Žalobkyňa sa podaním žaloby na Okresný súd v Mladej Boleslavi (Okresný súd) domáhala, aby Okresný súd uložil žalovanej povinnosť uverejniť ospravedlnenie v internom mesačnom periodiku žalovanej. Žalovaná sa mala ospravedlniť, že ako priama nadriadená žalobkyne porušovala zásadu rovnakého zaobchádzania a dopúšťala sa na žalobkyni diskriminácie. Diskriminácia žalobkyne mala spočívať v tom, že žalovaná žalobkyni v porovnaní s ostatnými zamestnancami vytýkala aj najmenšie pochybenia, nerešpektovala jej zdravotné ani psychické problémy, ukladala jej neprimerané sankcie a navádzala ostatných zamestnancov k diskriminácii žalobkyne. Žalobkyňa zároveň žiadala aj náhradu nemajtkovej ujmy vo výške 700.000,00 Kč.
Žalobkyňa uviedla, že v porovnaní s ostatnými zamestnancami bola vystavená odlišnému a menej priaznivému zaobchádzaniu, čím sa stala obeťou diskriminácie v podobe bossingu, kritiky a arogancie zo strany zamestnávateľa. Diskriminácia pritom poškodila jej dobré meno a povesť, dôstojnosť, ale aj zdravie jej syna. Okresný súd žalovanej uložil povinnosť v jej internom mesačnom periodiku uverejniť ospravedlnenie a zároveň jej uložil povinnosť uhradiť žalobkyni sumu vo výške 100.000,00 Kč ako náhradu nemajetkovej ujmy.
Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že žalobkyňa pracovala pre žalovanú na pozícii personalistky a bola priamo podriadená jej vedúcej. Tá opakovane vyjadrovala nespokojnosť s pracovnými výkonmi žalobkyne a žalobkyňu na pracovisku hodnotila negatívne. Ako neprijateľné však označil to, že nadriadená žalobkyne ju ústne napomenula za vynášanie citlivých údajov, a to iba na základe anonymného podnetu. Okresný súd uviedol, že ako prejav bossingu je jednoznačne zníženie osobného ohodnotenia žalobkyne z 15 % na 10 %, pričom k takému zníženiu u iných zamestnancov nedošlo. Je zrejmé, že nadriadená žalobyne bola voči žalobkyni osobne zaujatá, pričom túto zaujatosť vzhľadom na jej nadriadenú pozíciu priemetala aj do pracovnoprávneho vzťahu. Žalobkyňa sa s problémom obrátila na nadriadených, ktorí však jej sťažnosť nikdy nevyhodnotili. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené mal Okresný súd za to, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Ako primerané preto považoval ospravedlnenie ako aj priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00 Kč. Žalovaná sa však proti rozhodnutiu Okresného súdu odvolala.
Krajský súd v Prahe (Krajský súd) ako súd odvolací zmenil rozhodnutie Okresného súdu, a to v časti znenia ospravedlnenia. Zdôraznil, že súd je pri rozhodovaní o ospravedlnení viazaný znením žalobného návrhu a nie je oprávnený znenie ospravedlnenia meniť. Preto Okresnému súdu vytýkal, že do ospravedlnenia zahrnul aj to, čo žalobkyňa nepožadovala a časť ospravedlnenia dokonca pozmenil. Proti rozhodnutiu Krajského súdu žalobkyňa aj žalovaná podali dovolanie.
Žalobkyňa v dovolaní namietala, že Krajský súd z čisto formálnych dôvodov zasiahol do textu ospravedlnenia. Okresný súd totiž text ospravedlnenia prispôsobil zistenému skutkovému stavu. Podľa názoru žalobkyne sa Krajský súd odchýlil od hodnotenia dôkazov, ktoré vykonal Okresný súd bez toho, aby sám zopakoval dokazovanie. Tým sa zároveň odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalobkyňa namietala aj porušenie práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) považoval za nutné odmietnuť dovolanie žalobkyne v tej časti, v ktorej smerovalo proti výrokom rozhodnutia Krajského súdu, ktorými jej bolo vyhovené. Dovolanie žalobkyne odmietol aj v časti smerujúcej proti výrokom o náhrade trov konania. Dovolanie žalobkyne Najvyšší súd nepovažoval za prípustné ani z dôvodu podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a teda pre riešenie otázky, že odvolací súd zasiahol do textu ospravedlnenia z čisto formálnych dôvodov, čím sa však neodchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe. Priemeranosť či neprimeranosť ospravedlnenia žalovanej taktiež nie je dôvodom, ktorý by prípustnosť dovolania zakladal.
Po preskúmaní rozhodnutia Krajského súdu Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je opodstatnené a dovolanie žalobkyne je opodstatnené iba z časti. Podľa jeho názoru zásada rovnakého zaobchádzania je povinnosťou zamestnávateľa určitým spôsobom zaobchádzať s vlastnými zamestnancami, a to v priebehu celého trvania ich pracovnoprávneho vzťahu. Tátío zásada tatiež zaručuje všetkým zamestnancom v rovnakom alebo porovnateľnom postavení rovnaké práva. Vnútorné predpisy zamestnávateľa nesmú bezdôvodne zvýhodňovať alebo znevýhodňovať určitých zamestnancov pred inými zamestnancami. Diskriminácia je zase charakterizovaná ako konanie či nekonanie zamestnávateľa, ktoré smeruje priamo alebo nepriamo k znevýhodneniu jedného alebo viacerých zamestnancov v porovnaní s inými zamestnancami, pričom pohnútkou takého konania či nekonania zamestnávateľa sú diskriminačné dôvody. Ak by niektorý z diskriminačných dôvodov podľa § 16 ods. 1 Zákonníka práce nebol daný, mohlo by ísť o porušenie povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so zamestnancami.
Z hľadiska systematického výkladu § 17 Zákonníka práce je nutné vychádzať z toho, že zásada rovnakého zaobchádzania a zákaz ich diskriminácie sú v pracovnoprávnych vzťahoch chápané ako úzko spolu súvisiace. Ide o základné zásady pracovnoprávnych vzťahov. Tomuto chápaniu by pritom odporovalo, pokiaľ by zamestnanec mal v prípade nerovnakého zaobchádzania k dispozícii iba prostriedky ochrany osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka. V zmysle dôvodovej správy k Antidiskriminačnému zákonu je povinnosť zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so zamestnancami v Zákonníku práce previazaná s ustanoveniami Antidiskriminačného zákona. Zákonník práce pritom stanovoval iba všeobecnú povinnosť zamestnávateľa dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania, avšak odkazoval na Antidiskriminačný zákon čo sa týka konkrétnych definícii alebo postupov.
Ak sa preukáže nerovnaké zaobchádzanie a zároveň aj to, že jeho motívom nebol niektorý diskriminačný dôvod, spôsob ochrany zamestnanca by sa nemal meniť preto, že dôvodom znevýhodnenia zamestnanca boli iné pohnútky (napr. osobná zášť). Najvyšší súd preto uzavrel, že právne prostriedky ochrany zamestnanca pred nerovnakým zaobchádzaním upravuje Antidiskriminačný zákon.
Argument žalobkyne spočívajúci v tom, že priznanie primeraného zadosťučinenia za to, že sa žalobkyňa nebála podstúpiť nepríjemnosti a náklady spojené so súdnym konaním smeruje k otázke preventívneho významu primeraného zadosťučinenia. V tejto súvislosti je však nutné brať ohľad na to, že žalobkyňa svojou žalobou žiadala uverejnenie ospravedlnenia v internom periodiku žalovanej. Je nepochybné, že toto ospravedlnenie bude mať dosah na celé personálne zázemie žalovanej a má aj preventívny význam. Vzhľadom na to, že žalobkyni v tomto smere súdy vyhoveli, z preventívneho hľadiska je zverenenie ospravedlnenia dostačujúce a neodôvodňuje zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Antidiskriminačný zákon umožňuje súdu, aby podľa vlastného uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil konkrétnu výšku peňažnej náhrady tak, aby v danom prípade bola primeraná všetkým relevantným a zisteným okolnostiam. Vzhľadom k zistenému skutkovému stavu Najvyšší súd vidí logický rozpor v prístupe, akým Krajský súd zohľadnil to, že žalobkyňa mala opustiť svoje pracovisko. Skutočnosť, že žalobkyňa stále pracuje pre žalovanú (aj keď na pracovisku v inom meste) totiž logicky nemôže byť v prospech žalobkyne. Toto kritérium však správne zohľadnil Okresný súd, podľa ktorého vplyv závadného konania nadriadeného mohol vo vzťahu ku kariérnemu postupu žalobkyne znamenať úplnú stagnáciu pracovného postupu žalobkne. Ak Okresný súd tieto úvahy priemietol aj do úvahy o výške peňažnej náhrady, nie je správny záver Krajského súdu, ktorým zmenil rozhodnutie Okresného súdu vo výroku o výške náhrady nemajetkovej ujmy.
Najvyšší súd preto po zohľadnení všetkých skutočností dovolanie žalobkyne odmietol v časti zmeny ospravedlnenia, ako aj v časti, ktorá žalovanej ukladala povinnosť uhradiť žalobkyni nižšiu výšku peňažnej náhrady. Dovolanie žalovanej zamietol. Zmenil aj rozhodnutie Krajského súdu tak, že rozhodnutie Okresného súdu v časti, že žalovaná je povinná žalobkyni uhradiť 90.000,00 Kč sa potvrdzuje.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. novembra 2021, sp. zn.: 21 Cdo 3858/2020
