Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. K porušeniu základných práv sťažovateľky malo dôjsť rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (Okresný súd), rozsudkom Krajského súdu Bratislava (Krajský súd) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Najvyšší súd). Sťažovateľka žiadala zrušiť rozhodnutia všeobecných súdov a vrátiť vec na ďalšie konanie Okresnému súdu alebo alternatívne zrušiť rozhodnutie Najvyššieho súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu. Sťažovateľka zároveň žiadala, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd) priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR.
Obchodná spoločnosť (Žalobca) sa svojou žalobou od sťažovateľky ako žalovanej v II. rade domáhala zaplatenia sumy vo výške 29.691,20 EUR s príslušenstvom. Okresný súd sťažovateľke uložil povinnosť žalovaný nárok uhradiť, Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že rozhodnutie Okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka sa následne obrátila na Najvyšší súd s dovolaním, ktoré bolo odmietnuté.
Žalobca si u žalovaného v I. rade objednal prepravu určeného tovaru s miestom vykládky Wiener Neustadt, Rakúsko. Žalovaný v I. rade si následne prepravu rovnakého tovaru objednal u tretej spoločnosti, ktorá prepravu tovaru objednala u sťažovateľky. Sťažovateľka ako následný dopravca mala byť podľa názoru vo veci konajúcich súdov viazaná pôvodnými údajmi v nákladnom liste. Sťažovateľka však miesto vykládky zmenila na miesto Bratislava, Slovenská republika. Sťažovateľka ale na zmenu miesta vykládky nebola oprávnená, preto zodpovedá za škodu, ktorá odosielateľovi vznikla nedodaním zásielky na miesto určenia.
Sťažovateľka zastáva právny názor, že medzi ňou a Žalobcom nevznikol žiadny právny vzťah a preto nemôže byť zodpovedná za vzniknutú škodu. Podľa názoru sťažovateľky nemohla byť viazaná pokynmi Žalobcu ohľadom miesta oddania tovaru, ale bola viazaná pokynmi jej zmluvného partnera – t. j. tretej spoločnosti. V zmysle pokynov svojho zmluvného partnera tovar dodania na iné miesto, ako miesto určené v nákladnom liste. Ak došlo k strate tovaru, nemôže byť zodpovedná za náhradu škody spôsobenú predmetnou stratou. Namietla tiež aplikáciu dohovoru Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (dohovor CMR), nakoľko pre ňu záväzné miesta nakládky a vykládky sa nachádzali na území jedného štátu, a to Slovenskej republiky.
Sťažovateľka vo svojom dovolaní formulovala štyri dovolacie otázky, a to:
či mohol vodič žalovaného uzatvoriť v mene žalovaného zmluvu o preprave so Žalobcom ako druhou zmluvnou stranou a či bol žalovaný účastníkom zmluvného vzťahu Žalobcu a pôvodne žalovaného v I. rade založeného na základe objednávky prepravy,
či v danom prípade došlo medzi jednotlivými subjektmi podieľajúcimi sa na predmetnej preprave tovaru k vzniku samostatných zmlúv o preprave odlišných od zmluvy uzatvorenej medzi Žalobcom a pôvodne žalovaným v I. rade na základe objednávky prepravy a či je možné na tento prípad aplikovať čl. 34 a nasl. dohovoru CMR,
či možno na právne vzťahy účastníkov konania aplikovať dohovor CMR,
či Žalobca bol v predmetnom prípade v postavení odosielateľa aj vo vzťahu k žalovanému alebo odosielateľom ako zmluvným partnerom žalovaného bola len spoločnosť, a zároveň, či boli naplnené podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla Žalobcovi.
Najvyšší súd v tejto veci uviedol, že právne otázky, vyriešenia ktorých sa sťažovateľka v dovolaní domáhala, spočívajú na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Tieto individuálne otázky nemôžu mať znaky zásadného právneho významu. Z vyššie uvedených dôvodov preto Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie neumožňuje, aby bol na jeho základe uskutočnený meritórny dovolací prieskum a dovolanie odmietol.
Sťažovateľka uviedla, že Najvyšší súd sa odmietol zaoberať ňou formulovanými právnymi otázkami. Z dôvodu odmietnutia podaného dovolania bez zákonných dôvodov a bez náležitého odôvodnenia došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jej základných práv.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol, že sa s ňou nestotožňuje. Podľa jeho názoru otázky vymedzené sťažovateľkou nemajú charakter právnych otázok a dovolanie podané sťažovateľkou neobsahuje jej vlastnú právnu argumentáciu, čo je povinnou náležitosťou riadneho vymedzenia dovolacieho dôvodu v súlade s § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP).
Ústavný súd následne sťažnosť posúdil a uviedol nasledovné. Právo na súdnu ochranu nie je absolútnym právom a môže podliehať určitým obmedzeniam, ako napríklad obmedzeniam § 420 a § 421 CSP. Právna úprava nachádzajúca sa v CSP sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu.
Ústavný súd uviedol, že do pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť iba vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodnutie bolo neodôvodnené alebo arbitrárne a teda neospravedlniteľné, neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody. Záver Najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je nedostatočne odôvodnený a nedáva odpoveď na podstatné argumenty sťažovateľky. Tento nedostatok odôvodnenia pritom nemohol byť zhojený prostredníctvom vyjadrenia Najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti. Z toho dôvodu preto Ústavný súd nemôže zohľadňovať argumentáciu uvedenú vo vyjadrení Najvyššieho súdu.
Ústavný súd taktiež nepovažoval za ústavne konformný postup Najvyššieho súdu, ktorý sa týka záverov Najvyššieho súdu ohľadom otázok formulovaných sťažovateľkou. Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k implicitne formulovanej požiadavke Najvyššieho súdu, a to, že dovolacia otázka, na ktorú dovolateľ žiada odpoveď, musí byť otázkou zásadného právneho významu, resp. musí byť významnou z hľadiska širšej rozhodovacej praxe. Predmetnú podmienku pravdepodobne Najvyšší súd odvodil zo svojej predchádzajúcej judikatúry viažucej sa k inštitútu dovolania podľa OSP. Dovolanie bolo podľa predchádzajúceho procesného kódexu prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Aktuálna právna úprava dovolania obsiahnutá v CSP však ako podmienku prípustnosti dovolania nevyžaduje splnenie podmienky „zásadného právneho významu“ právnou otázkou, ktorá je predmetom dovolania.
Ústavný súd však konštatoval aj to, že každá z otázok zakladajúca prípustnosť dovolania svojím spôsobom spĺňa požiadavku zásadného právneho významu, avšak zároveň uviedol, že v konkrétnych okolnostiach je pre posúdenie prípustnosti dovolania podstatné, či konkrétne dovolacie otázky sú právnymi otázkami, sú podstatnými pre rozhodovanú vec (nemôže teda ísť o otázky hypotetické či akademické) a neboli doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľky je paušalizované a nedalo náležité odpovede na jej podstatné námietky, čím de facto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.
Ústavný súd napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Primerané zadosťučinenie sťažovateľke však nepriznal, nakoľko sa z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia vytvoril priestor pre nápravu zásahu do základných práv sťažovateľky.
zdroj: Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. februára 2021, sp. zn.: IV. ÚS 479/2020
