22 rokov trvajúce konanie o určenie otcovstva a porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov

Argumentácia sťažovateľa a všeobecného súdu

Sťažovateľ sa pred Ústavným súdom SR domáhal, aby všeobecný súd (Okresný súd Bratislava II) konal vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur. Uviedol, že žaloba na všeobecný súd bola podaná ešte 24. januára 1992, a táto vec doposiaľ nebola právoplatne skončená. Žaloba bola podaná ešte v tom čase maloletým sťažovateľom, zastúpeným jeho matkou ako účastníčkou konania o určenie otcovstva a o úhradu osobných potrieb proti žalovanému. Išlo o konanie s cudzím prvkom, keďže žalovaný pochádza a žije v Taliansku.

Okresný súd Bratislava II sa k tejto veci vyjadril nasledovne: „Dĺžka predmetného konania je ovplyvnená náročnosťou dokazovania, keďže sa jedná o spor s medzinárodným prvkom ...  súd vo veci nariadil štyrikrát dožiadanie do Talianska,  súd 14-krát musel nariadiť preklad listín  a dvakrát bolo nariadené znalecké dokazovanie. Všetky tieto nevyhnutné úkony si vyžadujú čas a predlžujú celé konanie. Vo veci bol dňa 15. 02. 2005 vyhlásený prvýkrát rozsudok a na základe odvolania bol rozsudok Krajským súdom v Bratislave zrušený a spis vrátený na ďalšie konanie dňa 19. 09. 2008. Tunajší súd druhýkrát vyhlásil rozsudok dňa 02. 09. 2009, opäť na základe odvolania odporcu bol rozsudok zrušený a spis vrátený dňa 28. 09. 2010. Dňa 30. 10. 2013 bol vo veci opätovne vyhlásený rozsudok. Odvolanie voči rozsudku podal navrhovateľ. Mám za to, že tunajší súd vo veci konal riadne a dĺžku konania, pokiaľ sa jedná o vybavovanie dožiadaní, resp. prekladov listín súd nemohol ovplyvniť.“

Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a kritéria pri posudzovaní jeho porušenia

Ústavný súd SR podotýka, že

• „účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“

Ústavný súd SR v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, zohľadňuje nasledujúce tri kritériá:

• právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (k tomuto kritériu patrí aj povaha prerokúvanej veci)
• správanie účastníka súdneho konania a
• postup všeobecného súdu

Konanie o určení otcovstva

Ústavný súd konštatuje: „spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, avšak na druhej strane možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07, IV. ÚS 63/08).“ Ide teda o spory skutkovo zložité, nie právne. Avšak Ústavný súd SR prízvukuje, že konania o určenie otcovstva si vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou (II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Preto ani skutková zložitosť nemôže zbaviť okresný súd zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo ani po viac ako 22 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

Ústavný súd SR zároveň nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala tvrdenia, že účastník konania (sťažovateľ) svojim konaním prispel k neprimeranej dĺžke konania.

K postupu okresného súdu sa Ústavný súd SR vyjadril takto: „Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup v prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a v podstatnej miere aj neefektívnosť. Na uvedenom konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že vzhľadom na cudzí prvok na strane odporcu bolo potrebné vo veľkom počte realizovať úradné preklady relevantných listín a rozhodnutí okresného súdu a následne ich doručovať odporcovi do Talianska, čo malo nepochybne vplyv na predĺženie priebehu napadnutého konania. Nepochybným dôkazom neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní je skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) dvakrát zrušil meritórne rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

V zmysle nálezu tak nečinnosť, ako aj neefektívnosť postupu okresného súdu bola charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania. Preto Ústavný súd SR konštatoval, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/1992 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

K výške primeraného finančného zadosťučinenia

„Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).“ Podľa názoru Ústavného súdu SR v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia sa vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V tomto prípade Ústavný súd SR priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 eur.[1]