Homosexuálni žiadatelia o azyl môžu predstavovať sociálnu skupinu, ktorá môže byť prenasledovaná z dôvodu ich sexuálnej orientácie. Ročne žiadajú o medzinárodnú ochranu v Európe tisícky lesbičiek, gayov, bisexuálov, transrodových osôb a intersexuálov – LGBTI žiadateľov o azyl. Európska únia už preto podnikla konkrétne kroky, medzi ktoré patrí predovšetkým uznanie sexuálnej orientácie ako dôvod prenasledovania. Niektoré členské štáty do svojej národnej legislatívy (napr.: Portugalsko, Španielsko) alebo politických dokumentov (napr.: Rakúsko, Spojené kráľovstvo) explicitne doplnili aj rodovú identitu ako dôvod prenasledovania.
Je Európa stále konzervatívna?
Európska prax jasne dokazuje, že vnútroštátne orgány sa pri posudzovaní žiadostí o azyl LGBTI osôb v mnohých prípadoch opierajú o stereotypy. Súdne rozhodnutia sa napríklad stále často opierajú o myšlienku, že sexuálna orientácia žiadateľa o azyl by mala byť braná vážne iba v prípade, keď má žiadateľ „silnú a nezvratnú“ vnútornú potrebu pohlavného styku s osobou toho istého pohlavia. Podľa smernice Rady 2004/83/ES z 29.apríla 2004, ktorá odkazuje na ustanovenia Ženevského dohovoru o priznanie postavenia utečenca, môže žiadať štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa nachádza mimo svojho štátu a pre oprávnenú obavu pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, politických dôvodov, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej „sociálnej skupine“ nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny. V tejto súvislosti akty prenasledovania musia byť svojou povahou dostatočne vážne alebo opakované tak, aby predstavovali vážne porušovanie základných ľudských práv.
Vysoké tresty za homosexualitu v tretích krajinách
Toto rozhodnutie vzniklo na základe konkrétneho prípadu z Holandska, kde štátni príslušníci Sierry Leone, Ugandy a Senegalu žiadali o priznanie postavenia utečenca v Holandsku, pričom uviedli, že majú oprávnenú obavu z prenasledovania v krajinách ich pôvodu na základe svojej sexuálnej orientácie, nakoľko homosexuálne činy sú trestnými činmi vo všetkých troch krajinách a môžu viesť k prísnym trestom v rozpätí od vysokých peňažných trestov až po trest odňatia slobody v niektorých prípadoch na doživotie. Holandský súd sa Súdneho dvora EU pýtal, či štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí sú homosexuálmi, možno považovať za „určitú sociálnu skupinu“ v zmysle vyššie uvedenej smernice. Súdny dvor pripúšťa, že existencia trestnoprávnej legislatívy, ktorá sa týka špecificky homosexuálnych osôb, umožňuje konštatovať, že tieto osoby predstavujú osobitnú skupinu, ktorá je okolitou spoločnosťou vnímaná ako odlišná. Na to, aby porušovanie základných práv predstavovalo prenasledovanie v zmysle Ženevského dohovoru, však musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti. Akékoľvek porušenie základných práv homosexuálneho žiadateľa o azyl teda nevyhnutne nedosiahne túto úroveň závažnosti. Za týchto okolností samotnú existenciu právnej úpravy trestajúcej homosexuálne činy nemožno považovať za porušenie, ktoré je natoľko závažné, že predstavuje prenasledovanie v zmysle tejto smernice. Naopak trest odňatia slobody, ktorým sa trestajú homosexuálne činy, môže sám osebe predstavovať čin prenasledovania pod podmienkou, že sa skutočne uplatňuje. Toto rozhodnutie pravdepodobne motivuje aj ľudí s homosexuálnou orientáciou žijúcich v Rusku, kde poslednú dobu vláda vedie negatívnu kampaň voči homosexuálne orientovaným ľuďom, požiadať o udelenie azylu napríklad v spomínanom Holandsku.
