Sťažovateľka, štátna občianka Ukrajiny žijúca na území Českej republiky 10 rokov, požiadala príslušné orgány o udelenie štátneho občianstva. Na území Českej republiky má trvalý pobyt už od roku 2013, má tu pracovné zázemie, ako aj priateľské a rodinné väzby, nakoľko v Českej republike taktiež žijú jej dve deti s vlastnými rodinami. Svoju žiadosť sťažovateľka podložila viacerými dokumentami, napríklad odporúčacím stanoviskom Úradu mestskej časti Praha 3, osvedčením o vykonaní skúšky znalosti českého jazyka, základnej znalosti ústavného systému Českej republiky akok aj potvrdením o tom, že sťažoveľka nemá žiadne dlhy. Zároveň predložila aj výpis z registra trestov ako potvrdenie o tom, že voči jej osobe nie je evidovaný žiadny priestupok.
Žiadosť sťažovateľky bola zo strany Ministerstva vnútra Českej republiky (Ministerstvo vnútra) zamietnutá z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu. Sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu Ministerstva vnútra podala rozklad. Minister vnútra Českej republiky (Minister vnútra) rozklad sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka z toho dôvodu Ústavnému súdu Českej republiky (Ústavný súd) podala ústavnú sťažnosť. Namietala, že nevidí dôvod, prečo jej žiadosť bola zamietnutá a navyše, ak spĺňa aj podmienku bezúhonnosti. Priznáva síce, že v minulosti bola trestne stíhaná a odsúdená, toto odsúdenie je však v súčasnej dobe už zahladené. Ak teda príslušné orgány zamietli jej žiadosť o udelenie štátneho občianstva z tohto dôvodu, ide o prekročenie ich kompetencii.
Z obsahu spisu správneho orgánu vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky po nahliadnutí do predmetného spisu poukázal na to, že všetky dokumenty predložené sťažovateľkou, vrátane tých, ktoré si vyžiadal správny orgán neobsahujú žiadnu skutočnosť, ktorá by predstavovala zákonný dôvod na neudelenie štátneho občianstva. Sťažovateľka bola rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie štátneho občianstva prekvapená a uviedla, že v prípade, ak jej žiadosť mala vady alebo nedostatky, správny orgán mal povinnosť vyzvať ju na odstránenie vád, čo sa však nestalo.
Ústavný súd uvádza, že aj napriek tomu, že neexistuje právo na udelenie štátneho občianstva, sťažovateľka má v podmienkach právneho štátu ústavné právo žiadať, aby správny orgán rozhodujúci o žiadosti o udelení štátneho občianstva konal “stanoveným postupom”, ktorý zaručí právo na inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny. Ústavný súd je preto povinný preskúmať doržanie predmetného “stanoveného postupu” Ministerstva vnútra. Tento prieskum však zahŕňa aj posúdenie toho, či informácie obsiahnuté v stanovisko bezpečnostnej služby sú svojou povahou spôsobilé odôvodniť vydanie rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľkyna žiadosť odmietnutá.
V posudzovanom prípade Ministerstvo vnútra odôvodnilo zamietnutie žiadosti sťažovateľky o udelenie štátneho občianstva s odkazom na negatívne stanovisko bezpečnostnej služby. Aj z odôvodnenia rozhodnutia Ministra vnútra však vyplýva, že tieto stanoviská bezpečnostnej služby nie sú záväzné a Minister vnútra ich preskúmava v spojitosti s konkrétnou situáciou žiadateľky, požiadavkami zákona o štátnom občianstve, správneho poriadku a ďalších zákonov ako aj s prihliadnutím na judikatúru vnútroštátnych aj medzinárodných súdov. S uvedeným Ústavný súd plne súhlasí a dodáva, že Ministerstvo vnútra má povinnosť preskúmať, či dôvody vyplývajúce zo stanoviska bezpečnostnej služby sú relevantné, presvedčivé, odôvodnené a či sú pri rešpektovaní princípu vylúčenia svojvôle spôsobilé odôvodniť negatívne rozhodnutie.
Podľa Ministra vnútra v posudzovanom prípade uviedol, že kladnému vybaveniu žiadosti bránila prekážka podľa § 22 ods. 3 zákona o štátnom občianstve. Minister vnútra sa týmto konštatovaním stotožnil s názormi bezpečnostnej služby v jej stanovisku. Ustanovenie § 22 ods. 3 zákona o štátnom občianstve však uvádza, že stanoviská bezpečnostnej služby nie sú súčasťou spisu, pokiaľ obsahujú utajené informácie. Na utajenie informácii však musí existovať zákonný dôvod.
Zákon o ochrane utajovaných informácii a o bezpečnostnej spôsobilosti utajovaných informácii delí utajované informácie do viacerých kategórii podľa závažnosti možného poškodenia alebo ohrozenia Českej republiky. V prípade sťažovateľky ide o informácie so stupňom utajenia “vyhradené”. Ide teda o prípad, kedy by jej vyzradenie neoprávnenej osobe alebo jej iné zneužitie môže byť nevýhodné pre záujmy Českej republiky. Zákon o ochrane utajovaných informácii a o bezpečnostnej spôsobilosti utajovaných informácii určuje, ktoré informácie sa považujú za informácie, ktorých vyzradenie neoprávnenej osobe alebo jej iné zneužitie môže byť nevýhodné pre záujmy Českej republiky.[1] Ministerstvo vnútra bolo teda povinné s ohľadom na princíp proporcionality posúdiť, či je dôvod vydania negatívneho stanoviska bezpečnostnej služby primeraným dôvodom, ktorý postačuje na zamietnutie žiadosti sťažovateľky.
Z rozhodnutia Ministerstva vnútra však plynie, že dôvodom, pre ktorý sa sťažovateľka nemôže oboznámiť so stanoviskom bezpečnostnej služby je, že by to malo za následok prezradenie utajovaných informácii. K prezradeniu utajených informácii však nemôže dôjsť, ak sú tieto informácie sťažovateľke známe a sú verejne dostupné. Stažovateľka má právo vyjadriť sa k stanovisku bezpečnostnej služby a pokiaľ so závermi z neho vyplývajúcimi nesúhlasí, argumentovať v rámci rozkladu proti napadnutému rozhodnutiu.
Ministerstvo vnútra žiadosť sťažovateľky zamietlo bez toho, aby sťažovateľku oboznámilo s dôvodmi na vydanie negatívneho rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie sa zároveň opieralo len o skutočnosti, na ktorých utajení nie je žiadny zákonný dôvod a sú sťažoveľke známe a dostupné. Z toho dôvodu Ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutia Ministerstva vnútra a Ministra vnútra je nutné zrušiť z dôvodu porušenia ústavného práva sťažovateľky domáhať sa stanoveným postupom svojho práva pred iným orgánom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny.
S väčšinovým rozhodnutím senátu Ústavného súdu však nesúhlasil sudca Radovan Suchánek, ktorý k nálezu pripojil svoje odlišné stanovisko. Nesúhlasil tak s výrokom ako s odôvodnením. Mal za to, že tak Ministerstvo vnútra ako aj Minister vnútra postupovali v súlade so zákonom. Uvádza, že Minister vnútra si vyžiadal taktiež aktualizované podklady od bezpečnostného zboru na posúdenie toho, či bezpečnostné riziko u sťažovateľky naďalej trvá. Na základe podkladov, ktoré mu boli poskytnuté však vyhodnotil, že bezpečnostné riziko na strane sťažovateĺky stále trvá a teda nepominula prekážka na udelenie štátneho občianstva.
Zároveň uviedol svoje úvahy o tom, ako konkrétne by podľa dnešného nálezu Ústavného súdu malo Ministerstvo vnútra pri svojom opätovnom rozhodovaní postupovať vo vzťahu k utajovaným informáciam. Sarkasticky poznamenáva, či Ministerstvo vnútra má jednoducho tieto informácie oznámiť sťažovateľke a uviesť jej, v čom na strane sťažovateľky konkrétne vidí ohrozenie bezpečnosti štátu.
Záverom uvádza, že odôvodnenie nálezu Ústavného súdu považuje za vnútorne rozporné, a to nie len v tom, že Ústavný súd na niektorých miestach nálezu uvádza, že na udelenie štátneho občianstva neexistuje právo ale zároveň v iných bodoch nálezu uvádza, že sťažovateľka svoje právo na udelenie štátneho občianstva uplatňovala. Mal taktiež za to, že ústavná sťažnosť sťažovateľky mala byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená alebo zamietnutá.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 19. októbra 2021, sp. zn.: III. ÚS 2116/21
