Advokát (v pozícii žalovaného) ako splnomocnenec žalobkyne podal Okresnému súdu v Olomouci (Okresný súd) žalobu o zaplatenie 360.733,00 Kč s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Táto žaloba smerovala proti dvom neplnoletým deťom, ktoré spôsobili požiar na stavbe, ktorej objednávateľom bola žalobkyňa, čím zároveň mali spôsobiť škodu. Neplnoleté deti sa ako vinníci na polícii k zapáleniu stavby priznali.
Žaloba, ktorú podal žalovaný advokát, však nebola úspešná, nakoľko Okresný súd uviedol, že maloleté deti za škodu nie sú zodpovedné, kedže v čase podpálenia stavby mali 10 a 11 rokov a trpeli duševnou poruchou, pre ktorú neboli schopné rozpoznať nebezpečnosť svojho správania a ani svoje správanie ovládať.
Žalobkyňa sa na Okresnom súde svojou žalobou domáhala, aby Okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej 483.102,00 Kč s príslušenstvom. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že advokát mal žalovať nie len neplnoleté deti, ale aj ich rodičov a kedže tak neurobil, dopustil sa pochybenia pri výkone advokácie a je zodpovedný za škodu, ktorú jej tým spôsobil. Okresný súd žalobe vyhovel.
Okresný súd tiež ako predbežnú otázku posudzoval možnosť úspechu žalobkyne zastúpenej žalovaným v predmetnom spore. Uviedol, že v prípade, ak by žalovaný žaloval aj rodičov maloletých detí, žaloba voči rodičom by bola úspešná. Mal za to, že podanie žaloby výlučne voči maloletým deťom nebolo v záujme klienta, teda žalobkyne. Argumentom žalovaného, podľa ktorých zamestnanec žalobkyne, ktorý bol riadne poučený o možnosti neúspechu v spore, dal žalovanému advokátovi pokyn žalovať iba maloleté deti, Okresný súd neuveril.
Krajský súd v Ostrave – pobočka v Olomouci (Krajský súd) však rozhodnutie Okresného súdu zmenil a žalobu žalobkyne zamietol. Krajský súd po zopakovaní výsluchov svedkov dospel k odlišnému právnemu názoru ako Okresný súd. Žalovaný mal konateľa žalobkyne informovať o tom, že je možné žalovať celkovo 6 osôb, a to dve maloleté deti a štyroch rodičov. Žalovaný zároveň odporučil to, aby žaloba smerovala voči všetkým šiestim osobám. Žalobkyňa túto možnosť odmietla vzhľadom na možné náklady konania a vyžiadala si radu od žalovaného advokáta o tom, koho žalovať. Žalovaný odporučil zažalovať iba maloleté deti a následne na základne ústneho pokynu žalobkyne žalobu v tomto znení aj podal.
Podľa Krajského súdu v čase podania žaloby nebolo možné predpokladať, že deti nebudú môcť byť zodpovedné za svoje konanie, nakoľko tieto skutočnosti vyšli najavo až počas konania o žalobe, a to na základe znaleckého posudku. Uviedol tiež, že nebolo možné žalobu rozšíriť a pribrať do konania aj rodičov, nakoľko po vypracovaní znaleckého posudku bol nárok žalobkyne už premlčaný.
Žalobkyna však proti rozhodnutiu Krajského súdu podala dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodňovala tým, že Krajský súd sa mal odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Okrem iného žalobkyňa namietala aj fakt, že jej konatelia majú technické vzdelanie a preto sa v rámci nároku na náhradu škody spoliehali na odborné rady a znalosti žalovaného advokáta.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) dovolanie žalobkyne preskúmal a dospel k záveru, že dovolanie je síce prípustné, avšak nie je dôvodné.
K meritu veci uviedol, že právna úprava zodpovednosti za škodu nachádzajúca sa v Zákone o advokácii je lex specialis k právnej úprave zodpovednosti za škodu v Občianskom zákonníku. Zodpovednosť advokáta vzniká na základe splnenia viacerých predpokladov, a to výkon advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom škody.
Na advokátov sú kladené zvýšené nároky, pričom zodpovednosť advokáta za škodu nastupuje až vtedy, pokiaľ bolo preukázané, že advokát nesplnil alebo porušil sovju povinnosť, ktorú je možné od neho dôvodne očakávať v zmysle Zákona o advokácii. Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu pritom nevyplýva, že by žalovaný advokát porušil alebo nesplnil svoju povinnosť tak, ako je uvedené vyššie. Nebolo preukázané, že by zjavne nesprávne aplikoval právne normy, opomenul právne normy rozhodné pre prejednávanú vec, ani že by sa dopustil iného zjavného pochybenia (napr. zmeškanie lehoty).
Žalovaný advokát po dohode so žalobkyňou, ktorá bola riadne poučená, zvolil riskantnú procesnú stratégiu, ktorej cieľom bolo ušetriť na nákladoch konania. Najvyšší súd v tejto súvislosti podotýka, že takmer všetky súdne konania sú riskatné, nakoľko existuje možnosť, že nebudú úspešné. Okrem toho je zrejmé, že žalobkyňa sa na rozhodovaní o podaní žaloby aktívne podieľala, mala vedomosť o tom, že zodpovedných nemusí byť všetkých 6 potenciálne do úvahy prichádzajúcich osôb, ako aj o tom, že ak dôjde k podaniu žaloby len voči niektorým z nich, existuje riziko prehry v súdnom spore. Napriek tomu sa sama rozhodla podať žalobu len voči dvom neplnoletým deťom. V prípade, ak advokát na pokyn svojho klienta, ktorého poučil o možných následkoch, zvolí z viacerých možných procesných strategií tú, ktorá nebola úspešná, nejde o porušenie povinnosti advokáta. Advokát totiž nemohol vopred vedieť ani ovplyvniť to, či zvolená procesná stratégia bude úspešná, alebo naopak.
K ostatným námietkam žalovanej sa Najvyšší súd vyjadril tak, že nejde o argumenty ani námietky, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu.
Najvyšší súd preto dovolanie žalobkyne zamietol, nakoľko napadnuté rozhodnutie Krajského súdu bolo vecne správne.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. septembra 2017, sp. zn.: 25 Cdo 1734/2016
