Úvod na ľudovú nôtu
Oskar Fegyveres v septembri 1995 prišiel na políciu a priznal sa, že ako príslušník Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „SIS”) sa údajne nevedome, ale predsa podieľal na únose Michala Kováča mladšieho do Rakúska.
V tejto súvislosti udelil v roku 1998 V. Mečiar svoje pamätné amnestie, ktoré dodnes nepridávajú na kráse ničomu a nikomu. Celé toto konanie, jeho pozadie a účel je v podstate známa vec, pre mladšie ročníky resp. nezainteresovaných do politického či právneho „života” odporúčame ozrejmiť si, niektoré fakty napríklad na stránke venovanej výlučne Mečiarovým amnestiám.
Ako sa hovorí, kde je vôľa tam je cesta. U nás opäť raz (dalo by sa povedať, že tradične) neprešiel návrh (tentokrát poslanca Budaja) na zrušenie tzv. Mečiarových amnestií. Pýtať sa prečo je zbytočne. Väčšine logicky uvažujúcim je to jasné. Je verejným tajomstvom, že pri únose Kováča mladšieho pravdepodobne spolupracovala SIS (ktorá je samozrejme orgán verejnej moci) a pravdepodobne aj iná hierarchicky organizovaná skupina (ktorá nie je orgánom verejnej moci)…
Napriek uvedenému viacerí tvrdia, že na zrušení týchto amnestií je vôľa, tento romantizmus z úst fakt aj uznávaných právnikov, politikov či analytikov je smiešny. Podľa každého súceho človeka presahujúceho IQ veveričky musí byť zrejmé, že vôľa nie je. Ak by bola, tak táto pseudo amnestia zo slávnych rokov ´90 by už dávno nebola.
Pripomíname, že posledné hlasovanie o zrušení týchto amnestií dopadlo veľmi ”bez-vôľe” a to v pomere, že za návrh na ich zrušenie hlasovalo len 55 zo 129 prítomných poslancov. Viac o tomto návrhu sme písali tu: Ústavný zákon o zrušení Mečiarových amnestií bol neúspešný.
No, toľko na úvod. Následne prejdeme k stručnému právnemu stavu v tejto veci a najmä ku ”kolotoču” na ústavnom súde, ktorý nastal po udelení tejto amnestie.
Rozhodnutia prezidenta: milosť versus amnestia
Milosť a amnestia predstavujú v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky dva rozdielne inštitúty. Základná diferenciácia spočíva najmä v tom, že milosťou môže prezident individuálne určenej osobe zmierniť trest alebo ho môže celý odpustiť a súčasne môže rozhodnúť, že takéto odsúdenie bude zahladené. Milosť je individuálnym rozhodnutím prezidenta, kedy môže o udelení milosti rozhodovať bez návrhu alebo na návrh ktorejkoľvek osoby. Samotný prezident rozhoduje, či začne konanie o udelení milosti, teda na takéto konanie právny nárok nie je.
Na rozdiel od milosti amnestia sa uplatňuje voči konkrétne neurčenému okruhu odsúdených osôb, pričom sa udeľuje na konkrétny druh trestu alebo na povahu trestného činu alebo na výmeru trestu. Všetky rozhodnutia o amnestii sa ex lege uverejňujú v Zbierke zákonov SR a preto majú povahu všeobecne záväzných právnych predpisov – práve tento fakt je veľmi dôležité pochopiť hneď na začiatok.
Amnestie z roku 1998 v SR
V tomto článku sa následne budeme venovať analýze slovenských amnestií, o ktorých rozhodol vtedajší predseda vlády SR Vladimír Mečiar. Tieto amnestie v histórii samostatnej Slovenskej republiky boli a dodnes sú predmetom mnohých diskusii.
Na úvod treba poznamenať, že paradoxne úplne po prvýkrát (po vzniku samostatnej Slovenskej republiky) využil svoje ústavné právo prezidenta podľa Ústavy Slovenskej republiky č. 420/1992 Zb., čl. 102 písm. i): „prezident udeľuje amnestiu, odpúšťaa zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanienezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládza tresty”, prvý slovenský prezident Michal Kováč pri príležitosti svojho zvolenia za prezidenta na Veľkú noc 12. apríla 1993.
O päť rokov neskôr, dňa 3. marca 1998, prešiel ústavou daný výkon právomocí prezidenta Slovenskej republiky v súlade s ustanoveniami čl. 105 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na vládu Slovenskej republiky z dôvodu, že úrad prezidenta sa uvoľnil a nový prezident nebol zvolený. Vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar tak dňa 3. marca 1998 začal súčasne vykonávať aj časť prezidentských oprávnení.
Medzi jeho prvé kroky patrilo vydanie rozhodnutia o udelení amnestie, ktoré obsahovalo osem článkov. Týmto rozhodnutím o amnestii predseda vlády SR odpustil nevykonané nepodmienečné tresty odňatia slobody a ich zvyšky, ak boli uložené za úmyselné trestné činy vo výmere neprevyšujúcej šesť mesiacov, nevykonané nepodmienečné tresty odňatia slobody a ich zvyšky, ktoré boli uložené za nedbanlivostné trestné činy vo výmere neprevyšujúcej jeden rok, podmienečné tresty odňatia slobody a nevykonané peňažné tresty alebo ich zvyšky, ktoré boli uložené samostatne vo výmere neprevyšujúcej 20 000 Sk. Všetky agraciačné ustanovenia o amnestii boli spojené aj s rehabilitáciou – odsúdeným bolo spolu s odpustením trestu alebo jeho zvyšku zahladené odsúdenie (Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 55/1998 Z. z.).
Všeobecnými aboličnými ustanoveniami bolo nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za úmyselné trestné činy spáchané pred dňom rozhodnutia o amnestii, ak je na ne ustanovený trest odňatia slobody neprevyšujúci šesť mesiacov a za nedbanlivostné trestné činy spáchané pred dňom tohto rozhodnutia, ak je na ne ustanovený trest odňatia slobody neprevyšujúci jeden rok, s výnimkou trestného činu zanedbania povinnej výživy (Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 55/1998 Z. z.). Môžme skonštatovať že textácia amnestie v tejto rovine nebola ničím ”nad-štandardná”.
Články V. a VI.
Toto rozhodnutie sa však stalo predmetom politických diskusií, rozhodnutí orgánov štátnej moci, či výkladov ústavy najmä kvôli svojim dvom pomerne dosť kontroverzným článkom.Do predmetu sporu sa dostali články V. a VI. predmetnej amnestie, ktoré ustanovovali nezačatie trestného stíhania a v prípade, že už bolo začaté, zastavenie trestného stíhania v súvislosti s trestnými činmi týkajúcimi sa prípravy a vykonania referenda z 23. 5. 1997 a 24. 5. 1997. Zároveň toto rozhodnutie ustanovovalo možnosť nezačatia trestného stíhania alebo jeho zastavenia v súvislosti s trestnými činmi týkajúcimi sa oznámenia o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.
Samozrejme takéto znenie vyvolalo značný rozruch. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 37/1998 z 26. januára 1999 zmarením referenda z 23. mája a 24. mája 1997 nedošlo iba k spáchaniu trestného činu, ktorého páchateľov z dôvodu udelenej amnestie nebude nikdy možné potrestať, ale okrem iného došlo k porušeniu ústavných práv občanov Slovenskej republiky. Právo občana zúčastniť sa na referende je svojou podstatou politickým právom, ktorým si občan realizuje svoje politické práva zaručené čl. 30 ods. 1 Ústavy SR zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo. Zúčastniť sa na referende v zmysle práva občana priznaného čl. 94 Ústavy SR neznamená len jeho fyzickú účasť v čase a v priestore vykonávania referenda, ale toto právo si občan realizuje (vykonáva) až hlasovaním o tých otázkach vecí verejných, ktoré boli ústavným spôsobom vyhlásené a zverejnené.
V súvislosti s článkom VI. predmetnej amnestie, Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999 zaujal k tomuto článku amnestie takéto stanovisko:
- „Podľa čl. VI rozhodnutia predseduvlády SR z 3. marca 1998 sa nariadilo, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sazastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečeníM. K. mladšieho do cudziny. Podľa názoru Ústavného súdu SR takáto formulácianevylučuje trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia M. K. mladšieho do cudziny.Amnestia by sa mohla vzťahovať iba na také trestné činy, pri ktorých súčasťou skutkovejpodstaty je oznámenie, prípadne neoznámenie trestného činu. Podľa tohto článku by saamnestia mohla vzťahovať napr. na trestné činy krivého obvinenia (§ 174 Trestnéhozákona), krivej výpovede (§175 Trestného zákona), neoznámenia trestného činu (§ 168Trestného zákona), prípadne iné obdobné trestné činy. Formuláciu amnestie „vsúvislosti s oznámením” nie je možné vykladať tak neobmedzene, že sa vzťahuje aj naskutky, ktoré predchádzali oznámeniu, akými je trestný čin zavlečenie do cudziny (§233Trestného zákona), ublíženie na zdraví (§221 Trestného zákona), obmedzenie osobnejslobody (§ 231 Trestného zákona), lúpež (§ 234 Trestného zákona), zneužívanieprávomoci verejného činiteľa (§ 158 Trestného zákona)…” (Uznesenie sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999).
Neskôr, najmä teda na základe aplikačných problémov s čl. V. a najmä s čl. VI. rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, došlo k zmene formulácie a vydaniu 7. júla 1998 nového rozhodnutia o amnestii.
Pozmenené rozhodnutie o amnestii pozostávalo z dvoch článkov:
-
Článok I.: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.”
-
Článok II.: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.” (Rozhodnutie č. 214/1998 Z.z. predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii).
Aj k tejto amnestii zaujal stanovisko Ústavný súd, ktorý vyslovil opätovnú nejasnosť identifikácie trestných činov, ktoré majú byť stíhané: „Teda podľa obsahu, výslovného znenia a podľa jazykového a logického výkladu ustanovenia čl. VI rozhodnutia predsedu vlády z 3. marca č. 55/1998 Z. z. o amnestii a ustanovenia čl. II rozhodnutia predsedu vlády zo 7. júla 1998 č. 214/1998 Z. z. o amnestii samotný čin zavlečenia Ing. Michala Kováča do cudziny amnestovaný nebol.” (Nález Ústavného súdu SR č. I ÚS 48/99).
Následne Mikuláš Dzurinda, ktorý sa stal novým predsedom vlády, prebral i časť prezidentských právomocí. Ako jeden z mnohých – avšak lepšie je napísať prvý z mnohých – mal snahu zmeniť/upraviť predmetné amnestie a to prostredníctvom vlastného rozhodnutia o amnestii. V tomto prípade išlo tzv. paakt – rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. Decembra 1998 o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 375/1998. V amnestii predseda vlády vypustil článok V. a článok VI. rozhodnutia o amnestii z 3. marca a článok I. a článok II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla. Toto „nápravné” rozhodnutie predsedu vlády z 8. decembra 1998 o amnestii bolo riadne uverejnené v Zbierke zákonov napriek tomu ho právna teória a právna prax považuje za právny úkon non negotium. (Toto rozhodnutie predsedu vlády o amnestii z 8. decembra 1998 napriek tomu, že je paaktom, je dodnes platné a účinné. Potvrdil to aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí ÚS 69/1999 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. júla 1999: „Uverejnením uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci výkladu čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutie o amnestii č. 375/1998 Z. z. nestratilo platnosť ani účinnosť. Ústava Slovenskej republiky ani nijaký iný právny predpis neumožňuje, aby výklad Ústavy Slovenskej republiky podaný Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pôsobil spätne v čase pred uverejnením výkladu Ústavy Slovenskej republiky, či dokonca pred jeho podaním Ústavným súdom Slovenskej republiky.”)
Za právny úkon, na ktorý sa neprihliada z dôvodu, že sa ním žiadna amnestia neudeľovala a súčasťou práva prezidenta Slovenskej republiky resp. predsedu vlády vykonávajúceho právomoc prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR nie je oprávnenie akýmkoľvek spôsobom meniť alebo derogovať predchádzajúce rozhodnutia o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov.
Dopad Mečiarových amnestií na náš právny poriadok
Na udeľovanie amnestie z roku 1998 sa nezabudlo, čo neskôr spôsobilo zmenu ústavnej a zákonnej úpravy právomoci prezidenta Slovenskej republiky udeľovať amnestiu:
-
ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z. stratil prezident Slovenskej republiky výlučné právo udeľovať amnestiu. Podľa článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR pri rozhodnutí o amnestii sa vyžadovala kontrasignácia rozhodnutia predsedom vlády Slovenskej republiky alebo príslušným ministrom, pričom za takto kontrasignované rozhodnutie o amnestii zodpovedá vláda Slovenskej republiky;
-
predchádzajúce amnestie výrazne ovplyvnili tvorbu ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa rozsiahlo menila a dopĺňala Ústava Slovenskej republiky. Týmto zákonom bola výrazne obmedzená aj právomoc prezidenta Slovenskej republiky udeľovať amnestiu a milosť. Prezident mohol udeliť amnestiu a milosť odsúdenému až po skončení trestného stíhania, tým pádom na Slovensku od 1. júla 2001 nemôže prezident Slovenskej republiky udeliť amnestiu a milosť vo forme abolície, čím došlo k výraznému oslabeniu prezidenta Slovenskej republiky v systéme vzájomných bŕzd a protiváh deľby moci. Ďalej sa ustanovilo, že amnestiu a milosť v prípadoch, keď sa funkcia prezidenta uvoľní a nie je ešte zvolený nový prezident, alebo ak zvolený nový prezident nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže vykonávať pre závažné dôvody svoje právomoci, neprechádza na iný štátny orgán a ak nastanú vyššie uvedené prípady v Slovenskej republike sa amnestia a milosť neudeľuje;
-
zákon č. 422/2002 Z. z. bol významnou novelou zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok). Novela upravila čiastkové aplikačné problémy v konaní o udelení milosti, kedy bola definitívne potvrdená povinnosť ministra spravodlivosti zabezpečovať podklady pre prezidenta Slovenskej republiky v konaní o udelení milosti, upravili sa právomoci pri overovaní splnenia podmienok v prípade, že udelenie milosti je viazané na ich splnenie. Rozhodovanie o splnení podmienok uložených odsúdenému v rozhodnutí o udelení milosti je právomocou prezidenta Slovenskej republiky. V prípade, že prezident Slovenskej republiky bez zavinenia obvineného neurobí rozhodnutie o splnení podmienok do jedného roka od uplynutia doby, na ktorú sa vzťahujú podmienky, má sa za to, že odsúdený podmienky uložené v rozhodnutí o udelení milosti splnil;
-
aktuálne platný a účinný zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, v znení neskorších predpisov prebral trestno-právnu úpravu inštitútu amnestie a milosti zo zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov a dnes predstavuje základný prameň právneho inštitútu amnestie a milosti ako inštitútu trestného práva.
