Splnomocnenie udelené advokátskej koncipientke elektronicky prostredníctvom funkcie portálu slovensko.sk na účely vstupu a disponovania s elektronickou schránkou advokátky pokrýva aj úkon podpísania elektronickej správy kvalifikovaným elektronickým podpisom, podpísania dovolania kvalifikovaným elektronickým podpisom a úkon ich odoslania súdu.
Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd) vo svojom náleze rozhodol, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Najvyšší súd) bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyšší súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa v civilnom spore z dôvodu, že dovolanie bolo podané tak, že 15. marca 2019 bola z elektronickej schránky advokátky sťažovateľa jej advokátskou koncipientkou odoslaná elektronická správa, ktorú koncipientka podpísala svojim kvalifikovaným elektronickým podpisom, pričom tak vykonala na základe splnomocnenia, ktoré jej bolo udelené advokátkou sťažovateľa. Podanie bolo vykonané prostredníctvom portálu slovensko.sk a prílohami tohto podania bolo dovolanie sťažovateľa elektronicky podpísané koncipientkou a tiež plnomocenstvo sťažovateľa udelené advokátke na podanie dovolania s požadovanou konverziou.
Podľa Najvyššieho súdu nebola splnená podmienka ustanovená § 429 CSP, ktorá hovorí o tom, že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, pričom je nevyhnutné, aby bolo dovolanie aj podpísané advokátom. Podľa názoru Najvyššieho súdu ak bolo dovolanie autorizované kvalifikovaným, elektronickým podpisom advokátskeho koncipienta, nie je splnená zákonná podmienka spísania a podpísania dovolania advokátom podľa § 429 ods. 1 CSP a tento nedostatok nemožno po uplynutí lehoty na podanie dovolania odstrániť. Svoje tvrdenie Najvyšší súd oprel o nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 484/2019 z 11. februára 2020, podľa ktorého
,,vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 821 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú advokáti (právnické osoby od 1. júla 2017 a fyzické osoby od 1. júla 2018) povinní v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej sú majiteľom, bude obligatórna náležitosť dovolania podľa druhej vety § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku spočívajúca v spísaní dovolania advokátom splnená vtedy, pokiaľ bude dovolanie podané elektronicky autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou patriacou advokátovi, ktorý zastupuje dovolateľa § 23 ods. 1 Zákona o e-governmente.“
Advokátka svoje konanie oprela o skutočnosť, že o možnosti podpisu dovolania koncipientkou bola informovaná na školení Slovenskej advokátskej komory. Okrem toho, advokátka dovolanie predložila aj v listinnej podobe s jej vlastným podpisom v reakcii na výzvu Okresného súdu, avšak toto doplnenie Najvyšší súd vyhodnotil ako doplnenie podania po uplynutí lehoty.
Najvyšší súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril prostredníctvom sudkyne, ktorá bola spravodajkyňou sťažovateľa, pričom tá vo svojom vyjadrení uviedla, že jej v tomto štádiu neprislúcha dopĺňať posúdenie procesných podmienok prípustnosti dovolania o nové argumenty, ktorými by reagovala na jednotlivé namietané body ústavnej sťažnosti.
Ústavný súd v úvode svojho vyjadrenia poukázal na nutnosť rešpektovania právomoci Najvyššieho súdu si vymedzovať prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou Najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, avšak iba za predpokladu, že táto nie je v rozpore s ochranou základných práv a slobôd.
Podľa Ústavného súdu je pre posúdenie ústavnej sťažnosti sťažovateľa rozhodné to, či môže advokát na podpísanie a podanie dovolania splnomocniť svojho koncipienta.
„Z povahy vzťahu advokáta a jeho koncipienta je prirodzené, ak advokát na jednotlivé úkony splnomocní koncipienta. Za takýto samostatný úkon možno považovať aj podpísanie a podanie dovolania elektronickými prostriedkami. Použitie pojmu advokát v § 429 ods. 1 CSP nemožno vykladať tak, že na podanie dovolania advokátom sa nevzťahujú ustanovenia o zastúpení, keďže podľa § 438 ods. 1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť advokáta dať sa zastúpiť podľa zákona o advokácii však vylúčená nie je a takéto obmedzenie by nemalo žiadne rozumné odôvodnenie.“
Podľa slov Ústavného súdu, nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi, avšak tieto obmedzenia a ich výklad nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate.
„Je úplne prirodzené, ak advokát spísaním dovolania poverí v rámci pracovných úloh svojho koncipienta. Zodpovednosť za jeho kvalitu však nesie on sám.“
Ústavný súd sa vo svojom náleze jasne odvracia od spôsobu konania Najvyššieho súdu, pričom poukazuje na to, že Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní uprednostnil doslovný jazykový výklad, nakoľko splnomocnenie udelené koncipientovi na podpísanie, či podpisovanie a odosielanie podaní je skôr spôsobom racionalizácie práve advokáta a určite nejde o cielené obchádzanie procesnej povinnosti zastúpenia advokátom a na otázku, či koncipient môže pri podaní dovolania zastúpiť advokáta odpovedal, kladne, t. j. koncipient môže zastúpiť advokáta aj pri podaní dovolania, čo v tomto konkrétnom prípade znamená oprávnenie koncipientky elektronicky podpísať a elektronicky podať dovolanie, ak je na to splnomocnená.
V konkrétnom prípade však nebola koncipientka advokátkou splnomocnená osobitným splnomocnením či poverením na podpísanie dovolania sťažovateľa – advokátka koncipientku splnomocnila iba na prístup a dispozíciu s jej elektronickou schránkou.
Tu ústavný súd poskytol odpoveď na ďalšiu otázku, teda či je pri elektronickom podaní dovolania prostredníctvom elektronickej schránky advokáta postačujúce na podpísanie a podanie tohto elektronického podania koncipientom oprávnenie udelené advokátom koncipientovi podľa § 13 ods. 4 písm. g) bodu 1 v spojení s § 13 ods. 6 a 7 zákona o e-governmente na účely elektronickej komunikácie.
Právnym základom úkonov koncipientky bolo teda splnomocnenie na prístup a disponovanie s elektronickou schránkou, pričom tieto pojmy zákon o e-govermente bližšie nedefinuje. Ústavný súd tieto pojmy vyložil nasledovne:
„Pojem prístup do elektronickej schránky možno vyložiť̌ len tak, že oprávnená́ osoba môže vstúpiť do elektronickej schránky inej osoby a môže vidieť jej obsah. Široký pojem disponovanie možno vyložiť s ohľadom na to, aké dispozičné úkony v elektronickej schránke môže robiť jej majiteľ a aké úkony takto splnomocnenej osobe systém umožní vykonať. Koncipientke advokátky sťažovateľa systém umožnil nielen vstup do elektronickej schránky a napísanie sprievodnej správy, ale dokonca aj jej podpísanie jej elektronickým podpisom apriloženie a podpísanie jej elektronickým podpisom textového súboru dovolania. Celý tento proces bol zavŕšený tým, že systém jej umožnil odoslanie správy s prílohami súdu.“
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že keby nebolo tohto splnomocnenia, systém by koncipientke podanie neumožnil a teda nemožno pochybovať o tom, že advokátka sťažovateľa prejavila vôľu, aby koncipientka vykonala okrem iného aj tento úkon a udelením takéhoto splnomocnenia koncipientke jasne prejavila vôľu dať sa koncipientkou pri komunikácií z elektronickej schránky zastúpiť. Podľa názoru ústavného súdu je výklad Najvyššieho súdu v namietanom uznesení popretím toho, že elektronická doba sa má spájať s uľahčením komunikačných procesov. V závere nálezu Ústavný súd uviedol, že všeobecné súdy musia v prvom rade pri posudzovaní formálnych podmienok vždy zohľadniť, či procesná strana naplnila účel, ktorý sleduje konkrétna procesná norma – bezpodmienečné trvanie na splnenie určitých podmienok bez zohľadnenia uvedeného môže viesť k odopretiu práva na prístup k súdu.
„Záver Najvyššieho súdu o tom, že dovolateľ nebol v dovolaní zastúpený advokátom, je výsledkom takej aplikácie ustanovenia procesného predpisu ‒ § 429 ods. 1 CSP, ktorý nesmeruje k naplneniu jeho účelu. Preto ide o zjavne nedôvodnú a formalistickú právnu úvahu pri výklade procesných predpisov, ktorej následkom je porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu bolo podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavnej sťažnosti vyhovené a namietané uznesenie Najvyššieho súdu zrušené s tým, že vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“[1]
zdroj: nález Ústavného súdu č. k. III. ÚS 269/2022 z 12. januára 2023
