Téma umelého prerušenia tehotenstva začala už od svojho počiatku rozdeľovať spoločnosť. Tradične sa proti tomuto právu stavajú konzervatívne či nábožensky zmýšľajúci občania, ktorí odkazujú zväčša na právo na život ako na absolútne ľudské právo, ktoré by sa malo týkať aj nenarodeného dieťaťa. Za právom na interrupciu väčšinou stoja liberálne zmýšľajúci ľudia, ktorí argumentujú možnosťou voľby zo strany ženy, rovnako ako aj nebezpečenstvom, ktoré matka podstupuje pri rizikovom či nechcenom tehotenstve. Medzi týmito dvoma časťami spoločnosti možno iba zriedka nájsť konsenzus, a preto sa táto otázka dostáva aj na najvyššie či ústavné súdy jednotlivých štátov, aby posúdili danú problematiku a stanovili jasné mantinely, v ktorých sa majú ľudia v tak citlivej otázke pohybovať. Medzi jeden z prelomových rozsudkov, ktoré vyvolali rozporuplné reakcie, patrí aj nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Dobbs v. Jackson Women's Health Organization. Toto rozhodnutie zrušilo takmer 50 ročný precedens v otázke interupcií v podobe rozhodnutia známeho ako Roe v. Wade.
Roe v. Wade
Roe v. Wade je súdny spor z roku 1973, ktorý viedol Najvyšší súd USA k tomu, aby výkladom práva sformuloval ústavne právo žien na potrat, hoci takéto právo express verbis Ústava USA neobsahuje. V tomto spore vystupovala ako žalobkyňa Jane Roe, slobodná tehotná žena, ktorá podala spolu s ďalšími osobami žalobu voči štátu Texas, aby spochybnila texaské zákony o interrupciách. Meno Jane Roe nie je skutočné meno žalobkyne, ale tradičný alias používaný orgánmi verejnej moci v USA. Norma McCorvey, ako sa žalobkyňa skutočne volala, tvrdila, že tehotenstvo bolo výsledkom znásilnenia. V tom čase bola interrupcia v Texase nezákonná, pokiaľ nebola vykonaná na záchranu života matky. Podrobiť sa tejto procedúre alebo sa o ňu pokúsiť bol zločin.
Štát Texas vo svojej obhajobe uviedol tri hlavné argumenty na obranu zákona o interrupciách. Ako prvé uvádzal, že štáty majú záujem na ochrane zdravia, udržiavaní medicínskych štandardov a ochrane prenatálneho života. Štát ďalej uznával plod za osobu, ktorá je chránená 14. dodatkom Ústavy USA. Tento dodatok hovorí o občianskych právach a rovnakej ochrane zákonov a bol prijatý ako reakcia na problémy týkajúce sa bývalých otrokov po americkej občianskej vojne. Posledný argument spočíval v tom, že naliehavým záujmom štátu je ochrana prenatálneho života od počatia. Jane Roe argumentovala, že takáto štátna legislatíva zasahuje do práva jednotlivca na slobodu podľa 14. dodatku a že porušuje právo na manželské, rodinné a sexuálne súkromie zaručené Listinou práv. Zároveň tvrdila, že právo na interrupciu je absolútne, a osoba má právo ukončiť tehotenstvo kedykoľvek, z akéhokoľvek dôvodu a akýmkoľvek spôsobom, ktorý si zvolí.
Najvyšší súd uznal, že interrupcia spadá do práva na súkromie. Ústavné právo na súkromie pritom vychádza z tzv. Due Process Clause zo 14. dodatku. Hoci táto klauzula vyslovene neuvádza, že občania majú právo na súkromie, súd len rok pred týmto rozhodnutím vo veci Board of regents vs Roth rozhodol, že ústavný pojem sloboda je potrebné vykladať široko. Najvyšší súd uznal, že nútiť ženu pokračovať v tehotenstve pre ňu predstavuje veľké riziko v podobe ohrozenia fyzického a mentálneho zdravia, je s ním spojená aj potreba vynaloženia nemalých finančných prostriedkov a určitá sociálna stigmatizácia. Súd neprihliadal na argument štátu, že ústavná ochrana začína už pri počatí, a to z dôvodu, že Ústava USA neposkytuje definíciu osoby. Po preskúmaní ďalších prípadov týkajúcich sa nenarodených detí Najvyšší súd dospel k záveru, že nenarodení nikdy neboli v zákone uznaní za osoby v pravom zmysle.
Súd však nesúhlasil s tým, že ústava garantuje absolútne právo na umelé prerušenie tehotenstva. Uviedol, že právo na súkromie nebráni štátom, aby zaviedli určité nariadenia o potratoch. Súd vytvoril rámec na vyváženie záujmov štátu s právami osôb na súkromie. Súd uznal, že práva tehotných žien môžu byť v rozpore s právami štátu na ochranu potenciálneho ľudského života, a preto definoval práva každej strany rozdelením tehotenstva na tri 12-týždňové trimestre. Počas prvého trimestra tehotnej osoby štát nemôže regulovať potrat okrem toho, aby zákrok vykonal licencovaný lekár v zdravotne bezpečných podmienkach. Počas druhého trimestra štát môže regulovať umelé prerušenie tehotenstva, ak tieto nariadenia primerane súvisia so zdravím tehotnej osoby. V treťom trimestri tehotenstva prevažuje záujem štátu na ochrane potenciálneho ľudského života nad právom na súkromie. V dôsledku toho môže štát zakázať interrupcie, pokiaľ nie je interrupcia nevyhnutná na záchranu života alebo zdravia tehotnej osoby.
Dobbs v. Jackson Women's Health Organization
Dňa 24.06.2022 Najvyšší súd USA vo veci Dobbs v. Jackson Women's Health Organization rozhodol, že Ústava nepriznáva právo na potrat, a tým zvrátil rozhodnutie Roe v. Wade. Najvyšší súd však toto právo iba vyňal z roviny ústavy, to však neznamená, že ho zrušil. Ústava nezakazuje občanom každého štátu regulovať alebo zakazovať umelé prerušenie tehotenstva. Každý štát má teraz možnosť stanoviť si vlastné pravidlá pri interrupciách, pričom vždy musí dbať na zdravie a súkromie matky. Toto rozhodnutie ako také neobmedzilo prístup k potratom a už vôbec nie k inej, menej životne dôležitej lekárskej starostlivosti pre ženy. V samotnom rozhodnutí najvyšší súd medzi legitímne štátne záujmy osobitne označil ochranu zdravia a bezpečnosti matiek, čím do budúcnosti otvoril cestu reguláciám alebo zákazu umelého prerušenia tehotenstva. Ako sa s otázkou regulácie vysporiadajú jednotlivé štáty ukáže čas.
Prvé referendum sa uskutočnilo v americkom štáte Arkansas, v ktorom voliči zamietli návrh na zmenu ústavy, ktorý by umožnil zákonodarcom obmedziť alebo úplne zrušiť právo na interrupciu.
Interrupcie na Slovensku
Ochrana nenarodeného dieťaťa a problematika interrupcií je obsiahnutá aj v podmienkach legislatívy Slovenskej republiky. Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré považuje právo na život za jednu zo svojich základných priorít, a preto je jeho ochrana obsiahnutá aj v Ústave SR. Článok 15 ods. 1 stanovuje, že každý má právo na život a ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.
V občianskoprávnej oblasti ide o právnu úpravu postavenia nascitura za predpokladu, že sa narodí živý v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V trestnoprávnej oblasti ide skôr o nepriamu ochranu prejavujúcu sa v použití prísnejšej trestnoprávnej kvalifikácie v prípade, ak ublíženie na zdraví ženy vyvolá potrat alebo usmrtí plod.
Ústava však myslí v ustanovení čl. 15 ods. 4 aj na interrupciu z dôvodov ochrany zdravia tehotnej ženy, z dôvodov genetických alebo z dôvodu tehotenstva vzniknutého v dôsledku trestného činu, lebo právo na život nascitura by nemohlo byť v situácii klasického vyvažovania základných práv prevážené ochranou zdravia ženy ani inými dôvodmi spojenými väčšinou s ochranou súkromia tehotnej ženy. Zákonodarca preto zákonom č. 73/1986 o umelom prerušení tehotenstva upravil umelé prerušenie tehotenstva so zreteľom na ochranu života a zdravia ženy a v záujme plánovaného a zodpovedného rodičovstva, ktorý upravuje podmienky a postup pri umelom prerušení tehotenstva. Stanovuje, že žena môže umelo prerušiť tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Zároveň tak možno urobiť zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu.
Takáto právna úprava bola v podmienkach Slovenskej republiky spochybňovaná niektorými poslancami NRSR, ktorý napádali ústavnosť tejto normy práve z dôvodu práva na život zakotveného v Ústave SR. Ústavný súd potvrdil ústavnosť zákona o umelom prerušení tehotenstva nálezom sp. zn. PL. ÚS 12/01-297 zo dňa 04.12.2007, pričom vo svojom odôvodnení odkazoval najmä na nálezy Európskeho súdu pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva nepriznal nasciturovi ochranu garantovanú podľa čl. 2 dohovoru aj vo veci X. vs. Spojené kráľovstvo z roku 1980, H. Vs. Nórsko z roku 1992 alebo Evans vs. Spojené kráľovstvo z roku 2006. Súd argumentoval, že nasciturus nie je osobou oprávnenou na právo na život v zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru, a to zrejme aj z toho dôvodu, že priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by neodôvodnene obmedzilo článkom 2 chránené práva žien ako osôb už narodených. Vo veci Vo vs. Francúzsko však súd poukázal na potrebu ochrany nenarodeného ľudského života počas tehotenstva s intenzitou rastúcou postupne od počatia po narodenie. Zároveň z týchto, ako aj z ďalších rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva celkom zreteľne vyplýva, že jednotlivé štáty majú široký rámec pre uváženie v otázke úpravy umelého prerušenia tehotenstva.
Z hľadiska právnej úpravy zohľadňujúcej umelé prerušenie tehotenstva či už v USA alebo v Európe možno konštatovať, že vo všeobecnosti ponúka možnosť ako na umelé prerušenie tehotenstva tak aj na účinnú ochranu plodu za predpokladu, že nie je mladší ako 12 týždňov. Hoci s takouto úpravou na akomsi zlatom strede vyvažujúcom záujmy oboch protichodných strán obyvateľstva v otázke interrupcií prirodzene nie je úplne spokojná ani jedna skupina verejnosti, treba mať na zreteli, že v takto citlivej téme sa nikdy nenájde úplný konsenzus. Pri základných ľudských právach je potrebné vždy dôkladné vyváženie týchto práv s ohľadom na danú situáciu. Ochrana života a zdravia ženy počas tehotenstva ako aj nenarodeného dieťaťa by mali byť vo vzájomnej rovnováhe, rovnako ako by mali byť rovnocenne rešpektované požiadavky na právnu úpravu v tejto oblasti z oboch strán aktivistov. V tak zásadnej veci, akou je ľudský život a obmedzovanie jeho ochrany, je potrebná racionálna diskusia na odbornej úrovni bez toho, aby sa táto téma prepadala do sfér vyvolávajúcich hystériu vo verejnosti či už pre politický alebo iný benefit.
