Fotodokumentácia mestskej polície ako dôkaz

S problémom zaparkovať naše vozidlo sa stretneme dnes už v každom meste. Väčšina parkovísk je platených s horibilnou taxou a na každom kúsku komunikácie je stanovený zákaz či obmedzenie. Pretože sa veľmi ponáhľame do práce, na schôdzku či prednášku, na ktorú už aj tak meškáme, zaparkujeme vozidlo na mieste regulovanom dopravnými značkami B 33 (zákaz státia) alebo B 34 (zákaz zastavenia). Prípadne sa rozhodneme pre platené parkovisko, no o pár minút „prešvihneme“ dobu platnosti parkovacieho lístku. Keď sa vrátime k nášmu vozidlu, nájdeme si za stieračom (v tom lepšom prípade) predvolanie na mestskú políciu pre spáchanie priestupku. Niektorí na mestskú políciu[1] pôjdu, iní toto predvolanie zahodia a povedia si, že: „ja som si za stieračom nič nenašiel a platiť nič nebudem, veď nemajú dôkaz“. Na to mestská polícia vytiahne fotografiu vozidla, ktorá bude slúžiť ako podklad pre vydanie rozhodnutia.

Takýto dôkaz mestskej polície je však nezákonný a pre vydanie rozhodnutia bude preto nepoužiteľný. Predmetom článku ďalej bude zdôvodnenie tohto môjho tvrdenia.

Začal by som asi tým, aké má mestská polícia oprávnenia na úseku cestnej premávky.

V zmysle § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o obecnej polícii“) jednou z úloh obecnej polície je prejednávať v blokovom konaní priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky spáchané neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho:

1. z dopravnej značky zákaz zastavenia, zákaz státia, zákaz vjazdu, zákaz odbočovania, zákaz otáčania, prikázaný smer jazdy, prikázaný smer obchádzania, vyhradené parkovisko, obytná zóna, pešia zóna, školská zóna, zóna s dopravným obmedzením a parkovisko,

2. zo všeobecnej úpravy cestnej premávky, ktorou sa zakazuje zastavenie, státie a vjazd vozidiel.

Na účely článku je tiež relevantný § 46 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o priestupkoch“), ktorý hovorí, že priestupkom proti poriadku v správe je porušenie aj iných povinností než uvedených v § 21 až 45, ak sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí a všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy, ak sa takýmto konaním sťaží plnenie úloh štátnej správy alebo obcí. Za tento priestupok možno uložiť pokutu do 33 eur.

Všeobecne záväzným nariadením môže obec regulovať napríklad parkovanie na vymedzených úsekoch miestnych komunikácií, tým spôsobom, že stanoví povinnosť za parkovanie na týchto vymedzených miestach spočívajúcu v zaplatení poplatku.

V zákone o priestupkoch je v § 86 písm. b) stanovené, že obce sú oprávnené prejednávať v blokovom konaní priestupky proti poriadku v správe vykonávanej obcou, teda aj priestupky podľa § 46 zákona o priestupkoch, a aj priestupky porušenia všeobecne záväzného nariadenia obce.

Následne § 58 ods. 3 písm. d) hovorí, že orgány obecnej polície sú oprávnené objasňovať priestupky, ktoré sú oprávnené prejednať v blokovom konaní. Mestská polícia preto bude oprávnená objasňovať priestupky podľa § 46 zákona o priestupkoch a takisto priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky taxatívne vymenované v zákone o obecnej polícii.

Objasňovaním priestupkov sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa zákona o priestupkoch alebo iného zákona, či tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, či sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, či sa uloží ochranné opatrenie, či sa uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.

Vyhotovenie fotodokumentácie mestskou políciou je teda činnosťou, ktorú mestská polícia vykonáva v rámci objasňovania priestupku a slúži na dokázanie toho, že vozidlo skutočne stálo na mieste, na ktorom je to zakázané dopravnou značkou, prípadne, že na takomto mieste zákaz vyplýva priamo zo zákona o cestnej premávke.

V tom je ale ten problém – mestská polícia nemá v zákone o obecnej polícii oprávnenie vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku. Takéto oprávnenie nájdeme v zákone č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o Policajnom zbore“), prináleží teda len príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky.

Mnohé mestá, ktoré majú zriadenú mestskú políciu, zaraďujú medzi technické prostriedky, prostredníctvom štatútu mestskej polície či všeobecne záväzného nariadenia mesta, ktorým sa zriaďuje mestská polícia, digitálny fotoaparát, odvolávajúc sa zrejme na § 4 zákona o obecnej polícii, ktorý znie:

Organizáciu, objem mzdových prostriedkov a rozsah technických prostriedkov obecnej polície určuje obecné zastupiteľstvo s prihliadnutím na rozsah jej úloh.

V tejto súvislosti poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „Ústavný súd“) zo dňa 26. marca 1997, sp. zn. II. ÚS 8/97. Ústavný súd tvrdí, že ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o obecnom zriadení[2] „nevytvára priestor na analogickú aplikáciu práva, rozširujúcu oprávnenia obecnej polície. Taká analogická aplikácia je v tomto prípade vylúčená.“ Neobstojí teda argumentácia, že napriek tomu, ak určité oprávnenie nie je výslovne uvedené v zákone o obecnej polícií, možno analogicky použiť a „vypomôcť“ si, ako hovorí odporca v predmetnom náleze Ústavného súdu, zákonom o Policajnom zbore, ktorý má širšie spektrum oprávnení a donucovacích prostriedkov.

Nález Ústavného súdu na inom mieste hovorí, že „bez výslovného splnomocnenia v zákone obec ako právnická osoba nemôže vlastným rozhodnutím (...) svojmu poriadkovému útvaru zveriť oprávnenia, ktoré sa podľa zákona priznávajú štátnym subjektom.“ V našom konkrétnom prípade môžeme hovoriť o oprávnení vyhotovovať obrazové záznamy z miest verejne prístupných a obrazové záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku, ktoré je priznané štátnemu orgánu, t.j. Policajnému zboru Slovenskej republiky.

Z toho teda vyplýva, že § 4 zákona o obecnej polícii nedáva obecnému zastupiteľstvu na výber technických prostriedkov podľa vlastného uváženia, ale obecné zastupiteľstvo môže svojmu poriadkovému útvaru určiť rozsah technických prostriedkov len z tých, ktoré taxatívne vymenováva zákon o obecnej polícii. Napríklad technický prostriedok na zabránenie odjazdu motorového vozidla. Zo zákona o obecnej polícii vyplýva, že príslušník obecnej polície je oprávnený ho použiť, ale obecné zastupiteľstvo môže určiť, že tento technický prostriedok používať nebudú, napríklad z finančných dôvodov.

Za zmienku taktiež stojí aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „Najvyšší súd“) zo dňa 28. septembra 2011, sp. zn. 6Sžo/252/2010, ktorý posudzoval zákonnosť dôkazu získaného meračom rýchlosti pri činnosti mestskej polície. Najvyšší súd v rozsudku poukazuje na nález Ústavného súdu sp. zn. II ÚS 8/97 a uvádza, že predmetný nález je spôsobilým prameňom pre vyriešenie otázky zákonnosti použitia meračov rýchlosti a dôkazov z nich získaných obecnou políciou, a nakoľko vyhotovovanie zvukových, obrazových alebo iných záznamov z miest verejne prístupných (medzi ktoré možno jednoznačne zaradiť aj vyhotovovanie snímky z merača rýchlosti) medzi oprávnenia príslušníkov obecnej polície nezačleňuje, vyhodnotil Najvyšší súd použitie merača rýchlosti a dôkazu z neho získaného za nezákonné, odvolávajúc sa pritom na čl. 2 ods 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože obec pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov vystupuje v úlohe správneho orgánu pri prenesenom výkone pôsobnosti štátnej správy. Rovnako môžeme potom aj my povedať, že nález Ústavného súdu je spôsobilým prameňom aj pre vyriešenie našej otázky.

Pre porovnanie, právna úprava v Českej republike je odlišná. Zákon č. 553/1991 Zb. o obecní policii ve znění pozdějších předpisů priamo v § 24b priamo priznáva obecnej polícii oprávnenie, ak je to potrebné pre plnenie jej úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, poprípade tiež zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu zákroku alebo úkonu. Preto kolegovia z Českej republiky nebudú mať problém so zákonnosťou fotodokumentácie vozidla, ktoré stojí v zákaze.

V podmienkach Slovenskej republiky bude zo strany mestskej polície takmer nemožné potrestať páchateľa, ktorý sa dopustil priestupku tým, že zastavil so svojím vozidlom v zákaze, prípadne užíva platené parkovisko bez platného parkovacieho lístka. Jediným účinným prostriedkom je zrejme použitie technického prostriedku na zabránenie odjazdu motorového vozidla, teda tzv. papuče.

Ak teda príslušník mestskej polície zanechá za stieračom predvolanie pre neprítomnosť priestupcu, spoliehajúc sa pritom na fotodokumentáciu ako dôkaz, z prípadného sporu vyjde ako „víťaz“ práve ten, kto sa priestupku dopustil.