Skutkový stav
Sťažovateľ bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia z nedbanlivosti, ktorého sa mal dopustiť tým, že v priestoroch parkoviska pred obchodným domom, ktorý sa nachádzal v obytnej zóne a ako vodič osobného motorového vozidla nevynaložil zvýšenú opatrnosť a začal zo svojho parkovacieho miesta cúvať v čase, kedy matka nevenovala svojmu maloletému dieťaťu patričnú pozornosť. Počas cúvania došlo k stretu s maloletým, ktorý zomrel na následky poranenia. Sťažovateľ bol odsúdený k podmienečnému trestu odňatiu slobody, zákazu vedenia motorového vozidla a náhrade škody.
Sťažnosť
Sťažovateľ podal voči rozhodnutiam všeobecných súdov sťažnosť, nakoľko mal zato, že týmito bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Ďalej boli podľa jeho názoru skutkové zistenia všeobecných súdov v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi, pričom zároveň vyvodili nesprávne právne závery.
Posudzovanie trestnej zodpovednosti Ústavným súdom ČR
Ústavný súd ČR mal zato, že podaná sťažnosť je dôvodná. Uviedol, že pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa je potrebné zohľadniť, či sa sťažovateľ ako vodič dopravného prostriedku dopustil svojim konaním porušenia konkrétnych právnych predpisov a zároveň aj to, či mal možnosť a schopnosť predvídať, že k takejto nehode príde.
Na základe vykonaného dokazovania bolo zistené, že nikto z prítomných nemal vedomosť o tom, ako sa jednoročné maloleté dieťa dostalo na miesto stretu s autom, nebolo to možné jednoznačne určiť ani vykonaním ďalšieho dokazovania. V čase stretu si matka maloletého vkladala peňaženku do kabelky a stará matka sa obzerala na druhé prichádzajúce vnúča, ani jedna z nich nemala maloletého v danú chvíľu pod kontrolou.
Navjvyšší súd ČR mal zato, že sťažovateľ sa dopustil spáchania činu z vedomej nedbanlivosti, pretože bol oboznámený s tým, že ak začne cúvať, dieťa pozornosti matky unikne a vbehne mu pod kolesá, tak ho neuvidí a môže ho zraziť, pričom sa bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že k takejto situácii nepríde. Tiež uviedol, že podľa jeho názoru v situáciách, kedy vodič dopravného prostriedku nemá dostatočný rozhľad, si má zaistiť bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby.
Ústavný súd ČR nesúhlasil so závermi všeobecných súdov, mal tato, že boli v rozpore s vykonanými dôkazmi a zistenými skutkovými okolnosťami. Pre posúdenie trestnej zodpovednosti sťažovateľa nepovažoval rozhodnú ani skutočnosť, že nehoda sa stala v obecnej zóne, keďže:
- „Je třeba zdůraznit, že nelze paušálně dovodit povinnost řidiče couvajícího v obytné zóně zajistit si couvání pomocí způsobilé a náležitě poučené osoby, nemá-li důvod se domnívat, že by při couvání mohl ohrozit osoby, které se nacházejí na pozemní komunikaci. Taková povinnost by byla zjevně nepřiměřená a z hlediska praktického života nesplnitelná.“ (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. III. ÚS 2065/15, zo dňa 31.apríla 2016).
Zdôraznil, že jednoročné dieťa vzhľadom na svoj vek nemôže byť účastníkom cestnej premávky. Preto sa vodič motorového vozidla môže v súlade s princípom tzv. obmedzenej dôvery v doprave spoliehať na to, že dospelé osoby tomuto dieťaťu zamedzia samostatný nekontrolovaný pohyb po pozemnej komunikácii a vbehnutia do dráhy vozidla, ak z konkrétnych okolností nevyplýva opak.
Za neprimeranú a v praxi nerealizovateľnú považoval paušálnu požiadavku Najvyššieho súdu ČR, ktorý vo svojom rozhodnutí naznačil, že v obdobných situáciách má vodič cúvať s pomocou ďalšej osoby. Ústavný súd ČR sa domnieval, že na vodiča osobného motorového vozidla nie je možné klásť rovnaké požiadavky ako na vodiča autožeriavu, ako dôvodil Najvyšší súd ČR ((Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. III. ÚS 2065/15, zo dňa 31.apríla 2016).
Z uvedených dôvodov Ústavný súd ČR konštatoval, že sťažovateľovo právo na spravodlivý proces bolo porušené a rozhodnutia všeobecných súdov preto zrušil.
