Slovenská advokátska komora prijala s veľkou ľútosťou správu o úmrtí JUDr. Dagmar Burešovej, prvej ponovembrovej československej ministerky spravodlivosti.
Pani Burešová bola významná právnická osobnosť a bojovníčka za ľudské práva. Zastupovala napríklad matku Jana Palacha Libušu Palachovú, v období normalizácie zastupovala viac ako sto ľudí, medzi nimi i známe osobnosti vrátane spisovateľa Milana Kunderu.
Doktorka Burešová sa narodila, žila a pôsobila v Prahe. Vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Karlovej, potom nastúpila do advokátskej komory a špecializovala sa na pracovné právo. V roku 1989 sa stala ministerkou spravodlivosti, kde pôsobila do roku 1990 a následne sa po voľbách stala predsedníčkou Českej národnej rady. Advokátsku prax ukončila zo zdravotných dôvodov v roku 2008.
Opustila nás dáma s vysokým morálnym kreditom, veľkou dávkou odvahy a viery v spravodlivosť, ktorá svojim životom inšpirovala mnohých, vrátane tvorcov trojdielneho filmu Horiaci ker, voľne adaptujúceho jej život v období, keď zastupovala matku Jána Palacha.
Slovenská advokátska komora vyslovuje rodine úprimnú sústrasť.
Zdroj: SAK
Kto bola JUDr. Dagmar Burešová?
Doktorka Burešová sa narodila 19. októbra 1929 a s dvoma bratmi vyrástla v rodine významného prvorepublikového advokáta Jozefa Kubišta. Celá rodina bola striktne masarykovskej, žiadny člen rodiny nikdy nevstúpil do komunistickej strany. V roku 1948 zmaturovala a dva roky na to, roku 1950, sa vydala za lekára Radima Burese. Mali spolu dve dcéry, staršia Zuzanu a mladší Luciu. V tej dobe už Dagmar Burešová študovala pražskú Právnickú fakultu Karlovej Univerzity, ktorú absolvovala v roku 1952. Po ukončení štúdia dostala umiestnenku do advokátskej poradne v Prahe, ako advokátka začala pôsobiť od roku 1957.
Jej špecializáciou a doménou bolo pracovné právo a problematika náhrad škôd na zdraví za pracovné úrazy. V roku 1963 sa stala členkou Mestského združenia advokátov v Prahe a v roku 1968 členkou Ústredia československej advokácie, v ktorého študijnom kolégiách zastávala funkciu vedúcej pracovnoprávne sekcie.
V období tzv. Normalizácie zastupovala okolo sto osôb stíhaných totalitným režimom, oi. Milana Kunderu, Ivana Medka alebo Karla Kyncla. Takmer všetky prípady, keď jej klienti boli "vyhodení" pre svoje politické názory z práce, vyhrávala, pretože pracovné právo ovládala perfektne. Nad to obhajovala aj vo veciach na ochranu osobnosti alebo autorských práv.
Asi jej najznámejším prípadom z tej doby je zastupovanie matky Jana Palacha Libuše Palachovom v procese s komunistickým poslancom Viliamom Novým, ktorý prednášal lživé teórie ohľadom smrti Jana Palacha. Aj napriek tomu, že doktorka Burešová od začiatku procesu vedela, že to nebude pre ňu a jej rodinu jednoduché, rozhodla sa prípadu ujať a bojovať za pravdu. A jednoduché to naozaj nebolo! ŠtB ju aj celú jej rodinu dlhé roky prenasledovala a perzekvovali. Ale aj tak sa doktorka Burešová nevzdávala a neľutovala, že tento prípad, ale aj množstvo iných, vzala. Riadila sa heslom "zbabelosť by mala byť trestná".
Ako advokátka pracovala do roku 1989. Advokátska kancelária po nej prevzala staršia dcéra Zuzana, vydatá Špitálská.
Po páde totalitného režimu sa v už decembri 1989 stala Dagmar Burešová ministerkou spravodlivosti. Tento post vykonávala do volieb, ktoré sa uskutočnili v júni 1990. Snažila sa aj napriek zamietavý postoj CNR o prestavbu súdnictva. Zasadila sa tak aspoň o schválení predsedov deviatich krajských súdov, za ktoré sa aj osobne zaručila. Významne sa zaslúžila aj o rýchly vznik zákona, ktorý konštituoval vznik Slovenskej advokátskej komory a nezávislú slobodnú advokácii ako takú - v roku 1990.
Ako ministerka spravodlivosti iniciovala tiež napr. Vrátenie osobných listov Milady Horákovej do rúk pozostalých. Iniciovala zákon o mimosúdnych rehabilitáciách a podporovala veľký lustračný zákon, ale v inej ako konečnej verzii, pretože neuznávala princíp kolektívnej viny. Neskôr sa snažila spoločne s poslancami Janom Kalvoda a Miloslavom Výborným, hoci neúspešne, presadiť zverejnenie mien príslušníkov Štátnej bezpečnosti a funkcionárov KSČ, ktorí priamo riadili Štátna bezpečnosť.
V rokoch 1990 až 1992 pôsobila ako predsedníčka na čele Slovenskej národnej rady, do ktorej bola v júni 1990 zvolená za Občianske fórum a osobne výrazne prispela k pokojnému rozdeleniu republík, ktoré bolo oceňované celým svetom. Po voľbách v roku 1992 odišla z vysokej politiky. Podľa jej slov, neodchádzala z nej rada, ale rada sa vrátila k advokácii a pomáhala jej ukotvenie v nových časoch.
Pôsobila aj v mnohých iných organizáciách a spolkoch. Po obnovení Junáka v roku 1990 sa Dagmar Burešová stala starostkou a potom aj čestnú starostkou po treťom obnovení skautingu v českých krajinách. V tejto funkcii sa snažila o navrátení majetku alebo aspoň príslušnú náhradu Junákům. Tiež uzavrela dohodu o vzájomnej spolupráci s Českým zväzom ochrancov prírody. Od roku 1998 do roku 2003 pôsobila ako predsedníčka a v rokoch 2004-2005 ako podpredsedníčka správnej rady Česko-nemeckého fondu budúcnosti.
V roku 2002 jej prezident republiky Václav Havel udelil Rad T. G. Masaryka za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva. V roku 2007 bola uvedená do Právnickej siene slávy súťaže Právnik roka.
V posledných rokoch života ju trápilo zdravie. V roku 2010 sa bohužiaľ jej zdravotný stav podstatne zhoršil a od tej doby bola pripútaná na lôžko.
Životné dráha a skutky doktorky Burešová sú a budú pre generácie advokátov vzorom toho, ako správať v profesijnom aj v osobnom živote. Jej odchod je nielen pre českú advokácii nenahraditeľnou stratou.
Zdroj: ČAK
