Žalobca Okresnému súdu Bratislava II (Okresný súd) doručil podanie, ktorým sa domáhal schválenia zmieru. V podaní označil žalovaného ako osobu, ktorá je držiteľom osobného motorového vozidla s presne špecifikovanou EČV. Obsahom zmieru bolo, že žalovaný sa zaväzuje uhradiť žalobcovi sumu vo výške 130,00 GBP, nakoľko motorové vozidlo malo použiť cestu na území Londýna, a to bez úhrady.
Žalobca súčasne žiadal Okresný súd o poskytnutie súčinnosti formou vydania údajov z evidencie vozidiel (evidencia nie je verejne prístupnou) za účelom bližšej identifikácie žalovaného. Okresný súd však žalobcu vyzval na doplnenie podania, nakoľko išlo o neúplné podanie, keďže neobsahovalo správnu identifikáciu žalovaného.
Žalobca však Okresnému súdu predložil vyjadrenie Prezídia Policajného zboru, odboru dokladov a evidencií v Bratislave, ktorým došlo k odmietnutiu jeho žiadosti o poskytnutie údajov o žalovanom držiteľovi motorového vozidla. Prezídium Policajného zboru tvrdilo, že k porušeniu pravidiel cestnej premávky nedošlo. Okresný súd následne podanie žalobcu odmietol, keďže žalobca svoje podanie v zmysle výzvy na odstránenie vád podania neopravil. Uviedol tiež, že Civilný sporový poriadok ako procesný predpis neupravuje možnosť súdov poskytovať stranám sporu súčinnosť. V opačnom prípade by Okresný súd porušil zásadu rovnosti sporových strán. Povinnosť zabezpečiť si údaje žalovaného mal výlučne žalobca.
Žalobca sa však obrátil na Krajský súd v Bratislave (Krajský súd). Krajský súd však rozhodnutie Okresného súdu potvrdil. Uviedol, že označenie žalovaného neumožňovalo identifikáciu tejto osoby a nespĺňalo podmienku jej nezameniteľnosti s inou osobou.
Žalobca preto podal dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (Najvyšší súd). Uviedol, že došlo k odňatiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) a k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Argumentoval tým, že žalovaný bol osobou určiteľnou nezameniteľným spôsobom. Podľa jeho názoru bolo povinnosťou súdov poukázať na to, ako žalobca môže získať údaje o žalovanom v súlade s právnymi predpismi. Táto povinnosť pritom súdom vyplýva z čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Odkázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 26. marca 2009, sp. zn.: III. ÚS 1424/07 (Nález). Z Nálezu vyplýva, že žalobca poskytol údaje žalovaného v rozsahu meno, priezvisko a EČV. Vo veci konajúci súd tieto údaje považoval za dostatočné na presnú identifikáciu osoby žalovaného.
Najvyšší súd po preskúmania dovolania žalobcu však skonštatoval, že dovolanie je nutné odmietnuť ako nedôvodné.
Ako dovolací dôvod v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku žalobca uplatnil dôvod podľa § 420 písm. f. Tento dovolací dôvod zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania vtedy, ak miera porušenia procesných práv strany sporu nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Porušením práva na spravodlivý proces je nutné rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva.
Najvyšší súd sa následne vyjadril k stranám sporu. Uviedol, že prejednávaná vec je sporovým konaním, ktorého sporovou stranou je žalobca a žalovaný. Strany však musia byť označené tak, aby bolo jednoznačné a nezameniteľné o akú osobu ide (fyzická osoba, právnická osoba a pod.). Následne odkázal na § 133 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého sa fyzická osoba v žalobe označuje menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. V prípade nedostatku spočívajúceho v označení žalovaného je nutné túto vadu odstrániť postupom podľa § 129 Civilného sporového poriadku.
Označenie žalovaného ako osoby, ktorá bola držiteľom motorového vozidla so špecifikovaným EČV, neumožňuje identifikáciu žalovaného v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Najvyšší súd preto konštatoval, že Okresný súd správne žalobcu vyzval na odstránenie tejto vady. Vzhľadom na to, že žalobca vadu neodstránil, Okresný súd správne podanie žalobcu odmietol.
Najvyšší súd upozornil aj na to, že Nález, na ktorý žalobca odkazoval, bol vydaný v odlišnej situácii, nakoľko v tomto prípade žalobca žalovaného označil menom, priezviskom a EČV.
Podľa názoru Najvyššieho súdu súd nie je povinný žalobcovi poskytnúť súčinnosť pri zisťovaní identifikačných údajov žalovaného. Ak by tak urobil, mohol by porušiť zásadu rovnosti strán sporu a zásadu kontradiktórnosti. Súd nesmie žalobcovi poskytnúť informácie na identifikáciu subjektu na strane žalovaného. V opačnom prípade by išlo preferenčné zaobchádzanie a o bezdôvodné zvýhodňovanie jednej strany sporu.
Na záver Najvyšší súd upriamil pozornosť na to, že zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke (Zákon o cestnej premávke) určuje, ktorým subjektom možno poskytnúť údaje z evidencie vozidiel. Do Zákona o cestnej premávke bola transponovaná aj smernica, ktorou sa uľahčuje cezhraničný výmena informácií o dopravných deliktoch súvisiacich s bezpečnosťou cestnej premávky. Smernicu však na posudzovaný prípad nemožno použiť. Smernica, ktorú by potenciálne bolo možné použiť na tento prípad, sa v čase vydania tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu nachádzala iba v legislatívnom procese.
Preto vzhľadom na to, že žalobca vady svojho podania spočívajúce v doplnení identifikačných údajoch žalovaného neodstránil, bolo nutné jeho podanie odmietnuť. Dovolanie žalobcu preto Najvyšší súd odmietol.
zdroj: uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. februára 2019, sp. zn. 8Cdo/68/2017
