Slovenská republika je členom Európskej únie a ako taká, musí plniť aj záväzky, ktoré jej vyplývajú z daného členstva. V oblasti trestného práva je plnenie týchto záväzkov o to dôležitejšie, že v súčasnej dobe sa kriminalita výrazným spôsobom presunula či už do virtuálneho priestoru, alebo prostredníctvom uvoľneného cezhraničného prechodu občanov členských krajín práve za hranice domovských krajín. Pre efektívne potieranie trestnej činnosti a vymáhanie zákonnosti je potrebné udržiavať právnu úpravu na dostatočnej časovej a právnej úrovni, aby mohla reflektovať na danú problematiku. Z tohto dôvodu predložilo Ministerstvo spravodlivosti do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona o justičnej spolupráci v trestných veciach, s navrhovanou účinnosťou od 1. júla 2024.
Potreba aktuálnej právnej normy
Slovenská republika v čase, keď vstúpila do Európskej únie, prijala koncept vzájomného uznávania justičných rozhodnutí ako základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach deklarovaný Radou Európskej únie. V roku 2005 prijala Slovenská republika koncept transpozície aktov EÚ formou samostatných zákonov. Tento koncept sa prejavil ako opodstatnený, najmä s poukazom na odlišný právny základ a skutočnosť, že nástroje justičnej spolupráce v rámci EÚ sú založené na priamom styku justičných orgánov členských štátov EÚ.
V súčasnosti, pri náraste počtu osobitných zákonov, úprava justičnej spolupráce v trestných veciach stratila prehľadnosť. Je potrebné znovu definovať pojmy a postupy, zohľadniť súčasný vývoj a trendy, judikatúru Súdneho dvora EÚ, Európskeho súdu pre ľudské práva a v neposlednom rade reagovať aj na problémy aplikačnej praxe. Rovnako je potrebné zohľadniť skutočnosť, že právne nástroje EÚ sa z hľadiska ich zapracovania, resp. začlenenia do právneho poriadku Slovenskej republiky líšia časovým momentom ich účinnosti, a tým i obdobím, ktoré je pre ich využitie v praxi možné relevantne vyhodnotiť.
Cieľom predloženého návrhu zákona je konsolidácia právnej úpravy justičnej spolupráce v trestných veciach, ktorej účelom je, aby sa sprehľadnilo a zjednodušilo využívanie nástrojov a inštitútov využívaných v právnom styku s cudzinou, a aby sa odstránili nedostatky aplikačnej praxe. Návrh zákona vypracovalo spoločne Ministerstvo spravodlivosti spolu s Generálnou prokuratúrou a mal by predstavovať revíziu jednotlivých osobitných zákonov upravujúcich justičnú spoluprácu v trestných veciach v potrebnej miere a doplnenie a prepracovanie piatej časti Trestného poriadku, ktorá sa zrušuje a preberá do návrhu zákona. Práve piata časť Trestného poriadku momentálne upravuje právny styk s cudzinou, a obsahuje právnu úpravu extradície, výkonu rozhodnutí vo vzťahu k cudzine, prevzatie a odovzdanie cudzej veci či právnu pomoc vo vzťahu k cudzine.
Podkladom pre túto revíziu bola analýza implementácie práva EÚ ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná tak, aby boli jej orgány schopné dodržať medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Nová úprava zohľadňuje aj vývoj judikatúry medzinárodných súdov a v neposlednom rade aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Zjednotenie oblasti justičnej spolupráce
Jedným z dôvodov pre spracovanie komplexnej samostatnej právnej úpravy je aj zjednotenie oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach s členskými štátmi EÚ, ktorá je z hľadiska jej osobitnej povahy a systematiky oblasťou s osobitnou dôležitosťou z hľadiska frekvencie jej využitia zo strany justičných orgánov. Dôvodom pre samostatnú úpravu tejto časti sú i spoločné východiská z hľadiska aplikácie hlavných atribútov právneho priestoru EÚ, a to najmä zásady vzájomného uznávania justičných rozhodnutí a úzko previazaných prvkov, ako vzájomná dôvera justičných orgánov členských štátov EÚ a ich priamy styk. Samostatná, jasne špecifikovaná právna úprava môže napomôcť praktikom a osobám so záujmom o uvedenú oblasť trestného konania odlíšiť postupy aplikované v rámci princípu vzájomného uznávania justičných rozhodnutí od postupov aplikovaných cestou štandardnej medzinárodnej spolupráce v trestných veciach a to pri právnej pomoci vo vzťahu k tretím štátom. Na rozdiel od justičnej spolupráce s členskými štátmi EÚ, spolupráca s tretími štátmi naďalej zostáva štandardnou medzištátnou doménou medzinárodnej spolupráce charakterizovanou najmä stykom medzi ústrednými orgánmi dotknutých spolupracujúcich štátov, v slovenských podmienkach Ministerstva spravodlivosti a Generálnej prokuratúry.
Právna úprava justičnej spolupráce v trestných veciach bude mať povahu lex specialis k ustanoveniam Trestného zákona a k ustanoveniam Trestného poriadku, ktoré sa budú aplikovať subsidiárne. Návrh zákona pozostáva z piatich častí, pričom prvá časť obsahuje všeobecné ustanovenia, druhá časť upravuje právny styk s tretími štátmi a tretia časť právny styk s členskými štátmi. Štvrtá časť sa zaoberá spoluprácou s európskymi a medzinárodnými orgánmi a agentúrami. Piata časť obsahuje splnomocňovacie, prechodné, záverečné a zrušovacie ustanovenia. Návrh zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy, sociálne vplyvy ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo, rodinu a deti. Návrh zákona nemá vplyv ani na podnikateľské prostredie, vplyvy na životné prostredie, vplyvy na informatizáciu spoločnosti a ani vplyvy na služby verejnej správy pre občana.
Pripomienky
K navrhovanej právnej úprave mal zásadné pripomienky Národný bezpečnostný úrad, ktorý žiadal vypustiť časti týkajúce sa odmietnutia poskytnutia informácie alebo dôkazu, ktoré sú utajované podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. O odmietnutí sprístupnenia utajovanej skutočnosti by nemal rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky, pretože podľa § 36 a § 37 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností o tom rozhoduje pôvodca utajovanej skutočnosti formou udelenia alebo neudelenia písomného súhlasu. Výlučne pôvodca utajovanej skutočnosti je kompetentný v komplexnosti posúdiť povahu konkrétnej utajovanej skutočnosti, mieru ohrozenia záujmov štátu, ktoré by mohli v dôsledku jej sprístupnenia vzniknúť, ako aj dôvodnosť ponechania, zrušenia alebo zmeny stupňa utajenia utajovanej skutočnosti. Národný bezpečnostný úrad zásadne nesúhlasí so zavedením mechanizmu, ktorým by sa prelomilo výlučné oprávnenie pôvodcu utajovanej skutočnosti rozhodovať o ochrane utajovanej skutočnosti, ktorej je pôvodcom. Dochádza tu teda ku kolízii dvoch právnych noriem rovnakej právnej sily.
Trestnoprávne grémium Mestského súdu Košice považuje zmenu príslušnosti súdov z krajských na okresné súdy, resp. okresné súdy v sídle krajského súdu, pri konaniach o európskom zatýkacom rozkaze, pri extradičných konaniach, v konaniach o uznaní a vykonaní cudzích rozhodnutí za neopodstatnenú a nesystémovú. Pri zachovanej príslušnosti krajských prokuratúr, ktoré majú už dve desaťročia zriadené špecializované medzinárodné oddelenia, je potrebné naopak konštatovať, že okresné súdy nie sú na takúto zmenu príslušnosti vôbec pripravené, ani odborne, ani personálne. Uvedenú agendu doposiaľ vykonávali špecializované senáty krajských súdov, ako prvostupňové orgány a najvyšší súd ako sťažnostný orgán, kde bol vydaný celý rad rozhodnutí, vrátane judikátov. Uvedená prax sa však vytvárala niekoľko desaťročí a skúsenosti takto získané nie je možné nadobudnúť len preštudovaním judikátov. V podmienkach Mestského súdu Košice, kde z trestného úseku v roku 2023 odišli do starobného dôchodku traja sudcovia bez náhrady, by takto navrhovaná zmena príslušnosti znamenala enormné zvýšenie zaťaženosti sudcov, čo by malo sekundárne za následok predĺženie primeranej lehoty na prejednávanie a rozhodovanie v iných veciach.
Samotný návrh zákona bude musieť prejsť legislatívnym procesom a jeho konečná podoba sa môže od navrhovanej samozrejme líšiť aj vzhľadom na pripomienkovanie dotknutých subjektov. Aktuálna právna úprava v oblasti justičnej spolupráce je však potrebná nielen pre efektívne vymáhanie spravodlivosti, ale aj z dôvodu plnenia si medzinárodných záväzkov zo strany Slovenskej republiky.
