Sťažovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom mala byť spôsobená škoda vo výške 1.114.275,017 Kč (Škoda). Škoda mala sťažovateľovi vzniknúť v súvislosti s nesprávnou činnosťou notára ešte v roku 1997, a to pri tom, ako notár spisoval notársku zápisnicu v dôsledku ktorej došlo k neoprávnenému prevodu finančných prostriedkov z podielových fondov právneho predchodcu sťažovateľa do zahraničia. Sťažovateľ sa náhrady Škody domáha od Českej republiky, a to Ministerstva spravodlivosti Českej republiky, ktoré je v konaní pred Ústavným súdom Českej republiky (Ústavný súd) zastúpené Úradom pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových (Vedľajší účastník).
Notárskou zápisnicou spísanou notárom došlo k osvedčeniu rozhodnutia jediného akcionára právneho predchodcu sťažovateľa (Rozhodnutie jediného akcionára). Rozhodnutím jediného akcionára došlo k odvolaniu súčasných a k vymenovaniu nových členov štatutárneho orgánu právneho predchodcu sťažovateľa. Na túto zmenu štatutárnych orgánov naväzovala séria podvodných krokov v dôsledku ktorých došlo k podvodnému odčerpaniu finančných prostriedkov z podielových fondov do zahraničia. Následne súd rozhodol o neplatnosti Rozhodnutia jediného akcionára z dôvodu, že Rozhodnutie jediného akcionára nebolo vykonané osobou na to oprávnenou. Zodpovedné osoby boli pritom uznané vinnými zo spáchania trestného činu podvodu. Tento skutkový stav nebol zo strany sťažovateľa rozporovaný.
Vo veci konajúci Obchodný súd pre Prahu 2 (Obvodný súd) však žalobu sťažovateľa na náhradu škody zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie Vedľajšieho účastníka s odôvodnením, že štát nezodpovedá za škodu spôsobenú činnosťou notára. V čase vydania rozhodnutia Obvodného súdu nebolo totiž notárstvo považované za štátny orgán. Obvodný súd súčasne konštatoval, že zákon č. 82/1998 Sb. (Zákon) činnosť notára z hľadiska zodpovednosti štátu upravuje. Z toho dôvodu mal preto sťažovateľ možnosť domáhať sa náhrady škody priamo od notára resp. jeho poisťovne. Zodpovednosť za škodu preto nie je možné preniesť na štát ani priamou aplikáciou článku 36 ods. 3 Listiny, nakoľko v rozhodujúcej dobe zákon zodpovednosť štátu za činnosť notára neupravoval.
Proti rozhodnutiu Obvodného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval Mestský súd v Prahe (Mestský súd). Mestský súd rozhodnutie Obvodného súdu potvrdil. Uviedol, že v rozhodujúcom období (teda medzi rokmi 1993 až 1998) sa zodpovednosť štátu za škodu nevzťahovala na škodu spôsobenú činnosťou notára.
Sťažovateľ proti rozhodnutiu Mestského súdu podal dovolanie na Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd). Sťažovateľ v dovolaní odkázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu, podľa ktorej je úvaha o tom, že osobou zodpovednou za činnosť notára v období medzi rokmi 1993 až 1998 je výlučne sám notár nesprávna. Dovolanie sťažovateľa bolo však odmietnuté ako neprípustné. Najvyšší súd uviedol, že ani podľa súčasnej právnej úpravy by štát za škodu spôsobenú notárom nezodpovedal, pretože podľa § 4 ods. 1 Zákona sa za úradný postup považuje spisovanie verejných listín o právnych úkonoch a nie spisovanie notárskych zápisníc o rozhodnutiach orgánov právnických osôb. Zo spisu zároveň nevyplýva ani to, že by sťažovateľ vymáhal náhradu škody priamo od notára.
Ústavný súd preštudoval spis ako aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa a aj napriek tomu, že sa sčasti s argumentáciou sťažovateľa stotožnil, ústavnú sťažnosť považuje za. Svoju argumentáciu rozčlenil do viacerých samostatných časti svojho nálezu. V prvej časti sa zaoberal legislatívnym a judikatórnym vývojom zodpovednosti štátu za činnosť notára.
Pred rokom 1989, teda v čase existencie štátneho notárstva, štát zodpovedal za škodu spôsobenú činnosťou notára, a to preto, že notárstvo sa považovalo za štátnu inštitúciu. S účinnosťou od roku 1993, na základe ktorej došlo k zvereniu notárskych úradov do rúk súkromných osôb. Došlo k tzv. “privatizácii” notárstva.
Zákon (ktorý bol účinný od 15.05.1998) však upravoval, že „za výkon státní správy se považuje i sepisování veřejných listin o právních úkonech, zápisy skutečností do veřejného rejstříku provedené notářem podle zákona upravujícího veřejné rejstříky právnických a fyzických osob, úkony notáře jako soudního komisaře“, čo de facto znamená, že zákonodarca explicitne vyjadril svoju vôlu, aby štát zodpovedal za výkon verejnej moci prenesenej na neštátny subjekt (t.j. notára).
V ďalšej časti nálezu sa Ústavný súd venoval zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci neštátnym subjektom medzi rokmi 1993 až 1998. Najvyšší súd uviedol, že na notársky úrad nie je možné v kontexte zákona č. 58/1969 Sb. o zodpovednosti za škodu (Starý zákon) považovať za štátny orgán. Ústavný súd odkázal na nález sp. zn. I. ÚS 245/98, v ktorom sa uvádza, že za štátny orgán je nutné považovať každý orgán, ktorý štátnu moc uplatňuje. Zjednodušene povedané, Starý zákon bol prijatý v inom spoločenskom a politickom kontexte a po zmene režimu v roku 1989 nestihol zareagovať na všetky zmeny.
Pre posúdenie pasívnej legitimácie štátu v spore o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím pred prijatím Zákona je však podľa názoru Ústavného súdu nutné vyriešenie otázky, či osoba, ktorá škodu spôsobila (v tomto prípade notár) pri svojej činnosti vykonávala štátom zverenú moc. Vyriešenie otázky, či táto osoba mala alebo nemala postavenie štátneho orgánu Ústavný súd nepovažuje za smerodajné.
Ústavný súd pritom taktiež uviedol, že v pomeroch vyspelého demokratického štátu je bežné, že štát deleguje svoje právomoci na neštátne subjekty. Ústavný súd považuje za nesprávny výklad, podľa ktorého totalitný režim zodpovednosť za takto spôsobenú škodu nesie, zatiaľ čo demokratický režim zodpovednosť štátu na takto spôsobenú škodu na určitý čas vylúči a následne sa k nej vráti.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že zodpovednosť štátu za činnosť notára v rokoch 1993 až 1998 nie je možné odmietnuť iba s odkazom na to, že prijatím v súčasnosti platného notárskeho poriadku notári stratili postavenie štátneho orgánu bez toho, aby došlo k zodpovedaniu otázky, či je možné činnosť notára subsumovať pod výkon verejnej moci. Vyriešenie tejto otázky je dôležité z toho dôvodu, že štátnym orgánom môže byť aj neštátny subjekt, ak na neho štát preniesol časť svojej právomoci.
V tretej časti nálezu sa Ústavný súd venoval výkonu verejnej moci notárom z pohľadu európskeho a ústavného práva. Uviedol, že dnešným nálezom sa rozhodol prekonať závery Ústavného súdu uvedené v uznesení sp. zn. I. ÚS 1914/11, podľa ktorého nebolo možné nazerať na notára ako na štátny orgán z dôvodu, že notár nevykonáva verejnú moc. Z pohľadu vnútroštátneho práva totiž nie je možné uzavrieť, že notár vôbec nevykonáva verejnú moc.
Vo štvrtej a zároveň poslednej časti nálezu sa Ústavný súd venoval činnosti notára, za ktorú má byť štát zodpovedný. Je nepochybné, že notár verejnú moc vykonáva. Táto verejná moc bola na notára prenesená od štátu. V tejto súvislosti je však nutné zodpovedať si otázku, akú činnosť notára je možné subsumovať pod výkon verejnej moci.
Zákon za výkon verejnej moci notárom považuje: „sepisování veřejných listin o právních úkonech; zápisy skutečností do veřejného rejstříku provedené notářem podle zákona upravujícího veřejné rejstříky právnických a fyzických osob; aúkony notáře jako soudního komisaře.“
V prípade spisovania verejných listín o právnych úkonoch zákon výslovne upravuje zodpovednosť len za nesprávnosť takto spísaných listín. Z judikatúry pritom vyplýva, že na iné typy notárskych zápisníc, najmä tých, ktoré majú osvedčujúci charakter (medzi ktoré je možné zaradiť aj zápisnice o rozhodnutiach orgánov právnických osôb), nie je možné uplatniť príslušné ustanovenie Zákona a teda nejde o výkon verejnej moci notárom.
Z vyššie uvedeného následne vyplýva, že žaloba sťažovateľa nemala byť zamietnutá z dôvodu, že v čase medzi rokmi 1993 až 1998 štát vôbec neniesol zodpovednosť za činnosť notárov. S týmto názorom sa Ústavný súd nestotožňuje a uvádza, že je nutné hľadať iný, ústavne konformný výklad. Ako už bolo uvedené, pod pojmom štátny orgán je nutné rozumieť každý subjekt aj neštátneho charakteru, ktorému štát zveril výkon verejnej moci, a teda aj činnosť notára. Nakoľko však notár nevykonáva výhradne verejnú moc, je nutné rozlišovať, kedy štát za činnosť notára zodpovednosť nesie a kedy naopak nie.
V prípade, ak Zákon výslovne stanovuje rozsah činností, za ktoré štát od roku 1998 preberá zodpovednosť, nie je možné zároveň predpokladať, že v období predchádzajúcom roku 1998 bola zodpovednosť štátu v Starom zákone vymedzená širšie a následne prijatím Zákona došlo k jej zúženiu.
Z toho dôvodu Ústavný súd uzatvára, že aj napriek tomu, že sa nestotožňuje s primárnymi závermi všeobecných súdov, činnosť notára, ktorou mala podľa názoru sťažovateľa vzniknúť Škoda, nie je činnosťou, za ktorú štát nesie zodpovednosť. Túto zodpovednosť pritom štát nemal počas predchádzajúcej právnej úpravy a nemá ju ani podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 7. decembra 2021, sp. zb.: I. ÚS 1924/20
