Právne zastúpenie advokátom v konaní pred súdom je pri súčasnej rozsiahlej a pre laika často nezrozumiteľnej legislatíve, takmer nevyhnutné. Kameňom úrazu sa predovšetkým pri „prehratých“ sporoch stáva neochota klienta poskytnúť advokátovi odmenu, ktorá mu za jeho prácu, napriek neúspešnosti strany v spore, právom patrí. Aj Nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 176/2017 z 31. mája 2017, rozoberá náhradu trov právneho zastúpenia a uzrejmuje, ako treba postupovať pri určovaní ich výšky. Už úvodom odkazujeme na Vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len Vyhláška), ktorá predstavuje právnu úpravu rozoberanej oblasti.
Skutkový stav
Ústavnému súdu bola 16. februára 2017 doručená ústavná sťažnosť, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základných práv, označených v sťažnosti, rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), ich následného zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažnosť smerovala proti rozhodovacej činnosti okresného súdu, ktorý po právoplatne ukončenom spore o neplatnosť zmlúv, týkajúcich sa prevodu nehnuteľností v neprospech sťažovateľa, rozhodol, že pre určenie výšky náhrady trov právneho zastúpenia je rozhodujúca hodnota nehnuteľnosti.
Okresný súd tak aplikoval § 10 ods. 2 Vyhlášky, ktorý ustanovuje spôsob určenia výšky tarifnej odmeny právneho zástupcu v závislosti od hodnoty predmetu sporu. Na tomto mieste si dovolíme zacitovať § 9 ods. 1 Vyhlášky, v zmysle ktorého: „Základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.“[1] Práve takýto postup zvolil okresný súd na určenie výšky trov právneho zastúpenia.
S postupom však nesúhlasil sťažovateľ, podľa ktorého sa mal aplikovať § 11 ods. 1 písm. a Vyhlášky, ktorý znie: „Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak: a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...“[2] Aký právny názor vyjadril Ústavný súd?
Rozhodnutie Ústavného súdu
Ústavný súd argumentoval aj za pomoci Nálezu sp. zn. I. ÚS 119/2012, podľa ktorého pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto suma považuje za základ pre tarifnú odmenu advokáta, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva. Vzhľadom na kogentnú právnu úpravu § 9 ods. 1 Vyhlášky, je použitie už spomínaného § 11 ods. 1 písm. a vylúčené. Je teda možné konštatovať, že pokiaľ je vec alebo plnenie, ktoré je predmetom daného právneho úkonu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto hodnota považuje za základ pre určenie tarifnej odmeny advokáta, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci.
Ústavný súd ďalej uviedol: „Nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy, nemožno tento predmet peniazmi oceniť. Je teda potrebné v každom konkrétnom prípade skúmať, či možno predmet právneho úkonu oceniť a v závislosti na tom stanoviť aj výšku náhrady trov konania.“[3] Vzhľadom na predmet konania, ktorým bola peniazmi oceniteľná nehnuteľnosť, okresný súd postupoval v súlade so zákonom a správne aplikoval ustanovenia Vyhlášky.
Ústavný súd teda považoval postup okresného súdu za správny a sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
Zdroj: Ústavný súd Slovenskej republiky.
