V spoločnosti medzi subjektmi občianskoprávnych či obchodnoprávnych vzťahov vznikajú rôzne spory, ktorých pôvodom sú najmä porušenia zmluvných alebo iných záväzkov. Týmito subjektmi sú v praxi najčastejšie spotrebiteľ a dodávateľ, ktorí medzi sebou uzavreli spotrebiteľskú zmluvu. Jedným zo spôsobov riešenia súkromnoprávneho sporu je možnosť obrátiť sa aj na inštitúcie poskytujúce alternatívne riešenie sporov. Postupné rozvíjanie a precizovanie právnej úpravy ochrany spotrebiteľa viedlo k potrebe regulovania aj alternatívnych riešení sporov, ktorých subjektom bol práve spotrebiteľ. Táto regulácia bola prijatá v podobe zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov ("ZSRK“).
Spotrebiteľské rozhodcovské konanie môžeme chápať ako alternatívne riešenie súdnych sporov, definované ako súkromnoprávne konanie, ktoré sa uskutočňuje na základe spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a dodávateľom, podaním žaloby, ktorým je spotrebiteľský spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou predkladaný k posúdeniu rozhodcovi stáleho spotrebiteľského rozhodcovského súdu, a v ktorom výsledkom konania je vyriešenie spotrebiteľského sporu s konečnou platnosťou vo forme spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku. Spotrebiteľské rozhodcovské konanie je len v niektorých aspektoch podobné a v mnohých aspektoch odlišné od klasického súdneho konania podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov ("CSP“). Tieto odlišnosti sa v konaní prejavujú predovšetkým v subjekte oprávnenom rozhodovať spotrebiteľský spor[1], či v procesných právach a povinnostiach jednotlivých strán/účastníkov konania. V konaní podľa ZSRK tieto odlišnosti často spôsobujú nerovnováhu medzi právami (najmä procesnými) spotrebiteľa a dodávateľa v neprospech dodávateľa. Je však táto nerovnováha naďalej v súlade s doktrínou ochrany slabšej strany? Odpoveď by nám mohla poskytnúť analýza vybraných procesných inštitútov ZSRK a ich komparácia s príslušnými ustanoveniami CSP.
Právomoc, spotrebiteľský spor a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
ZSRK a rovnako CSP definuje spotrebiteľský spor ako spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.[2] Spotrebiteľské spory podľa ZSRK môžu byť v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodované len na základe spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a len spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu v spotrebiteľských sporoch. Stály rozhodcovský súd je oprávnený aj bez námietky rozhodnúť o svojej právomoci a v prípade absencie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je povinný uznesením zastaviť spotrebiteľské rozhodcovské konanie, pretože pôjde o nedostatok právomoci rozhodnúť vo veci samej.[3] Podľa druhej hlavy CSP v rámci konaní v spotrebiteľských sporoch bude procesne irelevantné či žalobca a žalovaný (spotrebiteľ a dodávateľ) uzavreli akúkoľvek dohodu či zmluvu obdobnú spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve o tom, že ich že spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto spotrebiteľskou zmluvou súvisia, rozhodne napr. Okresný súd Trnava. Inými slovami, právomoc a príslušnosť štátneho všeobecného súdu v spotrebiteľských veciach je založená priamo kogentnými ustanoveniami CSP[4] a akýkoľvek súkromnoprávny dvojstranný akt, ktorého obsahom by bola dohoda medzi dodávateľom a spotrebiteľom o právomoci a príslušnosti konkrétneho všeobecného štátneho súdu, by bola v rozpore s kogentnými ustanoveniami CSP a všeobecný súd by na ňu neprihliadal.
Na základe vyššie uvedeného, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva je teda výlučne inštitútom ZSRK. Je to dohoda medzi dodávateľom a spotrebiteľom o tom, že spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto spotrebiteľskou zmluvou súvisia, rozhodne v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní určený stály rozhodcovský súd zapísaný v zozname podľa § 18 ZSRK a určený v tejto spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve.[5] Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí byť písomná, obsahovo a formálne oddelená od spotrebiteľskej zmluvy a nesmie obsahovať dojednania, ktoré nesúvisia so spotrebiteľským rozhodcovským konaním.[6]
Nerovnováhu v právach spotrebiteľa a dodávateľa v súvislosti so spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou a založením právomoci spotrebiteľského rozhodcovského súdu je možné nájsť v § 3 ods. 6 ZSRK[7], podľa ktorého, keď spotrebiteľ podá žalobu na všeobecný súd v čase, keď bola žaloba dodávateľa doručená spotrebiteľskému rozhodcovskému súdu, avšak nebola doručená spotrebiteľovi na zaslanie žalobnej odpovede, dodávateľ sa nemôže úspešne domáhať, že vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, a že spotrebiteľ je súčasne povinný svoje nároky uplatňovať v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľský spor tak bude rozhodovať všeobecný štátny súd. Hypoteticky, ak by chcel dodávateľ analogicky aplikovať toto ustanovenie pre seba a dosiahnuť tak prejednanie a rozhodnutie spotrebiteľského sporu pred všeobecným súdom, spotrebiteľ by sa mohol úspešne dovolávať nedostatku právomoci všeobecného súdu podľa § 5 až 8 CSP. Všeobecný súd by bol povinný konanie zastaviť a spotrebiteľský spor by prejednal a rozhodol príslušný spotrebiteľský rozhodcovský súd v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Žaloba, žalobná odpoveď a zmena žaloby
Žalobou sa v režime ZSRK rozumie podanie vo veci samej, ktorou si žalobca uplatňuje právo na právnu ochranu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pred spotrebiteľským rozhodcovským súdom.
Podľa ZSRK žalobca podáva žalobu, ktorá musí obsahovať taxatívne určené náležitosti.[8] Tieto náležitosti sú do istej miery totožné ako náležitostí žaloby podľa CSP[9], avšak v prípade náležitostí žaloby podľa ZSRK sú určité odlišnosti výrazne markantné. Žalobca je totiž povinný v žalobe podľa ZSRK označiť právne predpisy, na ktoré sa odvoláva. V tomto prípade pôjde o povinnosť, ktorá za istých okolností diskvalifikuje žalobcu - spotrebiteľa alebo aj dodávateľa, ktorý nemusí mať dostatočný prehľad o právnej stránke veci. Absencia označenia právnych predpisov, na ktoré sa žalobca odvoláva, je v prípade nedoplnenia žaloby v stanovenej lehote dôvodom na zastavenie konania podľa § 25 ods. 3 ZSRK. Táto stanovená povinnosť žalobcu a prísne sankcionovanie jej porušenia je v priamom rozpore so zásadami ochrany žalobcu - spotrebiteľa ako slabšej strany a všeobecnou zásadou iura novit curia. Navyše v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní nie je stanovené povinné právne zastúpenie, preto nie je ani rozumné ani spravodlivé vyžadovať od žalobcu, aby v žalobe označil právne predpisy, na ktoré sa odvoláva. V porovnaní s ustanoveniami CSP, táto povinnosť absentuje a v konaní pred všeobecným súdom sa v otázkach aplikovania či označovania relevantných právnych predpisov aplikuje zásada iura novit curia[10]. Máme za to, že v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní by nemal spotrebiteľský rozhodcovský súd striktne a úplne vyžadovať splnenie tejto povinnosti, ak je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a spotrebiteľského sporu zjavné, ktoré právne predpisy budú pre rozhodnutie vo veci pre spotrebiteľský rozhodcovský súd relevantné a bude ich aplikovať.[11]
Ďalší významný rozdiel v súvislosti s inštitútom žaloby podľa ZSRK a CSP spočíva v prípustnosti istých určovacích žalôb. V spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sú v zmysle § 1 ods. 2 ZSRK prípustné určovacie žaloby, ak je žalobcom len spotrebiteľ, ktorý má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je. ZSRK v porovnaní s CSP explicitne neupravuje delenie určovacích žalôb, z tohto dôvodu je podľa právnej teórie[12] možné, aby žalobca - spotrebiteľ žaloval v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu - napr. spotrebiteľskej zmluvy za predpokladu, že má na tom naliehavý právny záujem.[13] V zmysle § 137 CSP už v súčasnosti nie je možné podať určovaciu žalobu, ktorou by sa žalovalo o neplatnosť právneho úkonu (okrem prípadu, keď prípustnosť takejto žaloby vyplýva z osobitného predpisu).[14] Žaloby dodávateľov o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je (resp. napr. určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy) nie sú v zmysle ZSRK prípustné a spotrebiteľský rozhodcovský súd bude povinný konanie zastaviť pre nedostatok právomoci. Dodávateľ nemá a nemôže mať ex lege naliehavý právny záujem na určení či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je podľa ZSRK, pretože v zmysle § 1 ods. 2 ZSRK ho má výhradne spotrebiteľ. Uvedený rozdiel vnímame ako výrazne zvýhodnenie žalobcu - spotrebiteľa v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní oproti dodávateľovi.[15]
Pokiaľ sa zameriame na situáciu už po úspešnom podaní úplnej žaloby, nasleduje procesný postup zaslania žalobnej odpovede žalovaným podľa § 25 ods. 4 ZSRK: „...lehota pre zaslanie žalobnej odpovede (replika žalovaného), ktorú stály rozhodcovský súd určí žalovanému, nesmie byť kratšia ako 30 dní od doručenia žaloby. Ak je žalovaným spotrebiteľ, výzva musí obsahovať poučenie podľa vzoru uvedeného v prílohe č. 2 ZSRK[16]. Spolu s výzvou stály rozhodcovský súd doručí žalovanému žalobu s priloženými listinnými dôkazmi." Uvedené ustanovenie poskytuje žalovanému (spotrebiteľovi alebo dodávateľovi) procesnoprávnu lehotu na podanie repliky, ktorá je v porovnaní s ustanovením § 167 CSP pomerne dlhá. CSP síce explicitne neustanovuje dĺžku lehoty na podanie vyjadrenia žalovaného k žalobe, v praxi všeobecné súdy určujú lehotu 15 dní. Lehota minimálne 30 dní na podanie žalobnej odpovede podľa ZSRK tak neprimerane predlžuje celkovú dĺžku spotrebiteľského rozhodcovského konania.
V prípade, ak žalovaný (spotrebiteľ alebo dodávateľ) nevyužije možnosť podať žalobnú odpoveď v stanovenej lehote, túto nečinnosť nemožno v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sankcionovať. Rovnako sa táto nečinnosť žalovaného nepovažuje za uznanie tvrdení žalobcu. Spotrebiteľský rozhodcovský súd tak musí v konaní pokračovať ďalej, pričom v neskoršom štádiu konania je povinný prihliadnuť aj na neskoršie tvrdenia a dôkazy predložené žalovaným, ktoré inak mohol uviesť už skôr v žalobnej odpovedi. Na rozdiel od CSP, ZSRK nepozná rozsudok pre zmeškanie a spotrebiteľský rozhodcovský súd tento typ rozsudku nemôže vydať. Pokiaľ by však k podobnej nečinnosti došlo zo strany žalovaného v konaní podľa CSP, konzekvencie sú striktnejšie a je to dôvod vydať rozsudok pre zmeškanie žalovaného v zmysle § 273 CSP.
Zmena žaloby je v rámci spotrebiteľského rozhodcovského konania upravená v § 25 ods. 6 ZSRK, podľa ktorého žalobca môže so súhlasom stáleho rozhodcovského súdu zmeniť svoju žalobu až do skončenia dokazovania v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Podľa tohto ustanovenia môže žalobca - spotrebiteľ alebo žalobca - dodávateľ, zmeniť žalobu, a to až do momentu právoplatnosti uznesenia o skočení dokazovania. Pokiaľ vyššie uvedené ustanovenie porovnáme so znením § 294 CSP, ide o znevýhodnenie spotrebiteľa v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. V zmysle § 294 CSP sa zmena žaloby v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Podstatou tohto ustanovenia je protekcia spotrebiteľa, ktorá spočíva v tom, že žalovaný spotrebiteľ si môže byť istý predmetom sporu po celú dobu a sčasti aj v jeho ochrane pred podávaním neodôvodnených žalôb dodávateľom. Žalobca - dodávateľ si musí vopred uvážiť predmet sporu predtým, ako podá žalobu, pretože neskôr ju nebude môcť zmeniť.[17] Ostatné dispozičné procesné úkony žalobcu v zmysle § 139 až 148 CSP (späťvzatie žaloby, vzájomná žaloba za podmienky § 293 ods. 2 CSP, so súhlasom žalovaného zmier) ostávajú zachované.[18]
Poplatok za začatie konania, poplatky za iné procesné úkony, trovy konania
Podľa § 25 ods. 7 ZSRK[19] je spotrebiteľský rozhodcovský súd oprávnený požadovať od žalobcu - dodávateľa zaplatenie poplatku podľa sadzobníka poplatkov príslušného spotrebiteľského rozhodcovského súdu. Ide o kvázi „poplatok za začatie konania", pretože spotrebiteľský rozhodcovský súd je oprávnený požadovať uhradenie tohto poplatku ešte pred doručením žaloby žalovanému - spotrebiteľovi na účely žalobnej odpovede a v prípade nezaplatenia poplatku ani po výzve spotrebiteľský rozhodcovský súd konanie uznesením zastaví. Podľa vyššie uvedeného ustanovenia v spojení s § 28 ods. 5 ZSRK[20] môžeme konštatovať, že žalobca - spotrebiteľ nebude povinný uhrádzať uvedený poplatok a spotrebiteľský rozhodcovský súd nemôže požadovať od žalobcu - spotrebiteľa jeho zaplatenie. Podobná výhoda pre spotrebiteľa je jeho oslobodenie od spoplatnenia ďalších procesných úkonov, a to najmä zaslanie žalobnej odpovede, vyjadrenia, návrhu na vykonanie dôkazu, dôkazného prostriedku alebo námietky nedostatku právomoci. Obdobný inštitút zákonného oslobodenia od platenia poplatkov spotrebiteľom platí aj v konaní pred všeobecným štátnym súdom.[21]
V rámci tohto inštitútu a na základe vyššie uvedeného môžeme hovoriť o určitom znevýhodnení žalobcu - dodávateľa, ak by za istých okolnosti nebol schopný uhradiť poplatok a hrozilo by tak zastavenie konania. ZSRK zatiaľ explicitne nepozná inštitút podobný individuálnemu oslobodeniu od súdneho poplatku upraveného v CSP, kedy by za splnenia určitých podmienok bol žalobca - dodávateľ oslobodený od zaplatenia poplatku v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Ak by však obdobná situácia nastala v konaní pred všeobecným súdom podľa CSP a žalobca - dodávateľ by preukázal, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdneho poplatku, všeobecný súd by obligatórne priznal individuálne oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku z časti resp. v úplnom rozsahu podľa § 254 ods. 1 CSP[22].
Ďalšie zvýhodnenie spotrebiteľa upravuje ZSRK v súvislosti s rozhodovaním trov spotrebiteľského rozhodcovského konania, ktoré je povinný znášať spotrebiteľ. Trovy konania, ktoré má znášať spotrebiteľ, nesmú byť neprimerané a ich primeranosť sa posudzuje najmä s prihliadnutím na výšku uplatňovaného nároku istiny. Naopak, na dodávateľa by sa obdobné zvýhodnenie nevzťahovalo a otázka primeranosti / neprimeranosti trov konania, ktoré by bol povinný znášať by bola irelevantná. ZSRK zrejme predpokladá, že každý dodávateľ bude vždy disponovať finančnými prostriedkami na zaplatenie trov konania.
Dokazovanie
Okrem všeobecných zásad dokazovania ZSRK ustanovuje pre spotrebiteľa výhodnejší režim dokazovania, ktorý je premietnutý do povinnosti ktorejkoľvek osoby predložiť listiny, alebo iné dôkazné prostriedky, alebo poskytnúť informácie, ak je to v záujme ochrany práv spotrebiteľa.[23] Otázkou však ostáva vynútiteľnosť tejto povinnosti zo strany povinnej osoby spotrebiteľským rozhodcovským súdom či samotného spotrebiteľa, nakoľko ZSRK žiadnym spôsobom nesankcionuje jej nesplnenie. Dôvod tohto nedostatku môžeme hľadať v charaktere spotrebiteľských rozhodcovských súdov, ktoré nie sú orgánmi verejnej moci.[24] Z tohto dôvodu nie je možné, aby disponovali donucovacími prostriedkami tak ako všeobecné súdy.
Tento výhodnejší režim sa neaplikuje na dodávateľa a vytvára tak nerovnováhu medzi procesnými právami spotrebiteľa a dodávateľa v rámci dokazovania. V prípade záujmu ochrany práv dodávateľa bude musieť dodávateľ sám vo vlastnom záujme vyhľadávať a predkladať dôkazy. Inak povedané, výhodného režimu podľa § 35 ods. 5 a 7 ZSRK by sa analogicky dodávateľ nemohol domáhať v „opačnom garde" t.j. spotrebiteľ by nebol povinný na základe návrhu dodávateľa alebo na požiadanie stáleho rozhodcovského súdu predložiť bez zbytočného odkladu stálemu rozhodcovskému súdu doklad, listinu alebo iný dôkaz, ktorý by nemohol predložiť dodávateľ, pretože ho má spotrebiteľ. Mohla by tak vzniknúť situácia, že dôkaz dôležitý pre rozhodnutie v prospech dodávateľa by mal spotrebiteľ a odmietal by ho predložiť. V konečnom dôsledku by však mohlo dôjsť opäť k obdobnej "zacyklenej" situácií, ktorú sme uviedli vyššie, a to k nesplneniu povinnosti predložiť dôkaz bez možnosti sankcionovania porušenia tejto povinnosti.
Záver
V tomto článku sme sa zamerali na vybrané procesné inštitúty spotrebiteľského rozhodcovského konania. Našim cieľom bolo zistiť, či analyzované vybrané procesné inštitúty poskytujú rovnaké procesné práva pre ochranu spotrebiteľa a dodávateľa v konaní pred spotrebiteľským rozhodcovským súdom a porovnať ich s rovnakými inštitútmi v konaní pred všeobecným súdom podľa CSP. Analyzovaním týchto vybraných procesných inštitútov spotrebiteľského rozhodcovského konania sme dospeli k záveru, že ZSRK v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní poskytuje výraznú ochranu slabšej strane - spotrebiteľovi v podobe priznaných rozsiahlych procesných práv. Súčasne, z dôvodu ochrany spotrebiteľa a posilňovania jeho slabšieho postavenia v spotrebiteľskom vzťahu, ZSRK nepriznáva dodávateľovi tie práva, ktoré naopak poskytuje spotrebiteľovi. Navyše sme poukázali na právny paradox, že v konaní pred všeobecným súdom podľa CSP by dodávateľ disponoval niektorými procesnými právami, ktoré mu však ZSRK vôbec nepriznáva. Máme za to, že táto markantná nerovnováha medzi právami spotrebiteľa a právami dodávateľa už nie je v súlade s doktrínou posilňovania postavenia slabšej strany - spotrebiteľa a dochádza tak k vytváraniu právneho extrému, v ktorom sa procesne slabšou stranou môže stať paradoxne dodávateľ. Ako sme už uviedli, existujú dodávatelia, ktorí sú z hľadiska právneho povedomia na rovnakej alebo dokonca nižšej úrovni, ako niektorí spotrebitelia. Generalizovanie všetkých dodávateľov a „hádzanie ich do jedného vreca" k nadnárodným korporáciám ako tých najsilnejších, tak po právnej, ako aj finančnej či personálnej stránke, by nemalo viesť k obmedzovaniu alebo nepriznávaniu rovnakých (procesných) práv dodávateľovi v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, akými disponuje spotrebiteľ, a ktorými by disponoval dodávateľ v konaní pred všeobecným súdom. Môžeme konštatovať, že súčasné znenie ZSRK robí zo spotrebiteľského rozhodcovského súdu väčšieho garanta ochrany práv spotrebiteľa ako dodávateľa. Zákonodarca by mal uvažovať o odstránení tejto procesnej nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní prostredníctvom precíznej novelizácie ZSRK.
