Úvod
Dohoda o nežalovaní (pactum de non petendo) nie je v slovenskom právnom poriadku výslovne upravená. Je preto otázna možnosť jej platného dojednania. Dohoda o nežalovaní má procesnú povahu a nijako sa nedotýka hmotnoprávneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou. Inými slovami, dohodu o nežalovaní nestotožňujeme s dohodou o vzdaní sa dlhu podľa § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka, hoci z hľadiska dosahovaného účinky má táto dohoda k pactum de non petendo zrejme najbližšie.
Dohoda o nežalovaní právo oslabuje tým, že z neho robí tzv. naturálnu obligáciu. Záväzok teda nie je žalovateľný, ale je možné ho splniť bez toho, aby dané plnenie predstavovalo bezdôvodné obohatenie. Naopak, dohodu o vzdaní sa dlhu právo úplne zaniká. Otázka prípustnosti dohody o nežalovaní v zásade spočíva v tom, či je možné zmluvne dohodnúť naturálnu povahu určitého záväzku. Mohlo by sa zdať, že autonómia vôle dáva subjektom súkromnoprávnych vzťahov možnosť uzavrieť dohodu o nežalovaní pri rešpektovaní kogentnej úpravy.
Limity dojednania dohody o nežalovaní
Jedným z limitov, ktorý by mohol brániť planému dojednaniu dohody o nežalovaní je § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti, je neplatná. Uvedené ustanovenie je však potrebné interpretovať tak, že ho nie je možné aplikovať na práva zákonom upravené ako dispozitívne, nakoľko je možné sa od nich zmluvne odchýliť napríklad aj tak, že sa ich aplikácia úplne vylúči. Vyššie označené ustanovenie Občianskeho zákonníka teda samo o sebe nepredstavuje limit, ktorý by bránil dojednaniu dohody o nežalovaní. Zásadnou sa dá byť povaha práva, ktoré nemá byť žalované, resp. ktoré je predmetom dohody o nežalovaní. Takúto dohodu nebude možné dojednať napríklad ohľadom práv, pri ktorých to zákon zakazuje.[1]
Ďalším korektívom, ktorý bude potrebné posúdiť vo vzťahu k možnosti dojednať dohodu o nežalovaní, sú dobré mravy, prípadne poctivý obchodný styk. Optikou týchto zásad budeme skúmať, či dojednaním takejto dohody nedošlo k nevyváženému nastaveniu vzájomných práv a povinností zmluvných strán.
Za úvahu stojí aj povaha procesného práva podať žalobu. Podľa Lavického[2] majú verejnoprávnu povahu nielen procesné vzťahy medzi stranami a súdom, ale aj medzi stranami navzájom. S procesnými právami a povinnosťami nemôžu zmluvné strany tak voľne disponovať ako s hmotnoprávnymi.
Záver
V príspevku sme sa pokúsili načrtnúť možné limity, ktoré bránia platnému dojednaniu dohody o nežalovaní. Zistili sme, že nie je možné vysloviť jednoznačný zákaz dojednania takejto dohody, ale skôr bude v každom prípade potrebné skúmať jej dosah na postavenie zmluvných strán a podľa okolností jej dojednania aj možnosť jej dojednania a realizácie v praxi. V aplikačnej praxi uvedený typ dohody nebol ešte stabilne posudzovaný, takže bude zaujímavé sledovať, či sa tento prostriedok v slovenskom právnom prostredí presadí alebo nie.
Poznámky pod čiarou:
[1] TROJČÁKOVÁ, V.: Pactum de non petendo a následky jej porušenia. In: Zborník – Vymožiteľnosť práva v kontexte vývoja spoločnosti – právne, historické a politologické východiská. UPJŠ, Košice, 2017, s. 493.
[2] LAVICKÝ, P.: Procesněprávní pravidla v občanském zákoníku. In: Reforma súkromného práva na Slovensku a v Čechách. Brno – Pezinok: Masarykova univerzita – Justičná akadémia SR, 2013, s. 86.
