Sťažovateľ bol pacientom kožného lekára, ktorého vyhľadal vzhľadom a to, že mal na čele zvláštny útvar. Lekár mu diagnostikoval nezhubný nádor. V skutočnosti však išlo o zhubný nádor vyžadujúci si oveľa intenzívnejšiu liečbu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na absenciu histopatologického vyšetrenia, ktoré mohlo ochorenie odhaliť skôr.
Okresný súd v Nymburku (Okresný súd) žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal náhrady ujmy na zdraví vo výške 563.105,32 Kč, zamietol. Uviedol, že neexistuje žiadnym záznam, ktorý by zdokumentoval útvar na čele sťažovateľa v rozhodnej dobe a aj keď zdravotná dokumentácia žalovaného je strohá a neobsahuje takmer žiadne údaje o vykonanom vyšetrení, nejde o pochybenia, ktoré by zakladali sťažovateľovo právo na žalobou uplatnený nárok. Podľa názoru Okresného súdu sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení o postupe lekára, ktorý nemal byť postupom lege artis.
Sťažovateľ sa však proti rozhodnutiu odvolal. Krajský súd v Prahe (Krajský súd) však rozhodnutie Okresného súdu po doplnení dokazovania potvrdil. K odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že Okresný súd nepochybil pri zadávaní otázok znalkyni, ktorá bola zodpovedná za vyhotovenie znaleckého posudku v tejto veci.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) následne sťažovateľovo dovolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti. Námietky sťažovateľa totiž smerovali voči skutkovým, nie právnym záverom konajúcich súdov. Sťažovateľ sa preto obrátil na Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd). Vo svojej ústavnej sťažnosti namietal porušenie jeho ústavných práv, ktoré malo spočívať v pochybení všeobecných súdov pri posúdení otázky, či postup lekára bol lege artis alebo nie. Okrem toho spochybnil aj znalecký posudok vypracovaný znalkyňou, ako aj argumentáciu vo veci konajúcich súdov o tom, že neuniesol svoje dôkazné bremeno. Ústavný súd mal za to, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.
Ako uvádza Ústavný súd, znalecký posudok je zvláštnym typom dôkazného prostriedku. Na znalca nie je možné prenášať zodpovednosť súdu. Znalec musí objasniť výlučne odborné skutkové zistenia, nie právne zistenia. Vypracovaný znalecký posudok je nutné kriticky zhodnotiť ako akýkoľvek iný dôkazný prostriedok. Nemožno výlučne dôverovať záverom znalca. Ak by to tak bolo, znamenalo by to popretie zásady voľného hodnotenia dôkazov.
Hodnotenie dôkazu znaleckým posudkom spočíva v posúdení, či závery v znaleckom posudku sú náležité odôvodnené, sú podložené obsahom znaleckého nálezu, či znalec prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa mal vysporiadať ako aj v tom, či závery znaleckého posudku nie sú v rozpore s ostatnými dôkazmi.
Ako dôkaz môže slúžiť aj zdravotná dokumentácia, ktorú je povinný viesť lekár, a to s náležitou odbornou starostlivosťou. Jej obsahom by, okrem iného, mali byť aj informácie o zdravotnom stave pacienta, o priebehu a výsledku poskytovaných zdravotných služieb a ďalších dôležitých okolnostiach. Obsahom by mali byť aj údaje zistené z rodinnej, osobnej a pracovnej anamnézy pacienta. Porušenie povinnosti lekára riadne viesť zdravotnú dokumentáciu samo o sebe nie je možné označiť za postup non lege artis. Nesprávne alebo nedôsledné vedenie zdravotnej dokumentácie však môže viesť k nemožnosti preukázania určitých skutočností.
Aj dokazovanie v medicínskych sporoch môže vykazovať určité osobitosti. Výnimočná nerovnováha sporových strán sa v medicínskych sporoch prejavuje najmä v súvislosti s tým, že zdravotnú dokumentáciu, ktorá môže slúžiť ako kľúčový dôkaz, má iba jedna zo sporových strán. Ak teda dôjde k tomu, že dôkazné možnosti sporových strán sú v konkrétnom prípadne v nerovnováhe, súd je povinný zvážiť možnosť obrátenia dôkazného bremena na druhú sporovú stranu – žalovaného. Ide však o prostriedok ultima ratio, ktorý možno uplatniť iba v prípade, ak nemožno tvrdenia žalobcu ako pacienta preukázať ani uložením vysvetľovacej povinnosti žalovanému.
Ústavný súd názory všeobecných súdov o tom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, považuje za predčasný. Povinnosťou súdov podľa jeho názoru bolo zvážiť možnosť obrátenia dôkazného bremena. Pokiaľ ide o znalecký posudok a výsledok, ktorý priniesol, Ústavný súd uvádza, že v posudzovanej veci si konajúce súdy s ohľadom na dostupné, resp. nedostupné podklady pre znalecké dokazovanie nemohli byť prekvapené tým, že znalecký posudok bol z väčšej časti založený na domnienkach. Ústavný súd preto uviedol, že prínos vykonaného znaleckého posudku pre dokazovanie je diskutabilným.
Aj napriek tomu, však bolo možné zo znaleckého posudku určité skutkové zistenia získať. Medzi odbornými závermi znalkyne v znaleckom posudku a právnymi závermi konajúcich súdov však podľa názoru Ústavného súdu vznikol rozpor.
Znalkyňa vypovedala a uviedla, že klinické vyšetrenie v typických prípadoch a u nerizikových pacientov je dostačujúce. Okrem toho uviedla aj to, že do najrizikovejšej skupiny patria muži nad 55 rokov veku. Sťažovateľ je pritom osobou spadajúcou do tejto rizikovej skupiny. Okrem toho uviedol, že útvar na čele sa mu vytvoril v priebehu dvoch mesiacov. Aj napriek tomu však k nemu lekár nepostupoval so zvláštnou obozretnosťou. Jeho postup zároveň nebol označený ako chybný ani znalkyňou. Znalkyňa iba dodala, že vzhľadom na neexistenciu popisu či fotografie útvaru nemôže s istotou určiť, či vykazoval znaky, ktoré by viedli k nutnosti vykonania histologického vyšetrenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené Ústavný súd uviedol, že mu nie je zrejmé, prečo sťažovateľ nemal byť považovaný za rizikového pacienta a nemal byť podrobený dôkladnejšiemu vyšetreniu.
Najdôležitejšia je však skutočnosť, že neúspech sťažovateľa v súdnom konaní bol zapríčinený dôkaznou núdzou. Bolo tomu tak preto, že lekárska správa neobsahovala takmer žiadne informácie, ktoré v zmysle zákona obsahovať mala. Všeobecné súdy žalobu sťažovateľa zamietli na základe toho, že znalkyňa nedospela k jednoznačnému záveru o postupu lekára non lege artis. Sťažovateľ nemôže preukázať, že lekár konal nesprávne a lekár zároveň tvrdí opak.
V prípade, ak by všeobecné súdy konajúce vo veci zistili porušenie zákonnej povinnosti lekára, mali uvažovať o tom, ktorá sporová strana má dôkazné bremeno preukázať tvrdené skutkové okolnosti. Niektorá zo strán sporu mala byť poučená o povinnosti doplniť svoje dôkazné návrhy pod sankciou neúspechu v spore. V prípade, ak by došlo k obráteniu dôkazného bremena, došlo by k prezumpcii toho, že postup lekára bude považovaný za postup non lege artis, ibaže by lekár preukázal opak. V tomto prípade by sa lekár ocitol v dôkaznej núdzi z dôvodu svojho vlastného pochybenia pri vypracovaní zdravotnej dokumentácie pacienta v súlade so zákonom.
Ústavný súd preto konštatoval, že ak zdravotná dokumentácia neobsahovala údaje vyžadované zákonom, mal Okresný súd pristúpiť k obráteniu dôkazného bremena ako prostriedku ultima ratio. Namiesto toho sa však konajúce súdy obrátili na znalkyňu, ktorá stručnosť zdravotnej dokumentácie pripísala vyťaženosti kožného lekára. Znalkyňa uviedla, že aj keď by zdravotná dokumentácia mala obsahovať popis útvaru na čele sťažovateľa a dobu, počas ktorej sa na jeho čele vyskytoval, realita je taká, že najzásadnejšia je diagnóza, keďže od nej sa odvíjajú ďalšie kroky.
Znalkyňa teda v znaleckom posudku prejavila pochopenie pre lekárov a stručnosť zdravotnej dokumentácie označila za bežnú a ospravedlniteľnú. To je však z právneho hľadiska irelevantné, okrem prípadu, že by išlo napríklad o krízovú situáciu alebo povinnosť naliehavo poskytnúť zdravotnú starostlivosť inému pacientovi. Všeobecné súdy v zdravotnej dokumentácii našli nedostatky, no nepremietli ich do svojich právnych záverov.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím Najvyššieho súdu, Krajského súdu a Okresného súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Všetky tieto rozhodnutia boli preto Ústavným súdom zrušené. Úlohou všeobecných súdov bude následne doplniť dokazovanie, zvážiť obrátenie dôkazného bremena a poskytnúť účastníkom potrebné procesné poučenia.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 28. júna 2022, sp. zn.: I. ÚS 1785/21
