Iránsky štátny príslušník L.R., podal v roku 2008 žiadosť o azyl v Nórsku, ktorá bola zamietnutá, v dôsledku čoho bol odovzdaný iránskym orgánom. Následne v roku 2014 podal novú žiadosť v Nemecku. Keďže nariadenie Dublin III, ktoré umožňuje určiť členský štát zodpovedný za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, vykonáva aj Nórsko, nemecké orgány kontaktovali orgány tejto krajiny, aby ich požiadali o prevzatie prípadu žiadateľa. Nórske orgány však túto žiadosť zamietli, keďže sa domnievali, že Nórsko už nie je zodpovedné za posúdenie opätovnej žiadosti iránskeho občana a to v súlade s nariadením Dublin III. V dôsledku toho nemecké orgány zamietli túto žiadosť o azyl ako neprípustnú, pričom sa domnievali, že ide o „druhú žiadosť“, a že v takom prípade neboli splnené podmienky potrebné na odôvodnenie začatia nového azylového konania.
Žiadateľ podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Správny súd Šlezvicko-Holštajnsko, Nemecko, ktorý položil Súdnemu dvoru otázku s cieľom objasniť pojem „následná žiadosť“ definovaný v smernici 2013/32. Členské štáty totiž môžu zamietnuť následnú žiadosť ako neprípustnú, ak neuvádza novú skutočnosť alebo zistenie.
Podľa Správneho súdu Šlezvicko-Holštajnsko zo smernice 2013/32 vyplýva, že žiadosť o medzinárodnú ochranu nemožno považovať za „následnú žiadosť“, ak sa prvé konanie, ktoré viedlo k zamietnutiu, uskutočnilo v tretej krajine. Podľa tohto súdu by sa však táto smernica mala vykladať širšie vzhľadom na účasť Nórska na spoločnom európskom azylovom systéme na základe dohody medzi Úniou, Islandom a Nórskom, takže členské štáty nie sú povinné vykonať prvé úplné azylové konanie v situácii, o akú ide v prejednávanej veci.
Súdny dvor vo svojom rozsudku s touto analýzou nesúhlasil a rozhodol, že právo Únie bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje možnosť zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že dotknutá osoba podala predchádzajúcu žiadosť o priznanie postavenia utečenca v tretej krajine, ktorá vykonáva nariadenie Dublin III, v súlade s dohodou medzi Úniou, Islandom a Nórskom, a že táto žiadosť bola zamietnutá.
Súdny dvor pripomenul, že pojem „následná žiadosť“ je definovaný v smernici 2013/32 ako „ďalšia žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná po prijatí konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti“. Z tejto smernice pritom jasne vyplýva, že na jednej strane žiadosť adresovanú tretej krajine nemožno chápať ako „žiadosť o medzinárodnú ochranu“, a na druhej strane, že rozhodnutie prijaté treťou krajinou nemôže patriť pod definíciu „konečného rozhodnutia“. Preto existencia skoršieho rozhodnutia tretej krajiny, ktorým bola zamietnutá žiadosť o priznanie postavenia utečenca, neumožňuje kvalifikovať žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú dotknutou osobou členskému štátu po prijatí tohto skoršieho rozhodnutia ako „následnú žiadosť“.
Súdny dvor dodáva, že existencia dohody medzi Úniou, Islandom a Nórskom je v tejto súvislosti irelevantná. Hoci podľa tejto dohody Nórsko vykonáva určité ustanovenia nariadenia Dublin III, neplatí to pre ustanovenia smernice 2011/959 alebo smernice 2013/32. V situácii, o akú ide v prejednávanej veci, teda členský štát, v ktorom dotknutá osoba podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, môže Nemecko požiadať Nórsko o prevzatie dotknutej osoby. Ak však takéto prevzatie nie je možné alebo k nemu nedôjde, dotknutý členský štát nie je oprávnený domnievať sa, že nová žiadosť predstavuje „následnú žiadosť“, čo by ju prípadne umožňovalo vyhlásiť za neprípustnú. Okrem toho za predpokladu, že nórsky azylový systém stanovuje úroveň ochrany žiadateľov o azyl rovnocennú tej, ktorú stanovuje právo Únie, táto okolnosť nemôže viesť k odlišnému záveru. Zo znenia ustanovení smernice 2013/32 totiž jasne vyplýva, že pri súčasnom stave nemožno tretiu krajinu na účely uplatnenia predmetného dôvodu neprípustnosti považovať za členský štát.
Zdroj: https://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2021-05/cp210087sk.pdf
