Sťažovateľ sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti domáhal zrušenia rozhodnutí Okresného súdu Praha (Okresný súd), Krajského súdu Praha (Krajský súd), ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky (Najvyšší súd).
Žalobca, a to obchodná spoločnosť Boček, spol. s r.o. (Žalobca) sa domáhal, aby Okresný súd rozhodol, že sťažovateľ je povinný do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku vypratať byt nachádzajúci sa v Říčanech u Prahy. Sťažovateľ predmetný byt obýval na základe nájomnej zmluvy, o ktorej Okresný súd rozhodol, že ide o neplatnú nájomnú zmluvu z dôvodu, že v nej absentuje dohoda o odplate. Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu potvrdil.
Najvyšší súd sťažovateľovo dovolanie odmietol, pričom dospel k záveru, že spornú nájomnú zmluvu je po dobu trvania zmluvy medzi držiteľmi akcii nutné považovať za zmluvu o výpožičke a po zvyšok času za odplatnú nájomnú zmluvu a zároveň, že nájomná zmluva je neplatná, nakoľko neobsahuje všetky obligatórne náležitosti nájomnej zmluvy (t. j. dohodu o odplate).
Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť odôvodnil najmä tým, že všeobecné súdy podľa jeho názoru pri rozhodovaní nezohľadnili individuálne okolnosti prípadu vo všetkých súvislostiach, nerešpektovali princíp autonómie vôle a zásady pacta sunt servanda. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby Ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí Okresného súdu, Krajského súdu a Najvyššieho súdu.
Sťažovateľ taktiež uviedol, že podstata jeho ústavnej sťažnosti predstavuje výklad troch zmlúv, ktoré uzatvoril ešte v roku 1998. Na základe uzatvorenia predmetných zmlúv pritom užíva byt, ktorý má na základe rozhodnutí súdov nižšieho stupňa vypratať. Sťažovateľ taktiež Ústavnému súdu bližšie popísal skutkový stav, a to že v roku 1998 sa na neho obrátil pán JUDr. Karel Dufek ako riaditeľ obchodnej spoločnosti MONITEX 95 a. s. (ide o právneho predchodcu Žalobcu) s tým, že má záujem predať priestory, ktoré tvoria byt spolu s časťou pozemku za cenu vo výške 800.000 Kč. Sťažovateľ o kúpu predmetných nehnuteľností prejavil záujem a preto JUDr. Dufekovi do rúk zložil sumu vo výške 800.000 Kč. JUDr. Dufek prisľúbil, že byt prevedie do vlastníctva sťažovateľa, avšak nestalo sa tak.
Vzhľadom k tomu, že zo strany JUDr. Dufeka a ani Žalobcu nedošlo k vráteniu uhradenej ceny za byt, sťažovateľ uzatvoril tri nižšie uvedené zmluvy, ktoré mali napraviť vzniknutú situáciu. Prvou zmluvou bola zmluva medzi držiteľom akcií spoločnosti MONITEX 95 a. s. medzi JUDr. Dufekom a sťažovateľom, ktorou si zmluvné strany dohodli podmienky, za ktorých sa sťažovateľ stane držiteľom 34 % akcií spoločnosti MONITEX 95 a. s. (Zmluva medzi držiteľmi akcií). Na základe Zmluvy medzi držiteľmi akcií zároveň došlo k dohode o bezplatnom užívaní bytu sťažovateľom po dobu držby predmetných akcií.
Druhou zmluvou bola zmluva o prevode akcií MONITEX 95 a. s. uzatvorená medzi JUDr. Dufekom a sťažovateľom, ktorou došlo k dohode o odovzdaní 34 % akcií spoločnosti MONITEX 95 a. s. sťažovateľovi za dohodnutú cenu 800.000,- Kč (Zmluva o prevode akcií). Treťou zmluvou bola nájomná zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou MONITEX 95 a. s., v mene ktorej konal JUDr. Dufek ako predseda predstavenstva, a sťažovateľom (Nájomná zmluva). V Nájomnej zmluve sa zmluvné strany dohodli, že po dobu trvania Zmluvy medzi držiteľmi akcií má sťažovateľ právo užívať byt, ktorý bol predmetom Nájomnej zmluvy, bezodplatne. Služby spojené s užívaním bytu mal hradiť sťažovateľ. V Nájomnej zmluve bolo taktiež dohodnuté, že pokiaľ Žalobca ako prenajímateľ dá sťažovateľovi výpoveď z nájmu bytu pred uplynutím dohodnutej doby nájmu (doba nájmu bola dohodnutá na 99 rokov), zaväzuje sa sťažovateľovi uhradiť ním preukázané náklady, ktoré vynaložil. Sťažovateľ počas trvania nájmu bytu tento byt podstatne zhodnotil vykonaním kompletnej rekonštrukcie, pričom zo znaleckého posudku vyplýva, že do rekonštrukcie investoval viac ako tri milióny českých korún.
Zmluvné strany Nájomnej zmluvy taktiež zhodne vyhlásili, že vzhľadom na úhradu 800.000 Kč, ktoré sťažovateľ uhradil JUDr. Dufekovi za neuskutočnený predaj bytu, je sťažovateľ oprávnený predmet nájmu užívať bezodplatne. Tu sťažovateľ poukázal na to, že v prípade existencie dohody zmluvných strán na bezodplatnom nájme bytu je posúdenie Nájomnej zmluvy zo strany vo veci konajúcich súdov ako neplatnej zmluvy v rozpore s princípom autonómie vôle strán.
Ústavný súd žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov vyhovel a ich vykonateľnosť odložil. K meritu veci sa vyjadril tak, že ústavná sťažnosť je dôvodná. Zdôraznil, že v judikatúre Ústavného súdu bolo opakovane uvedené, že fakty každého prípadu sú jedinečné a je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Súčasťou práva na spravodlivý proces je totiž aj nadväznosť medzi skutkovými zisteniami a prijatými právnymi závermi.
Vyššie uvedený súbor troch zmlúv, t. j. Zmluva medzi držiteľmi akcií, Zmluva o prevode akcií a Nájomná zmluva je síce netypický, avšak to bez ďalšieho neznamená, že je možné Nájomnú zmluvu vytrhnúť z predmetného kontextu všetkých troch zmlúv a na tomto základe ju označiť za neplatnú. Vždy je nutné prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k uzatvoreniu predmetných zmlúv došlo.
Ústavný súd dal v teoretickej rovine za pravdu Najvyššiemu súdu, avšak pre tento konkrétny prípad a špecifické okolnosti závery Najvyššieho súdu nie je možné prijať. Zmyslom všetkých troch zmlúv, ktorými došlo k dohode o bezodplatnom nájme bytu, bolo reagovať na vzniknutú situáciu. Zmluvné strany vyjadrili svoju vôľu uzatvoriť Nájomnú zmluvu ako bezodplatnú zmluvu. V tom podľa názoru Ústavného súdu nie je možné vidieť ani obchádzanie zákona a ani konanie contra bonos mores.
Posúdenie Nájomnej zmluvy ako absolútne neplatného právneho úkonu je vzhľadom na zistený skutkový stav nevhodné a striktná aplikácia zákonných ustanovení vedie k značnej nerovnováhe v neprospech sťažovateľa.
Okrem toho, predmetná Nájomná zmluva bola zmluvnými stranami dlhodobo realizovaná a dodržovaná. Náhle sa domáhať zmeny skutočností, na ktorých sa zmluvné strany dohodli a dlhé roky participovali, je prinajmenšom prekvapivé a vykazuje znaky účelovosti.
Sťažovateľ bol dlhé roky v dobrej viere, že byt užíva v súlade s platnou Nájomnou zmluvou, čo bolo pravdepodobne aj dôvodom, prečo vykonal rozsiahlu rekonštrukciu bytu. Na túto okolnosť reagoval iba Okresný súd, a to len stručne. Podľa Okresného súdu bolo na mieste poskytnúť sťažovateľovi na vypratanie bytu dlhšiu lehotu ako lehotu obvyklých 15 dní. Z toho dôvodu sťažovateľovi poskytol dvojmesačnú lehotu na vypratanie. V tom však Ústavný súd videl úplne nedostatočné zohľadnenie zisteného stavu veci.
Aj v prípade, ak by bolo možné ustáliť, že Nájomná zmluva je neplatná, bolo by nutné taktiež zohľadniť, či Žalobcom uplatnený nárok nie je z hľadiska skutočností, ktoré v rámci konania vyšli najavo, v rozpore s dobrými mravmi.
Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje súdu zmierniť tvrdosť zákona a predstavuje priestor na uplatnenie pravidiel slušnosti. Toto zmiernenie tvrdosti zákona od súdu vyžaduje, aby v individuálnych prípadoch aplikoval zákonné ustanovenia vo vzťahu k predmetnému korektívu.
Úvaha súdu pri použití korektívu dobrých mravov musí vychádzať z okolností konkrétnej veci a musí byť podporená konkrétnymi zisteniami. Pre tento konkrétny prípad to znamená, že nerovnováha v právach v neprospech sťažovateľa, ktorá vznikla porušením prijatej a dlhodobo dodržovanej Nájomnej zmluvy, by teda mala byť premietnutá do aplikácie korektívu dobrých mravov.
Ústavný súd pritom dodal aj to, že porušením práva na spravodlivý proces je stav, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá v konaní vyšla najavo, eventuálne bola účastníkmi konania namietaná, no aj napriek tomu ju všeobecný súd právne nezhodnotil v súhrne všetkých posudzovaných skutočností bez toho, že by odôvodnil ich irelevantnosť.
Vo veci konajúce súdy opomenuli nie len vyššie uvedené zvláštne okolnosti prípadu súvisiace s uzatvorením vyššie uvedených troch zmlúv, ktoré boli zmluvnými stranami dlhodobo rešpektované, ale pri svojich záveroch o neplatnosti Nájomnej zmluvy nevzali do úvahy ani korektív dobrých mravov.
Z toho dôvodu Ústavný súd zrušil rozhodnutia Okresného súdu, Krajského súdu a Najvyššieho súdu, ktoré sa pri opätovnom konaní a rozhodovaní budú musieť zaoberať skutkovým stavom v intenciách tohto nálezu Ústavného súdu a svoje rozhodnutie aj adekvátne zdôvodniť v odôvodnení.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 03. marca 2021, sp. zn.: I. ÚS 1250/20
