Konanie pred všeobecnými súdmi
Pred prvostupňovým súdom bolo vedené konanie pre spáchanie trestného činu krivého obvinenia voči obvinenej. Tohto sa mala dopustiť tak, že policajným orgánom opakovane uvádzala, že poškodený, si najal osoby, ktoré ju sledujú. Tak isto mali tieto osoby počas jej neprítomnosti odpájajú bezpečnostné zariadenia v jej dome a poškodzujú potom jej veci a vybavenie. Do konania boli pribratí dvaja znalci z odboru psychiatrie. Dospeli k záveru, že sťažovateľka trpí závažnou a nielen prechodnou duševnou poruchou. Jej rozpoznávacie a ovládacie schopnosti boli vymiznuté, pretože koná v duchu svojho nevyvrátiteľného bludu. Uvedené sa prejavuje obranou voči domnelým škodcom a inštaláciou drahých zaisťovacích a sledovacích zariadení a početnými podaniami. Týmto sa stáva jej pobyt na slobode nebezpečným pre spoločnosť. Odporučili nariadenie ústavnej liečby do času, kým obvinená získa nad svojou chorobou dostatočný nadhľad. Obvinená doposiaľ nebola liečená na psychiatrii. Prvostupňový súd sa stotožnil s názorom znalcov a nariadil obvinenej ústavnú ochrannú liečbu.
Odvolací súd sa so závermi prvostupňového súdu stotožnil a sťažnosť sťažovateľky zamietol. Najvyšší súd rovnako zamietol jej dovolanie. Podľa jeho názoru, pokiaľ aj sťažovateľka absolvovala počas konania ambulantnú psychiatrickú liečbu, tejto sa nepodrobovala a do ambulancie dochádzala len za účelom získania potvrdenia o liečbe.
Ústavná sťažnosť
Voči týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť. Tvrdila, že súdy postupovali v konaní formalisticky. Ochranné liečenie jej uložili bez toho, aby skúmali zákonné podmienky pre jeho uloženie. Spochybňovala aj závery obsiahnuté v znaleckom posudku. Zdôraznila, že na psychiatrii sa nikdy predtým neliečila, nedopustila sa ani trestného konania. Podľa jej názoru bolo zarážajúce, aké závery boli vyvodené po jednom pohovore trvajúcom približne 40 minút. V ústavnej sťažnosti namietala, že v konaní došlo k porušeniu jej práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Ústavný súd ČR
Potom, ako Ústavný súd ČR posúdil podanú sťažnosť a dospel k záveru, že je prípustná pristúpil k posúdeniu dôvodov sťažnosti. Za kľúčovú považoval otázku proporcionality zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľky postupom súdu v dotknutom konaní. Uviedol, že pokiaľ sťažovateľka inštalovala vo svojom dome zaisťovacie a sledovacie zariadenia a zasahovala tým len do svojej majetkovej sféry, nerobí to z nej osobu nebezpečnú pre spoločnosť. K možnému opakovaniu ďalších podaní zo strany sťažovateľky uviedol, že táto hrozba je reálna. V tejto súvislosti ale podotkol, že súdy mali prihliadnuť na možný zásah do práv sťažovateľky, ktoré by spôsobil výkon ústavného liečenia. Uzavrel, že konaním všeobecných súdov došlo k porušeniu sťažovateľkiných práv a napadnuté rozhodnutia preto zrušil.
Vyslovil nasledovnú právnu vetu:
- „Při závažném zásahu do osobní svobody osoby trpící duševní poruchou, jakým je uložení ústavního ochranného léčení podle § 99 ve spojení s § 38 odst. 2 a § 96 odst. 2 trestního zákoníku, musí soudy při prováděném dokazování, s ohledem na princip proporcionality zásahu, ověřit a přezkoumatelným způsobem odůvodnit, proč nepostačuje uložení prostředku mírnějšího (ambulantního ochranného léčení); takovým postupem v rozporu s čl. 8 odst. 2 a čl. 39 Listiny základních práv a svobod dochází k porušení ústavně zaručeného práva na ochranu osobní svobody podle čl. 8 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, a dále práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. III. ÚS 3675/16, zo dňa 11.4.2017)
