Mimoriadne dlhé trestné konanie ovplyvňuje povinnosť súdu kompenzovať prieťahy patričným zmiernením trestu. Zmiernenie ako prostriedok kompenzácie porušenia práva na primeranú dĺžku konania musí byť podľa Ústavného súdu výslovné a merateľné. Kompenzáciu nemožno poskytovať abstraktne vo vzťahu k hornej hranici trestnej sadzby, ale konkrétne vo vzťahu k trestu, ktorý by bol vymedzený, keby k neústavným prieťahom nedošlo. V prípade sťažovateľa bolo zmiernenie chybné a nedostatočné, preto Ústavný súd rozhodnutie Najvyššieho aj vrchného súdu zrušil.
V rokoch 1997 až 2000 spáchal sťažovateľ závažný hospodársky trestný čin. Spolu s ďalšími obvinenými spôsobil zhruba trom tisíckam drobných investorov škodu v celkovej výške približne 149 mil. Kč. V kauze mal sťažovateľ vedúcu úlohu. Spoločne s dvoma spoluobvinenými ponúkal investičné služby, ktoré mali za cieľ vyviesť investované finančné prostriedky, a to za použitia rôznych dômyselných klamlivých finančných operácií. Namiesto riadnej správy investícií obvinení výnosné akcie z obdobia kupónovej privatizácie úmyselne rozpredali, zisky z predaja vyniesli von a namiesto nich nakúpili cenné papiere bez akejkoľvek hodnoty.
Mestský súd odsúdil sťažovateľa najprv na trest odňatia slobody v dĺžke 6 rokov a na trest zákazu činnosti v dĺžke 5 rokov. Prvý odsudzujúci rozsudok však bol zrušený vrchným súdom, pretože nové znalecké posudky spochybnili niektoré závery predchádzajúcich. Mestský súd následne rozhodol druhýkrát. Aj tentoraz uznal sťažovateľa vinným zo spáchania podvodu a uložil mu (kvôli dlhému trestnému konaniu) trest odňatia slobody na samotnej dolnej hranici. Trest zákazu činnosti zostal rovnaký. Sťažovateľ sa proti druhému odsudzujúcemu rozsudku odvolal. Vrchný súd mu vyhovel len čiastočne. Výrok o vine považoval za správny, výrok o treste zmenil tak, že pôvodnú výšku trestu odňatia slobody mimoriadne znížil pod dolnú hranicu trestnej sadzby na štyri roky. Dovolanie Najvyšší súd odmietol, preto sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd.
Štvrtý senát Ústavného súdu sťažovateľovi vyhovel. Najvyšší aj vrchný súd totiž porušili základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj právo na súdnu ochranu a na spravodlivý proces. Už len preto, že trestné konanie trvalo viac ako 20 rokov, možno dĺžku konania vzhľadom na okolnosti prípadu hodnotiť ako neprimeranú. Trestné súdy museli porušenie sťažovateľovho práva na primeranú dĺžku trestného konania kompenzovať. O to sa síce pokúsili, ale chybne a nedostatočne. Žiadny z trestných súdov dostatočne nesplnil povinnosti kompenzovať porušenie práva výslovným a merateľným spôsobom.
Medzi sťažovateľom, trestnými súdmi, aj medzi trestnými súdmi navzájom bola sporná už samotná dĺžka trestného konania sťažovateľa. Podľa Najvyššieho súdu trestné konanie trvalo trinásť rokov, od jeho formálneho začatia oznámením trestného obvinenia v roku 2006 do jeho právoplatného skončenia rozsudkom vrchného súdu v roku 2019. Naopak podľa vrchného súdu bolo trestné stíhanie vedené po dobu takmer 20 rokov. Podľa sťažovateľa treba začiatok trestného stíhania datovať späť do septembra 2001, keď bol vzatý do väzby.
Ústavný súd sťažovateľovi prisvedčil. Trestné konanie v zmysle Dohovoru o základných právach a slobodách skutočne začalo bežať už vzatím sťažovateľa do väzby v septembri 2001. „Obvinenie“, od ktorého sa počíta celková doba trestného konania, má v Dohovore autonómny význam, ktorý nemožno jednoducho stotožňovať s vnútroštátnymi termínmi trestného práva. Podľa Dohovoru začiatok konania siaha ďalej než k „oznámeniu obvinenia“ podľa trestného poriadku. Taktiež koniec trestného konania nemožno stotožňovať s právoplatnosťou trestného rozhodnutia odvolacieho súdu. Do doby trvania trestného konania je treba započítať aj konanie pred Najvyšším súdom a Ústavným súdom.
Podľa Ústavného súdu tak doba trestného zabrala takmer 18 rokov do vydania právoplatného rozsudku (a 22 rokov do konečného rozhodnutia Najvyššieho súdu). Taká dĺžka trvania trestného konania je už sama o sebe jasným porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Hoci išlo o komplikovanú kauzu trestnej činnosti po páde komunistického režimu, bol to štát ( a nie sťažovateľ), kto k prieťahom prispel. Doba, v ktorej sa účastníkovi konania dostane konečného rozhodnutia, je pritom pre celkovú spravodlivosť konania podstatná. Čím je konanie dlhšie, tým viac sa oslabuje dôveryhodnosť štátnej a súdnej moci v očiach účastníkov konania aj verejnosti.
Na také prieťahy má nadväzovať zmiernenie trestu. Ide o prostriedok kompenzácie porušenia práva na primeranú dĺžku konania, pričom zmiernenie trestu zo strany súdov musí byť výslovné a merateľné. Kompenzácia vo forme zníženia či iného zmiernenia trestu nemôže byť poskytovaná abstraktne vo vzťahu k hornej hranici trestnej sadzby, ale konkrétne vo vzťahu k trestu, ktorý by bol sťažovateľovi vymedzený, keby k neústavným prieťahom nedošlo. Len tak môže byť kompenzácia skutočne merateľná a preskúmateľná.
V rozhodnutí vrchného súdu merateľné úvahy o zmiernení trestu chýbajú. Mestský súd síce uviedol, že uložený trest je kratší o štvrtinu, avšak bez podrobnejšej analýzy celého trestného konania. K úvahe trestných súdov Ústavný súd uviedol, že hoci vo všeobecnej rovine nemožno povedať, aká výška kompenzácie je primeraná, skrátenie trestu o len dva roky a osem mesiacov (z šiestich rokov a ôsmich mesiacov na výsledné štyri roky) za konanie vedené 20 rokov je už na prvý pohľad úplne zjavne neprimerané a ústavne neprijateľné. Ústavný súd dokonca zvažoval, či v prípade sťažovateľa nie sú dané mimoriadne okolnosti, ktoré by svedčili pre rozhodnutie o zastavení trestného stíhania či upustení od potrestania z dôvodu neústavných prieťahov. Nakoniec však takéto okolnosti nenašiel.
zdroj: tlačová správa Ústavného súdu ČR k nálezu IV. ÚS 30/24
