky tri hlavné prostriedky právnej ochrany proti odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu v trestnej veci, a to
odvolanie,
dovolanie a
ústavnú sťažnosť.
Odvolanie slúži na preskúmanie všetkých záverov prvostupňového súdu, ktoré odvolateľ napáda, pričom sem spadajú jednak závery právne ako aj závery skutkové. V dovolaní však nie je možné skúmať skutkové závery. Napokon, účelom ústavnej sťažnosti je, aby ústavný súd zabezpečil každému ochranu jeho ústavou zaručených základných práv a ľudských práv garantovaných mu medzinárodnými zmluvami. Ústavný súd môže napadnuté rozhodnutie aj zrušiť, avšak iba v prípade, ak zistí, že súd, ktorý rozhodoval o napadnutom rozhodnutí, sa dopustil tak závažného pochybenia, že došlo k porušeniu niektorého zo základných práv.
Vo veci sťažovateľky sa konalo od roku 2008, pričom bola najprv okresným súdom dva krát oslobodená spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchala. Tieto oslobodzujúce rozsudky boli však následne vyššími súdmi zrušené a sťažovateľka bola rozsudkom v roku 2021 uznaná vinnou z pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu spolupáchateľstvom, za čo jej bol priznaný nepodmienečný trest odňatia slobody na päť rokov. Vo veci boli celkovo odsúdené tri osoby, pričom malo ísť o konateľov troch rôznych spoločností. Sťažovateľka bola konateľkou jednej z týchto spoločností a ďalší dvaja odsúdení boli konateľmi zvyšných dvoch zainvolvovaných spoločností. Predmetom podvodu mal byť predstieraný záujem sťažovateľky, resp. jej spoločnosti o kúpu nehnuteľnosti a sprostredkovaním kúpy mala sťažovateľkina spoločnosť poveriť inú obchodnú spoločnosť.
„Túto sprostredkovateľskú zmluvu podpísala sťažovateľka, ako aj niektoré ďalšie dokumenty súvisiace so sprostredkovaním. Sprostredkovateľská spoločnosť mala uzavrieť ďalšiu sprostredkovateľskú zmluvu s treťou spoločnosťou, ktorá mala mať alebo predstierať záujem predať nehnuteľnosť, pričom pre prípad odmietnutia ponuky predávajúcou spoločnosťou bola v zmluve dojednaná zmluvná pokuta vo výške viac ako dva milióny eur.
Konateľ sprostredkovateľskej spoločnosti mal vyhotoviť na základe záujmu sťažovateľkinej spoločnosti ponuku na uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorú konateľ predávajúcej spoločnosti odmietol. Následne konateľ sprostredkovateľskej spoločnosti súdne vymáhal zmluvnú pokutu od predávajúcej spoločnosti, súd vydal platobný rozkaz a na jeho podklade sa začala exekúcia. Všetky zmluvy a ostatné dokumenty sú datované do roku 2004, podľa rozsudku sú však fiktívne a v skutočnosti vyhotovené v roku 2007, pričom všetci traja odsúdení vrátane sťažovateľky mali konať v zhode s cieľom protiprávne získať finančný benefit na úkor „predávajúcej“ spoločnosti.“[1]
Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka namietala preukázanie svojej viny a teda aj jej spolupáchateľstva na podvode. Ústavný súd sa zaoberal skutkovými závermi súdu, ktorý vydal napadnuté uznesenie. Vo svojom náleze ústavný súd uviedol, že
„Pokiaľ (však) súdy považovali za preukázané, že sprostredkovateľská zmluva medzi X a Y a s tým súvisiace dokumenty boli antedatované, tak potom vo vzťahu k sťažovateľke dospeli k dôkazmi nepodloženým skutkovým zisteniam. Z opakovaných výpovedí svedka, odsúdeného a sťažovateľky sa javí vyššia miera zainteresovanosti spoločníka X do konania, za ktoré bola odsúdená sťažovateľka. V konaní bolo preukázané, že X a Y sa osobne spoznali vo väzbe, tam viedli rozhovory o svojich podnikateľských činnostiach a že celú záležitosť sprostredkovania kúpy riešil X priamo s Y. To, že sťažovateľka za X dokumenty podpísala, samo o sebe nepostačuje na to, aby jej bolo pričítané úmyselné zavinenie vo vzťahu ku skutku, za ktorý bola odsúdená.“[2]
Podľa názoru ústavného súdu z nepriamych dôkazov, z ktorých súdy prijali záver o existencii nepriameho úmyslu sťažovateľky, nevyplynuli žiadne okolnosti, ktoré by zakladali uzrozumenie sťažovateľky s podvodným konaním, pričom tiež poukázal na absenciu akejkoľvek zmienky o sťažovateľkinom možnom motíve.
V závere nálezu ústavný súd dospel k tomu, že záver o vine sťažovateľky z hľadiska skutkových zistení je arbitrárny, v tomto prípade nepodložený vykonanými dôkazmi, čo má za následok to, že skutkové závery sú spôsobilé byť zjavným skutkovým omylom a teda aj zásahom do základných práv sťažovateľky. V každom trestnom konaní platí prezumpcia neviny, pričom pri trestnom čine podvodu musí́ byť dôkazmi preukázaný́ aspoň̌ nepriamy úmysel. Okrem iného, aj toto doviedlo ústavný súd k nasledujúcemu záveru:
„Krajským súdom dosiahnutá miera dôkazu, jeho zdôvodnenia a s tým spojeného skutkového záveru nezodpovedá ústavným nárokom na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého výsledkom je trestný postih sťažovateľky spojený s odňatím jej slobody. Preto namietaným uznesením krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky na osobnú́ slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé́ súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a toto uznesenie bolo podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušené s tým, že vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.“[3]
zdroj: nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 505/2022
