Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý na základe poverenia vydaného Obvodným súdom pre Prahu 10 (Obvodný súd) viedol proti vedľajšiemu účastníkovi v právnom postavení povinného v exekučnom konaní exekúciu. Exekúcia bola vedená v prospech Českej exportnej banky, a.s. ako oprávneného. Exekútor v rámci exekúcie vymáhal splnenie povinnosti zaplatiť 5.337.994,87 USD s príslušenstvom. Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou napáda uznesenie Obvodného súdu z dôvodu ním tvrdeného porušenia jeho práva na spravodlivý process a práva vlastniť majetok.
Sťažovateľ vedľajšiemu účastníkovi zaslal výzvu na splnenie vymáhanej povinnosti v súlade s príslušnými ustanoveniami exekučného poriadku. Z predmetnej výzvy vyplýva, že vedľajší účastník mal uhradiť sumu vo výške 172.786.690,05 Kč (vrátane istiny, úroku z omeškania, nákladov súdneho konania, nákladov oprávneného, odmeny súdneho exekútora, paušálnej náhrady hotových výdavkov oprávneného a DPH). Výzva obsahovala aj poučenie o tom, že ku dňu úhrady vymáhanej pohľadávky je vedľajší účastník povinný pripočítať aj úrok z omeškania, ktorý predstavuje 0,2 % z istiny denne (t.j. 22.709,00 Kč). Vedľajší účastník následne postupne uhradil sumu vo výške 173.092.088,05 Kč.
V príkaze na úhradu nákladov exekúcie, ktorý súdny exekútor vydal následne, vyčíslil náklady exekúcie celkovo vo výške 3.538,488 Kč (odmena súdneho exekútora bez DPH bola 2.922.620 Kč). Pri vyčíslení nákladov exekúcie sťažovateľ postupoval podľa § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 v spojená s § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Českej republiky č. 330/2001 Sb. o odmene a náhradách súdneho exekútora (Vyhláška).
Vedľajší účastník podal voči príkazu na úhradu námietky. Sťažovateľ ako súdny exekútor námietkam nevyhovel, z toho dôvodu ich postúpil na rozhodnutie Obvodnému súdu. Obvodný súd o námietkach rozhodol tak, že zmenil príkaz súdneho exekútora na úhradu nákladov exekúcie tak, že náklady exekúcie určil pevnou čiastkou, ktorá pozostávala z nákladov exekúcie vo výške 709.398,80 Kč, 10 % odmeny súdneho exekútora vo výške 584.530,00 K4, náhrady hotových výdavkov vo výške 1.750,00 Kč a DPH vo výške 123.118, 80 Kč.
Obvodný súd vo svojom uznesení odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky (Najvyšší súd) zo dňa 10. apríla 2018, sp. zn. 20 Cdo 3401/2017. Najvyšší súd v ňom uviedol, že ak aj napriek použitiu moderačného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky dochádza k tomu, že odmena súdneho exekútora má aj tak predstavovať relatívne vysokú čiastku v stotisícoch alebo miliónoch korún, je povinnosťou exekučného súdu vyhodnotiť primeranosť takto vypočítanej odmeny vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Z uznesenia Najvyššieho súdu zároveň vyplýva, že exekučný súd je taktiež povinný prihliadnuť k tomu, či odmena súdneho exekútora skutočne odráža zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť exekučnej činnosti podľa druhov a spôsobov výkonu exekúcie. V prípade, ak tieto podmienky nie sú splnené, je na mieste, aby exekučný súd vyhodnotil, či okolnosti exekučného konania neodôvodňujú priznanie nižšej odmeny súdnemu exekútorovi bez ohľadu na limity stanovené Vyhláškou. Obvodný súd dospel k záveru, že súdnym exekútorom vyčíslená odmena nie je primeraná jeho činnosti. Ako primeranú odmenu považoval odmenu vo výške 10 % z čiastky podľa § 6 ods. 1 Vyhlášky (a nie vo výške 50 %).
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) po preštudovaní ústavnej sťažnosti dospel k tomu, že je dôvodná. Ústavný súd sa úvodom vo svojom vlastnom prieskume venoval novelizáciám Exekučného poriadku ako aj Vyhlášky. Uvedené právne predpisy boli viac krát novelizované, pričom súčasná právna úprava v § 11 ods. 1 Vyhlášky v spojení s § 46 ods. 6 Exekučného poriadku podľa Ústavného súdu reaguje na pôvodné výčitky Ústavného súdu a predstavuje uspokojivé riešenie otázky zohľadnenia plnenia povinného po začatí exekúcie, avšak ešte pred jej núteným výkonom.
Ústavný súd teda v súlade so svojou dlhodobo ustálenou judikatúrou vychádza z troch modelových riešení zohľadňujúcich mieru dobrovoľnosti povinného pri stanovení výšky odmeny súdneho exekútora. Prvým prípadom je situácia, ak povinný plnil dobrovoľne, skôr, ako sa o exekúcii dozvedel (najneskôr sa o exekúcii mohol dozvedieť doručením uznesenia o začatí exekúcie). Ak v tomto prípade súdny exekútor už nemohol nič vymôcť, základom pre určenie jeho odmeny je nulová čiastka.
Druhým prípadom je situácia, ak povinný plnil, ale až po začatí exekúcie, o existencii ktorej sa dozvedel a plnil do času jej núteného výkonu. Tretím prípadom je situácia, ak povinný plní po uplynutí 30 dňovej lehoty, ktorá mu bola určená vo výzve na splnenie vymáhanej povinnosti. V tomto prípade však o znížení odmeny súdneho exekútora alebo o vylúčení jeho odmeny nemožno hovoriť.
V súvislosti s posudzovaným prípadom sťažovateľa Ústavný súd uvádza, že je nepochybné, že vedľajší účastník uhradil všetko, čo v súlade s výzvou na splnenie povinnosti uhradiť mal (vrátane zálohy na znížené náklady exekúcie a náklady oprávneného v exekučnom konaní). Z toho dôvodu súdny exekútor vydal príkaz na úhradu nákladov exekúcie, v ktorom postupoval v súlade s § 11 ods. 1 Vyhlášky a znížil svoju odmenu o 50 %. Exekučný súd však aj takto zníženú odmenu považoval za vysokú a znížil ju o ďalších 40 %. Úvahy, ktorými sa Obvodný súd pri rozhodovaní o znížení odmeny riadil, však Ústavný súd nepovažuje za ústavne konformné.
Obvodný súd mal vedomosť o tom, že plnenie vedľajšieho účastníka v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy na splnenie vymáhanej povinnosti je zohľadnené už v zníženej náhrade hotových výdavkov súdneho exekúcie vo výške 50 %. Takto vyčíslenú odmenu sa však Obvodný súd rozhodol neakceptovať z dôvodu, že jej výška sa pohybovala v miliónoch Kč a podľa jeho názoru nezodpovedala zložitosti úkonov súdneho exekútora v rámci exekúcie.
Ústavný súd síce vo svojich skorších nálezoch viac krát uviedol, že odmena súdneho exekútora vo výške stovák tisíc alebo miliónov vyvoláva priestor k pochybnostiam. Avšak na druhej strane, vychádzajúc z novšej judikatúry, z troch vyššie uvedených modelových situácii a novej právnej úpravy zohľadňujúcej mieru dobrovoľnosti plnenia povinného uspokojivým spôsobom na jednej strane vyvažuje primeranosť odmeny súdneho exekútora a na druhej strane podiel povinného pri vymožení vymáhaného plnenia.
Z výkladu, ktorý Najvyšší súd uviedol v uznesení zo dňa 10. apríla 2018, sp. zn. 20 Cdo 3401/2017 zároveň vyplýva, že toto uznesenie nepriamo cieli na dlhodobé nastavenie odmien súdnych exekútorov. Ústavný súd dodáva, že aj podľa jeho názoru by mal existovať proporcionálny vzťah medzi výškou vymáhanej pohľadávky a výškou nákladov exekúcie. Odmena súdneho exekútora by pre povinného nemala predstavovať sankciu, a to napriek tomu, že povinný sám zapríčinil protiprávny stav a aj exekúciu tým, že dobrovoľne svoje záväzky neplnil.
Odmeny súdnych exekútorov, ktoré sa pohybujú v miliónoch Kč, nie sú bežné, avšak ich výška vždy nasvedčuje tomu, že vymáhané peňažné plnenie je taktiež vysoké a teda predmet exekúcie je významnejším. Zodpovednosť exekútora, ako aj prípadné následky spôsobené jeho pochybením, sú teda rovnako väčšie.
Ústavný súd tiež uviedol, že v dôsledku súdnych rozhodnutí, ktorými bola odmena súdnych exekútorov znížená, narušuje právnu istotu nielen súdneho exekútora, ale aj ďalších účastníkov exekučného konania. Neexistujú žiadne kritéria, podľa ktorých by bolo možné pri rozhodovaní o znížení odmeny súdneho exekútora postupovať. Rozhodnutie Obvodného súdu je teda založené výlučne na voľnej úvahe súdu o tom, že práve vo veci konajúcemu exekučnému súdu sa javí odmena vo výške 10 % ako prijateľná (a to bez toho, aby vysvetlil, prečo by odmena vo výške 5 % bola nedostatočná a naopak prečo by odmena vo výške 20 % bola vysoká). Okrem toho, proti rozhodnutiu exekučného súdu o námietkach proti príkazu na úhradu nákladov exekúcie neexistuje opravný prostriedok, čo môže viesť k zjednocovaniu judikatúry v týchto veciach.
Okrem toho ani Exekučný poriadok, Vyhláška a ani iný právny predpis súdnemu exekútorovi ani exekučnému súdu nedáva právomoc moderácie odmeny súdneho exekútora v tomto zmysle a najmä podľa ich vlastnej úvahy pod sadzby odmien uvedené vo Vyhláške. Iná situácia je napríklad v prípade moderačného práva civilných súdov pri rozhodovaní o nákladoch konania. Napriek tomu Ústavný súd uvádza, že zároveň však nie je možné prijať ani úvahy o absolútnej nedotknuteľnosti odmeny súdneho exekútora.
Akýkoľvek prípadný korektív výšky odmeny súdneho exekútora by však mal byť podľa Ústavného súdu aplikovaný iba vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa. Ako príklad Ústavný súd uviedol situáciu, v ktorej by odmena súdneho exekútora aj v zníženej sadzbe podľa § 11 ods. 1 Vyhlášky predstavovala pre povinného neprimeraný postih alebo prípady, v ktorých sa súdny exekútor dopustí významnejšieho pochybenia. Exekučné súdy sú v tejto súvislosti pri znížení odmeny súdneho exekútora povinné uviesť aj dôvody jej zníženia.
Ústavný súd konštatoval, že v posudzovanom prípade rozhodnutie Obvodného súdu neuvádza žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali splnenie podmienok pre zníženie odmeny súdneho exekútora v rozsahu, v akom odmenu súdneho exekútora znížil Obvodný súd. Práve naopak, z odôvodnenia rozhodnutia Obvodného súdu vyplýva, že súd nemal voči činnosti súdneho exekútora žiadne výhrady.
V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto Ústavný súd uzatvára, že ak na základe týchto skutočností Obvodný súd rozhodol o takom výraznom znížení zmeny sťažovateľa ako súdneho exekútora pod sadzbu stanovenú v § 11 ods. 1 Vyhlášky, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Obvodný súd totiž svoje rozhodnutie zaťažil prvom ústavne zakázanej svojvôle. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutie Obvodného súdu zrušil a vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces a práva na vlastníctvo.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25. januára 2022, sp. zn.: I. ÚS 2353/21
