Slovenská republika je krajina, v ktorej dlhodobo pretrváva nízka dôvera v súdny systém a jeho rozhodnutia. Verejnosť častokrát vníma rozporuplne alebo negatívne súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú najmä medializovaných prípadov a káuz, ktoré sa týkajú politických či verejných osôb. Vždy pritom ide o rovnako opakujúci sa scenár, v ktorom sa na verejnosť dostávajú rôzne informácie z prípravného konania, výsluchy, dôkazy alebo ich časti. Média tieto informácie okamžite zverejnia, pričom nechýba komentár k daným informáciám v podobe hodnotiaceho úsudku novinárov bez toho, aby poznali celý obsah spisu či mali právne vzdelanie na hodnotenie týchto informácií. Týmto sa na základe jednotlivo selektovaných informácií a rôznych komentárov vytvorí vo verejnosti dojem, že daná kauza musí skončiť určitým spôsobom, pretože zverejnené informácie to jednoznačne dokazujú. V prípade, ak súdy rozhodnú inak, ako boli kauzy mediálne prezentované, zdvihne sa vo verejnosti vlna pohoršenia a nastupuje znechutenie a kritika súdnej moci, zákonite spojená s klesajúcou dôverou. Podobný prípad rezonoval verejnosťou aj nedávno, keď sudca Okresného súdu Bratislava I zastavil trestné stíhanie bývalého generálneho prokurátora JUDr. Dobroslava Trnku, z dôvodu neprípustnosti, hoci zatiaľ neprávoplatne.
(Ne)zákonnosť nahrávky
JUDr. Dobroslav Trnka bol obžalovaný Úradom špeciálnej prokuratúry zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v zmysle ustanovenie § 326 Trestného zákona (TZ), a teda, že ako verejný činiteľ mal úmyselne spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry pritom videl v konaní obžalovaného naplnenie skutkovej podstaty druhého odseku tohto trestného činu, ktorý už je kvalifikovaný ako zločin a v prípade dokázania viny hrozí páchateľovi trest odňatia slobody na štyri až desať rokov. Zločin je v zmysle Trestného zákona kvalifikovaný ako úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov. JUDr. Dobroslav Trnka sa tohto skutku mal dopustiť tak, že ako verejný činiteľ si nesplnil povinnosť po prevzatí zvukovej nahrávky Slovenskej informačnej služby, z ktorej vyplývalo podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov, odovzdať ju polícii. Namiesto toho ju medzi rokmi 2007 a 2014 ukrýval s cieľom získať pre seba a podnikateľa Mariana Kočnera majetkový prospech. Ide o zvukovú nahrávku, ktorú verejnosť pozná pod názvom Gorila, na ktorej mali byť zachytené rozhovory viacerých osôb svedčiacich o rozsiahlej korupcii pri privatizácii štátneho majetku a rôznych iných trestných činnostiach. Túto nahrávku mal obžalovaný prevziať od podnikateľa Mariana Kočnera, pričom ňou mal vydierať ďalšie osoby. Legalitou tejto nahrávky sa zaoberali ako Ústavný súd SR, tak aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Varga proti SR, a oba súdy konštatovali nezákonnosť vyhotovenia tejto nahrávky.
Celé trestné stíhanie pritom začala už verejnosti známa súkromná nahrávka medzi obžalovaným, ktorý v tom čase vykonával funkciu generálneho prokurátora a podnikateľom Mariánom Kočnerom, ktorý si toto ich stretnutie nahral bez vedomia a súhlasu JUDr. Trnku. Na zvukovej nahrávke podnikateľ hrubo nadával obžalovanému a vyčítal mu, prečo použil nahrávku Gorila na vydieranie osôb, ktoré mali byť kamarátmi Mariana Kočnera. Išlo pritom o kľúčový dôkaz obžaloby, ktorý vymedzoval nielen časový úsek spáchania trestného činu, ale mal aj potvrdiť spáchanie trestného činu, ktorý bol kladený obžalovanému za vinu v sprísnenom odseku daného ustanovenia paragrafu trestného zákona. Autenticitu hlasov na nahrávke obžalovaného a podnikateľa ako aj samotnej nahrávky potvrdil súdny znalec, pričom ďalší znalec z oblasti elektrotechniky potvrdil, že predmetná nahrávka sa nachádzala na notebooku obžalovaného, hoci ju odtiaľ vymazal.
Súd však nepripustil túto nahrávku ako zákonný dôkaz práve z dôvodu, že bola vyhotovená podnikateľom Marianom Kočnerom ako súkromnou osobou, a to bez vedomia a súhlasu JUDr. Trnku. Súd konštatoval, že okrem porušenia ochrany súkromia bola navyše nahrávka Mariana Kočnera vyhotovená značne manipulatívnym spôsobom. Na zachovanie zákonnosti dôkazu v trestnom konaní pritom poukazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku (TP), podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom. Ide o jednu zo základných zásad trestného konania, ktorá vylučuje použitie dôkazu nadobudnutého v rozpore so zákonom z dôvodu zachovania čistoty a spravodlivosti procesu.
Judikatúra ESĽP sama konštatuje, že právo na spravodlivý proces nemôže byť zaručené, ak odsúdenie obžalovaného je založené na dôkazoch, ktoré boli získané za porušenia práva na súkromie v zmysle článku 8 Dohovoru, hoci existujú aj odklony ako rozhodnutie vo veci Schenk proti Švajčiarsku. Sankciu nepoužiteľnosti nezákonného dôkazu stanovuje pritom priamo ustanovenie § 119 ods. 2 TP, ktoré pre použiteľnosť dôkazu vyžaduje, aby bol dôkaz získaný v súlade s TP alebo osobitným zákonom. Z hľadiska možného využitia súkromných nahrávok inej osoby v trestnom konaní možno preto z predchádzajúcej súdnej praxe a ustanovení zákonov vyvodiť, že ako všeobecné pravidlo musí platiť neprípustnosť získavania dôkazov zo strany súkromnej osoby za porušenia ustanovenia § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, t. j. vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov inej osoby bez jej súhlasu, napríklad utajovaným spôsobom.
Je neprijateľné, aby v právnom štáte mohla súkromná osoba cielene porušovať uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka s tým, že tak robí z dôvodu možného získania informácie, ktorá by mohla byť použiteľná v budúcnosti v trestnom alebo inom konaní. Treba pripomenúť, že žiadne ustanovenie TP, Občianskeho zákonníka, či iného právneho predpisu neumožňuje štátu či súkromným osobám systematické zaznamenávanie hlasových prejavov, či obrazových podobizní inej osoby, a to len z dôvodu možného získania dôkazu proti takejto osobe. Takéto konanie prináleží len orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, a aj to len v špecifických prípadoch a spravidla len na podklade rozhodnutia alebo súhlasu sudcu, pričom ani jedna z týchto podmienok nebola splnená pri získavaní dôkazu v podobe zvukovej nahrávky v tomto trestnom konaní. Vzhľadom na to, že nemohol byť tento dôkaz použitý v súdnom konaní, odpadol teda dôvod použitia druhého odseku trestného činu zneužívania právomocí verejného činiteľa v zmysle ustanovenia § 326 ods. 2 písm. c) TZ z osobitného motívu. Súd vzhľadom na túto okolnosť prekvalifikoval pôvodný trestný čin zo zločinu na prečin, nakoľko bolo možné použiť iba prvý odsek tohto trestného činu.
Premlčanie
Súd však nevidel problém iba v nezákonnosti, a teda aj nepoužiteľnosti usvedčujúcej nahrávky. Dátum, ktorý Trnkov počítač zapísal ako čas uloženia audionahrávok Gorily, bol 19. december 2007. Znalec však priznal, že tento dátum bol závislý od času nastaveného na počítači a automaticky tak nevypovedá o dátume, keď ich mal Trnka získať. Jediný konkrétny dátum vyplynul z výpovede svedka Bytrianskeho, a to rok 2008. Nakoľko sa trestné stíhanie začalo až v roku 2019, súd konštatoval, že aj keby išlo o zločin, premlčacia doba 10 rokov pri tomto trestnom čine už uplynula. Z tohto dôvodu sudca na základe dôkazov vyhodnotil, že je potrebné vydať uznesenie o zastavení trestného stíhania, nakoľko skutok, ktorý bol JUDr. Trnkovi kladený za vinu, je už premlčaný. Okrem premlčania žalovaného skutku súd poukázal aj na slabú dôkaznú situáciu, ktorá sa nijako neposilňovala aj napriek prehrávaniu ďalších nahrávok.
Zákonnosť vs. verejný záujem
V tomto prípade je potrebné poukázať na fakt, že z pohľadu dôkaznej situácie súd nemohol dospieť k inému záveru. Hoci sám v úvode konštatoval, že skutok sa pravdepodobne stal, extrémne dlhé obdobie počas ktorého orgány činné v trestnom konaní nepodali návrh na obžalobu malo za následok, že došlo k premlčaniu daného skutku. To samozrejme nie je možné dávať za vinu súdu, ktorý iba uplatňuje normy tak, ako ich zákonodarca prijal.
Samostatná kapitola je vyhodnotenie nelegálnej súkromnej nahrávky ako kľúčového dôkazu v konaní prokurátorom, ako dostatočný podklad na podanie obžaloby, ktorý určoval prísnejšiu sadzbu trestného činu. Problematika zákonnosti takýchto nahrávok je široko upravená ako súdnou praxou vnútroštátnych a európskych súdov, tak aj odbornou literatúrou a ani v tomto prípade sa súd neodklonil od bežnej rozhodovacej praxe. Laická verejnosť môže byť právom rozhorčená na zatiaľ neprávoplatný výsledok tohto konania, avšak je potrebné uviesť, že hnev by nemal smerovať na súd, ktorý uplatnil právo tak, ako je napísané a ako to predpokladá aj judikatúra. Je potrebné si uvedomiť, že média, ktoré informujú o týchto kauzách, nemusia mať komplexné informácie, ale vychádzajú z čiastkových, ktoré nedávajú objektívny a ucelený pohľad na vec a to platí o to viac, ak je konanie v počiatočných fázach. Predkladaním takýchto útržkov z prípravného konania, ktoré je odôvodnene neverejné, potom vedie k mylným predstavám o celkovom výsledku konania. Konania, ktoré sa potom nekončia podľa predpovedí médií, sú označované za neštandartné či prekvapivé, hoci z pohľadu zákonnosti sú úplne v poriadku. Takto prezentované laické názory verejnosti potom vedú k mylným predstavám o práve a spravodlivosti, hoci paradoxne sú prezentované ako zverejňované vo verejnom záujme.
Verejný záujem by mal byť práve na objektívnom pochopení práva a súdneho procesu informovaním verejnosti s odbornou starostlivosťou. Pretože právo a spravodlivosť neznamená trestať za každých okolností, hoci máme negatívne pocity k obžalovanému. Práve zákonné normy nám určujú medze, v ktorých sa máme pohybovať, hoci sa nám to nemusí pozdávať. A práve pre vynášanie rozsudkov v zákonných normách namiesto subjektívnych pocitov sa môžeme nazývať civilizovanou spoločnosťou.
