Sťažovateľ Okresném súdu v Ústí nad Labem (Okresný súd) doručil svoju žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody vo výške 230.000,00 Kč spolu s príslušenstvom a 158.354,00 Kč s príslušenstvom. Manželke sťažovateľa sa mal stať úraz na rozbitom chodníku. Pri venčení svojho psa si mala vyvrtnúť členok, spadnúť, počas pádu šliapnuť do diery na ceste, pričom výsledkom jej úrazu bola zlomenina ľavého členku. Úraz sa stal na chodníku vo vlastníctve žalovaného mesta Ústí nad Labem.
Manželka sťažovateľa bola po tom, čo ju prepustili z nemocnice, závislá na sťažovateľovi. Sťažovateľ nemohol vykonávať svoje dovtedajšie povolanie a stratil tak príjem. Okresný súd však po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že príčinou úrazu nebola závada v schodnosti chodníka podľa § 27 ods. 3 Zákona o pozemných komunikácíach. Žalobu sťažovateľa preto zamietol.
Sťažovateľ sa však odvolal a o jeho odvolaní rozhodoval Krajský súd v Ústí nad Labem (Krajský súd). Krajský súd vzhľadom na to,m že sa stotožnil s právnymi závermi Okresného súdu, rozhodnutie Okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ sa preto obrátil na Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd). V dovolaní argumentoval tým, že závery Krajského súdu vychádzajú zo skoršej judikatúry Najvyššieho súdu, ktorá nereflektovala nález Ústavného súdu Českej republiky (Ústavný súd) sp zn.: I. ÚS 2315/15. Najvyšší súd však dovolanie odmietol ako neprípustné a uviedol, že Krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektuje judikatúru Najvyššieho súdu.
Vo svojej ústavnej sťažnosti, s ktorou sa sťažovateľ následne obrátil na Ústavný súd, namietal, že súdy bez opodstatnenia kládli dôraz na predvídateľnosť závady v schodnosti komunikácie. O závadu v schodnosti sa však môže jednať aj vtedy, ak ju chodec nemôže predvídať. Predvídateľnosť závady v schodnosti nie je definičným znakom pre vznik zodpovednosti vlastníka komunikácie za ujmu spôsobenú chodcom. Výkladom ad absurdum by došlo k výlučeniu zodpovednosti vlastníka za akékoľvek ujmy na zdraví, ktoré utrpeli chodci na tejto komunikácii.
Po preskúmaní ústavnej sťažnosti dospel Ústavný súd k záveru, že je čiastočne dôvodná. Ústavný súd sa primárne zaoberal námietkou týkajúcou sa nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu. Následne upriamil pozornosť na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky, ktoré musí odôvodnenie súdneho rozhodnutia spĺňať, je zrejmé, že odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu tieto požiadavky nespĺňa. Najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s odkazom sťažovateľa na nález Ústavného súdu sp zn.: I. ÚS 2315/15. Okrem toho absentuje úvaha súdu o tom, do akej miery bol chodník spôsobilý na bezpečný pohyb chodcov a či jeho vlastník vykonal všetky opatrenia na zabezpečenie jeho bezpečnej schodnosti.
Najvyšší súd v rozhodnutí, ktoré sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou, odkázal na jedno zo svojích rozhodnutí, konkrétne rozhodnutie so sp. zn.: 31 Cdo 1621/2020. Výlučne tým reagoval na nález Ústavného súdu, na ktorý poukazoval sťažovateľ. Mohlo by sa preto zdať, že Najvyšší súd so závermi uvedeným v náleze Ústavného súdu sp zn.: I. ÚS 2315/15 súhlasí, no nie je to pravda.
Podľa nálezu Ústavného súdu sp zn.: I. ÚS 2315/15 platí, že:
„ak sa chodec domáha náhrady ujmy na zdraví pričom uvádza, že ujma mu vznikla kvôli stavu, v akom sa komunikácia nachádzala, je nutné, aby súdy skúmali to, nakoľko sa chodec správal tak, aby svojmu úrazu predišiel. V rámci tohto skúmania sa môžu zaoberať aj súvisiacimi otázkami, a to napríklad tým, či chodec z viacerých možných ciest zvolil tú najbezpečnejšiu, či prispôsobil svoje tempo chôdze okolnostiam alebo či mal vhodnú obuv.
Na druhej strane sú však súdy povinné skúmať aj to, ako vlastník komunikácie dodržal svoju pvoinnosti zabezpečiť, aby komunikácia umožňovala bezpečný pohyb chodcov. Následne sa o priznaní náhrady ujmy na zdraví rozhodne podľa toho, ako ku vzniku ujmy prispel chodec a ako vlastník komunikácie. Tieto závery následne súdy musia premietnuť do aplikácie zodpovednosti za závadu v schodnosti podľa § 27 Zákona o pozemných komunikáciach. Táto špeciálna právna úprava potom aplikáciu všeobecných ustanovení o zodpovednosti podľa Občianskeho zákonníka robí nadbytočnou.”
Najvyšší súd však v rozhodnutí sp. zn.: 31 Cdo 1621/2020, na ktoré sám odkázal, nevidel dôvody na prehodnotenie ustáleného výkladu ustanovení Zákona o pozemných komunikáciach. V zmysle tohto rozhodnutia platí, že Zákon o pozemných komunikáciach zakladá objektívnu zodpovednosť vlastníka komunikácie za ujmy spôsobené závadou v ich schodnosti. Tieto závery sú však v rozpore so závermi, podľa ktorých prichádza do úvahy uplatniteľnosť Občianskeho zákonníka v prípadoch, v ktorých nie je daná objektívna zodpovednosť vlastníka komunikácie za škodu spôsobenú závadou v schodnosti podľa Zákona o pozemných komunikáciach.
Najvyšší súd teda v citovanom rozhodnutí sp. zn.: 31 Cdo 1621/2020 na jednej strane uvádza, že zodpovednosť vlastníka sa zakladá na závadách v schodnosti a na druhej strane uvádza, že nie je vylúčená jeho zodpovednosť za konkrétne porušenie povinnosti spojené so zavinením podľa Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd vyslovene uviedol, že Zákon o pozemných komunikáciach upravuje iba objektívnu zodpovednosť vlastníka komunikácie za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti a nie všeobecnú zodpovednosť každého za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti.
V rozhodnutí Najvyššieho súdu napadnutého ústavnou sťažnosťou sťažovateľa potom Najvyšší súd uviedol, že zodpovednosť za závady v schodnosti sa vzťahuje výlučne k nepredvídateľným závadám v schodnosti (a zároveň uviedol, že v prípade sťažovateľa nešlo o nepredvídateľné závady), no v odôvodnení sa už nezaoberal skúmaním podmienok vzniku zodpovednosti podľa Občianskeho zákonníka. Podľa Ústavného súdu sa Najvyšší súd mal zaoberať posúdením riadneho plnenia povinností vlastníka udržiavať komunikáciu v stave umožňujúcom bezpečný pohyb chodcov.
Z vyššie uvedeného dôvodu preto Ústavný súd dal za pravdu sťažovateľovi v tom, že sa Najvyšší súd nevysporiadal s nálezom Ústavného súdu sp zn.: I. ÚS 2315/15, ktorý sa k otázke zodpovednosti vlastníka komunikácie stavia odlišne. Záverom Ústavný súd uviedol, že Najvyšší súd neodôvodnil svoje rozhodnutie racionálnym spôsobom a nevysporiadal sa s argumentáciou sťažovateľa. Porušil tak ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Ústavný súd zároveň prihliadol k doktríne minimalizácie zásahov do činnosti iných orgánov verejnej moci a preto sa nezaoberal námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorého sa mali dopustiť Okresný súd a Krajský súd.
Z dôvodov vyššie uvedených preto Ústavný súd sťažovateľovej ústavnej sťažnosti čiastočne vyhovel, vyslovil porušenie jeho ústavného práva na súdnu ochranu a napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušil. Vo zvyšnej časti ale ústavnú sťažnosť odmietol.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 16. júna 2022, sp. zn.: I. ÚS 2853/21
