Žalobca sa svojou žalobou podanou Okresnému súdu v Liberci (Okresný súd) domáhal vydania vecí, ktoré v žalobe špecifikoval alebo eventuálne pre prípad, že by vydanie vecí nebolo možné, zaplatenia sumy vo výške 131.738,00 Kč. Žalobca svoju žalobu mieril proti dvom žalovaným.
Žalovaný č. 2 bol zamestnancom žalovaného č. 1. Počas roka 2015 žalovaný č. 2 s asistenciou žalobcu demontoval kuchynské zariadenie v stravovacom zariadení, ktoré prevádzkoval žalobca. Žalovaný č. 2 toto odmontované kuchynské zariadenie spolu so žalobcom následne odviezol automobilom vo vlastníctve žalovaného č. 1. Kuchynské zariadenie bolo vyložené v sídle žalovaného č. 1.
Okresný súd však uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by so žalovaným č. 1 uzatvoril dohodou o prevzatí a úschove zariadenia, nemá nárok na vydanie dobrovoľne odovdzaných vecí a ani na náhradu škody. Žalobca sa však proti rozhodnutiu Okresného súdu odvolal.
Krajský súd v Ústí nad Labem – pobočka Liberec (Krajský súd) rozhodnutie Okresného súdu zmenil, a to tak, že potvrdil rozhodnutie v časti, v ktorej Okresný súd zamietol žalobu proti žalovanému č. 2 a zrušil ho v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba proti žalovanému č. 1. Krajský súd vec vrátil Okresnému súdu nadaľšie konanie.
Krajský súd uviedol, že žalovaný č. 2 predmetné veci odviezol spolu so žalobcom a urobil tak v postavení zamestnanca žalovaného č. 1. Ako zamestnanec si plnil svoje pracovné úlohy, pričom ak by plnením jeho pracovných úloh vznikla škoda, zodpovedal by za ňu výlučne žalovaný č. 1 ako jeho zamestnávateľ.
Žalobca však rozhodnutie Krajského súdu v časti, v ktorej Krajský súd zamietol žalobu voči žalovanému č., 2 napadol dovolaním. Prípustnosť dovolania odvodzoval z toho, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ otázka, či ustanovenie § 2914 zakladá priamu zodpovednosť zamestnanca alebo nie, doposiaľ nebola riešená. Podľa názoru žalobcu súčasná právna úprava v porovnaní so znením predošlej právnej úpravy nezbavuje zamestnanca zodpovednosti. Súčasný český Občiansky zákonník totiž neobsahuje ustanovenie § 420 ods. 2 (tak ako Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. decembra 2013), ktorý explicitne vylučoval zodpovednosť zamestnanca za škodu.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) dovolanie žalobcu považoval za prípustné a žalobcovi dal za pravdu aj v tom, že otázka hmotného práva, a to či poškodený má podľa § 2914 Občianskeho zákonníka proti zamestnancovi právo na náhradu škody, ktorú spôsobil pri plnení pracovných úloh ako pomocník zamestnávateľa, ním dopsiaľ riešená nebola. Dovolanie žalobcu však napriek tomu nie je dôvodné.
Pre úplnosť uvádzame, že ustanovenie § 2914 Občianskeho zákonníka stanovuje, že kto pri svojej činnosti použije splnomocnenca, zamestnanca alebo iného pomocníka, nahradí škodu ním spôsobenú rovnako, ako by ju spôsobil sám. Zmyslom tohto ustanovenia je posilnenie ochrany poškodeného, nakoľko tento môže žiadať náhradu škody tak od škodcu, ako aj od toho, kto škodcu pri svojej činnosti použil v zmysle § 2914 Občianskeho zákonníka.
Je zrejmé, že ustanovenie § 2914 Občianskeho zákonníka vychádza z ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. decembra 2013), no oproti § 420 ods. 2 neobsahuje formuláciu, ktorá by vyslovene vylučovala priamu zodpovednosť pomocníka. Nie je teda zrejmé, či zákonodarca sledoval rozšírenie zodpovednosti aj na pomocníkov, prípadne na všetky osoby alebo niektoré z nich. Odpoveď na túto otázku nedáva ani dôvodová správa k Občianskemu zákonníku v znení účinnom do 31. decembra 2013.
Špecifickým prípadom je prípad, kedy zamestnanec spôsobil škodu z nedbanlivosti. V tejto súvislosti je nutné zaoberať sa tým, či tento zvláštny vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom nemôže mať vplyv na rozsah náhrady, ktorú by mal poškodenému vyplatiť zamestnanec.
Časť právnej teórie sa prikláňa k názoru, že zamestnanec v tomto prípade za škodu nezodpovedá vôbec. V opačnom prípade by išlo o rozpor s princípmi, na ktorých stojí pracovné právo. Druhá časť právnej teórie zase zastáva názor, podľa ktorého by zamestnanec mal byť priamo zodpovedný, avšak pri stanovení rozsahu náhrady škody je nutné dbať na limit štvor a pol násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Od zamestnanca môže náhradu škody v rozsahu podľa predchádzajúcej vety žiadať priamo poškodený. Poškodený si môže nárok na náhradu škody uplatniť aj voči zamestnávateľovi, a to v neobmedzenom rozsahu.
Úvahy smerujúce k obmedzeniu zodpovednosti zamestnanca voči tretej osobe však vytvárajú pomerne zložité právne konštrukcie, ktoré by vyžadovali dotváranie práva súdom a preklenutie medzier v zákone, a to nie úplne vhodným prenášaním pracovnoprávnych inštitútov do občianskeho práva. Preto je vo vzťahu k zamestnancom, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa a sú viazaní jeho pokynmi, nutné prijať taký výklad § 2914 Občianskeho zákonníka, ktorý zohľadňuje povahu pracovnoprávnych vzťahov v rámci výkonu závislej činnosti.
Ak by mal zamestnanec zodpovedať poškodenému za škodu, a to sčasti alebo v neobmedzenom rozsahu, vzniká tu rozpor medzi ochranou a posilnením postavenia poškodeného a garanciou obmedzenej zodpovednosti zamestnanca za činnosť vykonávanú v pracovnoprávnom vzťahu.
V tejto súvislosti je nutné tiež upozorniť na to, že závislou prácou je práca vykonávaná zamestnancom osobne, vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, v mene zamestnávateľa, podľa jeho pokynov a na zodpovednosť zamestnávateľa. Ak zamestnanec pri škodnej udalosti nevybočí z rámca tejto definície, je nutné ustanovenie § 2914 Občianskeho zákonníka vykladať tak, že za škodu spôsobenú zamestnanec zodpovedá výlučne zamestnávateľ ako by ju spôsobil sám, a to aj napriek tomu, že ju spôsobil jeho zamestnanec.
Ak teda v prejednávanom prípade Krajský súd dospel k tomu záveru, že žalovaný č. 2 kuchynské vybavenie žalobcu odviezol pri výkone pracovnoprávnych povinností pre žalovaného č. 1, jeho závery sú vecne správne. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu zamietol.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26. októbra 2021, sp. zn.: 25 Cdo 1029/2021
