Skutkový stav
Sťažovateľ bol trestne stíhaný z dôvodu, že ako advokát prijal od svojho klienta sumu vo výške 550.000 Kč, ktorú mal na základe dohody použiť na ovplyvnenie svedkov v trestnom konaní. Išlo o konanie o povolení obnovy jeho klienta, ktorý bol odsúdený pre trestný čin podvodu a bol mu uložený trest odňatia slobody. Počas návštev odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody sťažovateľom sa mali dohodnúť na tom a sťažovateľ mal prislúbiť odsúdenému, že povolenie obnovy konania v jeho prospech vybaví. Peniaze však na uvedené účely nepoužil a ponechal si ich pre vlastnú potrebu.
Konanie pred všeobecnými súdmi
Aj keď v uvedenej trestnej veci bolo pred všeobecnými súdmi už štrnásťkrát meritórne rozhodnuté, vec ešte stále nie je definitívne ukončená. Napadnutými rozhodnutiami bol sťažovateľ uznaný za vinného pre spáchanie trestného činu podvodu, za ktoré konanie mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody a peňažný trest.
Sťažnosť
V ústavnej sťažnosti stažovateľ namietal protiústavnosť vykonaných odposluchov v miestnostiach väznice, kde sa nachádzal odsúdený. Mal zato, že zaznamenávanie rozhovorov medzi klientom a advokátom je zákonom vylúčené. Pokiaľ aj odsúdený súhlasil s vykonaním odposluchu, zákonné ustanovenia týkajúce sa mlčanlivosti a nedotknuteľnosti komunikácie medzi klientom a advokátom zahŕňajú nielen povinnosť mlčanlivosti advokáta, ale aj oprávnenie advokáta komunikovať so svojim klientom bez prítomnosti ďalších osôb.
Rozhodnutie Ústavného súdu ČR
V uvedenej veci dospel Ústavný súd ČR k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. Konštatoval, že súčasťou práva a obhajobu podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd je aj právo radiť sa so svojím advokátom za podmienok, za ktorých zároveň nedochádza k poskytovaniu informácií orgánom činným v trestnom konaní. Avšak, túto právnu vec posudzoval súd v inej dimenzii a preto ďalej judikoval:
- „V takovém případě komunikace mezi obhájcem a klientem podléhá maximální možné ochraně, a to v zájmu klienta, nikoli však ku prospěchu advokáta, sledujícího zájmy rozporné s klientovými, nebo se klientových zájmů netýkajících. Nositelem práva na obhajobu je proto klient, nikoli advokát, který v takovém případě neuplatňuje svá práva, nýbrž plní naopak mu zákony uložené významné povinnosti. V případě, že se sám klient vědomě této ochrany vzdá a domáhá se naopak pomoci státní moci vůči advokátovi, který dle něj nehájí jeho zájmy, by bylo trvání na takové absolutní ochraně ústavně nekonformním výkladem zákonů, které jinak důvěrnost styku klienta s advokátem zaručují. Je-li advokát důvodně podezřelý ze závažné trestné činnosti, není porušením práva na obhajobu, ani práva na poskytování právní pomoci nasazení operativně pátracích prostředků, které respektuje princip proporcionality zásahu.“ ( Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.: III. ÚS/2847/14, z 3. januára 2017).
