Téma blížiaceho sa referenda rezonuje viac či menej Slovenskou republikou v závislosti od toho, ktorý tábor voličov je touto otázkou oslovený. Jedna strana voličov tvrdí, že ide o zbytočnú a drahú politickú kampaň, zatiaľ čo druhá strana oponuje tvrdeniami, že referendum je najvyššia forma demokracie. Toto referendum bolo vyhlásené prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou rozhodnutím na základe petície občanov prijatej 24. augusta 2022. V ňom majú voliči rozhodnúť o otázke, či súhlasia s tým, že predčasné skončenie volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky je možné uskutočniť referendom alebo uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, a to zmenou Ústavy Slovenskej republiky. Deň konania referenda bol stanovený na 21. januára 2023. Politické strany, ktoré iniciovali referendum, poukazujú na potrebu urýchlenej zmeny vlády, ktorá sa nevie efektívne vyrovnať s následkami rôznych kríz či iných vplyvov na obyvateľstvo. Rovnako tvrdia, že v prípade úspechu referenda, bude toto automaticky požívať silu ústavného zákona, a prakticky sa vyriešia problémy, ktoré v súčasnosti trápia obyvateľov Slovenskej republiky, ako napríklad neúnosné zvyšovanie cien energií.
Konečným štádiom zákonodarného procesu je vyhlásenie zákona spôsobom, ktorý stanovuje Ústava SR a zákony a obdobne konečným štádiom procesu referenda je vyhlásenie výsledkov referenda. Prijaté výsledky referenda vyhlási Národná rada SR rovnako ako zákon v zmysle čl. 98 ods. 2 Ústavy SR. Táto úprava vyhlásenia referenda nie je interpretovaná jednotne. Vyhlásenie výsledkov ako zákon je vykladané buď v tom zmysle, že výsledky referenda majú byť vyhlásené vo forme zákona, alebo že tejto formulácii treba rozumieť tak, že výsledky majú byť vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky obdobne ako zákon.
V súčasnosti sa objavujú hlasy poslancov, ktorí nepovažujú za svoju povinnosť vyhlasovať úspešné referendum vo forme zákona. Okrem tradičného politického tvrdenia o možnom návrate nimi neželaných politických strán v nasledujúcich voľbách, poukazujú aj na právne odôvodnenie vo forme zverených právomocí poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Odvolávajú sa na Ústavu SR, a to konkrétne na čl. 73 ods. 2, ktorý hovorí, že poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sú zástupcovia občanov a mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Práve druhá časť tohto článku ich oprávňuje nerešpektovať výsledky referenda, nakoľko imperatívne nariadenie kladného hlasovania o transformovaní výsledkov referenda do podoby zákona by znamenal príkaz.
Mnoho otázok týkajúcich sa referenda zodpovedal Ústavný súd vo svojom náleze pod sp. zn. PL.ÚS 7/2021. Išlo o prelomové rozhodnutie, v ktorom stanovil mantinely ústavnosti skrátenia volebného obdobia, a zároveň sa venoval niektorým otázkam spojeným s priamou demokraciou prostredníctvom voľby ľudu. V tomto náleze jednoznačne určil právnu silu referenda, keď vyslovil názor, že platne prijatý výsledok referenda je priamo záväzný, má silu ústavného zákona a možno ho zmeniť len postupom podľa čl. 99 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň konštatoval, že formulácia referendových otázok určuje podobu právnych noriem prijatých v referende, ktoré môžu byť podľa obsahu zaväzujúce, oprávňujúce alebo finálne, t. j. normy, ktoré ustanovujú cieľ, avšak realizáciu tohto cieľa v podobe konkrétneho pravidla správania bližšie neupravujú. Ústava Slovenskej republiky upravuje postup ohľadom výsledku referenda v čl. 98 ods. 2, ktorý stanovuje, že návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon.
Pohľad Ústavného súdu na povinnosť hlasovania poslancov
K postupu ohľadom povinného hlasovania poslancov Národnej rady Slovenskej republiky pri prijatí výsledku platného referenda do podoby zákona v zmysle Ústavy SR sa pri niekoľkých príležitostiach vyjadril aj Ústavný súd SR. V jednom zo svojich prvých rozhodnutí v tomto smere, z roku 1997, pod sp. zn. II. ÚS 31/97, sa zaoberal práve touto otázkou. V tomto rozhodnutí, v ktorom sa okrem iného súd zaoberal úpravou referendovej otázky, na ktorú by voliči odpovedali spôsobom „áno“ alebo „nie“, vyjadril názor, že Národná rada Slovenskej republiky má za povinnosť prijať príslušný ústavný zákon na zmenu ústavy. To znamená, že Ústavný súd už v tomto rozhodnutí obmedzil právomoci poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v zmysle čl. 73 ods. 2 Ústavy SR týkajúce sa hlasovania v parlamente, a zaviazal ich k povinnosti v prípade úspešného výsledku referenda, toto prijať vo forme zákona.
K tejto problematike sa vyjadril Ústavný súd SR aj v rozhodnutí PL. ÚS 7/2021, v ktorom sa vyjadroval k súladu predmetu referenda s princípmi zastupiteľskej demokracie. Opäť potvrdil svoju doterajšiu judikatúru ako jednoznačnú v otázke právnych účinkov výsledku referenda, a rovnako potvrdil aj povinnosť samotných poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, v tom zmysle, že títo nemôžu odmietnuť splnenie výsledku referenda. To znamená opäť povinnosť poslancov hlasovať v parlamente za prijatie zákonnej podoby kladného výsledku referenda.
Právna nemožnosť donútenia hlasovania poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
Hoci Ústavný súd SR počas svojej existencie opakovane vyslovil povinnosť poslancov v parlamente hlasovať pri tejto otázke, prakticky neexistuje spôsob, akým túto povinnosť reálne vymôcť. V prípade, ak by poslanci nerešpektovali túto povinnosť vyplývajúcu z judikatúry Ústavného súdu, neexistuje žiadna priamo spätá sankcia s týmto hlasovaním, ktorá by si vynucovala dodržiavanie rozhodnutí Ústavného súdu. Prakticky to znamená, že nech rozhodne o povinnostiach poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ústavný súd akokoľvek, vždy závisí iba od samotnej vôle poslancov, či budú toto rozhodnutie rešpektovať.
Aj samotný Ústavný súd pripustil nemožnosť takéhoto vynútenia hlasovania, keď skonštatoval, že vzťah medzi zástupcami a voličmi je politickej povahy, a teda zodpovednosť sa môže objaviť iba počas volieb. Rovnako vo svojom náleze pod sp. zn. PL. ÚS 24/2014 poukázal na tento nedostatok. V ňom konštatoval, že Ústavný súd však neopomína napätie medzi výsledkom fakultatívneho referenda, ktorý si môže, ale nemusí, v závislosti od konkrétnej použitej formulácie, vyžadovať ďalšie právne konanie národnej rady, a reprezentatívnym charakterom mandátu poslanca národnej rady v zmysle čl. 73 ods. 2 Ústavy SR. Z ústavy teda nemožno vyvodiť povinnosť poslanca národnej rady prispieť hlasovaním k tomu, aby sa návrh prijatý v referende pretvoril do adekvátnej podoby textu právneho predpisu. Niet žiadnej právom regulovanej sankcie, ktorá by sa proti poslancovi národnej rady uplatnila, ak by hlasoval proti vôli prejavenej občanmi v platnom referende. Akékoľvek konzekvencie, ktoré by bolo možné v takejto situácii vyvodiť, sú redukované do roviny politickej zodpovednosti. To znamená, že jediný reálny postih, ktorý by poslanci mohli teoreticky utrpieť, je iba v podobe nedostatku voličských preferencií pri nasledujúcich voľbách.
Hrozba, že v dôsledku nerešpektovania rozhodnutí súdov budú potrestaní svojimi voličmi v podobe nezvolenia do parlamentu, je v podmienkach Slovenskej republiky pomerne slabá motivácia k tomu, aby poslanci dodržiavali ústavné pravidlá namiesto nasledovania svojich politických cieľov. Takáto nepostihnuteľnosť volených predstaviteľov je pritom v príkrom rozpore s čl. 75 ods. 1 Ústavy SR, ktorý obsahuje sľub poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. V ňom poslanec okrem iného sľubuje, že bude dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života. V tomto kontexte je potrebné spomenúť aj čl. 78 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Tento článok teda bráni postihu poslanca v podobe trestnoprávnych sankcií, ak by orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili odmietnutie rešpektovania rozhodnutí súdov poslancami, ako napr. trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa v zmysle ustanovenia § 326 Trestného zákona alebo marenie úlohy verejným činiteľom v zmysle ustanovenia § 327 Trestného zákona.
Situácia, v ktorej prípadné bezbrehé nerešpektovanie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutí súdov nemá žiadne sankcie, je veľmi nešťastná medzera v našom právnom systéme. Zvyčajne platí pravidlo, a to nie len v právnej rovine, že čo sa zneužiť môže, to sa aj zneužije. Hoci by samotná pozícia poslanca mala garantovať isté osobnostné kvality, zostava poslancov parlamentu častokrát dáva voličom práve opačný pocit. A zrejme aj preto by bolo vhodné právne upraviť tieto situácie aj do budúcnosti, práve s ohľadom na vysokú dôležitosť implementácie výsledku referenda ako priamej demokracie a vôle ľudu do podoby zákona bez toho, aby tento proces mohol byť zvrátený jednotlivcami, ktorí sa rozhodnú za to nezahlasovať.
