Zodpovednosť správcu cesty za zjazdnosť vozovky

Skutkový stav

Vodičovi osobného motorového vozidla počas jazdy spadol do cesty kameň z priľahlého svahu, ktorý sa tak nešťastne odrazil od vozovky až vletel cez čelné sklo auta a zasiahol dcéru vodiča, ktorá utrpeným zraneniam podľahla. Rodičia dcéry si na súde nárokovali náhradu nemajetkovej ujmy voči správcovi cesty z dôvodu, že smrťou dcéry došlo k zásahu do ich osobnostných práv (právo na súkromie a rodinný život).

Právne východiská

Podľa § 9a zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Cestný zákon) správcovia diaľnic, ciest a miestnych komunikácií nezodpovedajú za škodu, ktorá vznikla užívateľom zo stavebného stavu alebo dopravno-technického stavu diaľnic, ciest a miestnych komunikácii. Avšak títo správcovia už zodpovedajú za škodu, ktorá vznikla z dôvodu závad v zjazdnosti komunikácií, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v ich možnostiach tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaných spôsobom upozorniť.[1]

Konanie pred súdom

Správca danej komunikácie v spore argumentoval, že padanie kameňov z priľahlého svahu treba subsumovať pod stavebný, resp. dopravno-technický stav cesty, a nie pod závady v zjazdnosti. Navyše zdôraznil, že predmetný úsek bol v čase nehody označený dopravnou značkou upozorňujúcou na zvýšenú opatrnosť z dôvodu možného výskytu kameňov na vozovke. Súdy (tak okresný ako aj krajský) však konštatovali, že k smrteľným zraneniam dcéry žalobcov došlo v dôsledku závad v zjazdnosti. Osadenie dopravnej značky nemožno považovať za dostatočné opatrenie zabraňujúce padaniu kameňov. Dopravná značka len potvrdzuje, že správca mal vedomosť, že na danom úseku môžu padať kamene, a napriek tomu nezabránil tomu, aby sa tak stalo. To, že sa dalo takejto závade predísť potvrdzuje konanie správcu po nehode, keď zabezpečil geologický prieskum okolitého terénu a opatrenia proti padaniu kameňov na cestu. Súdy priznali žalobcom nemajetkovú ujmu v sume 49.790,86 EUR, pretože bolo nepochybne preukázané, že žalobcovia s nebohou dcérou a jej ďalšími súrodencami tvorili funkčnú rodinu s vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, u ktorých došlo v dôsledku smrti dcéry k ich nenávratnej deštrukcii, a teda k výraznému zásahu do osobnostných práv žalobcov, pri ktorom morálna satisfakcia nie je postačujúca.[2]