Z judikatúry Ústavného súdu ČR: nedostatok vážnosti vôle

Čo sa vlastne stalo

V prvom rade treba uviesť, že obaja sťažovatelia sú nevidiaci, nevedia čítať ani písať. V roku 2005 im ich známy prisľúbil pomoc pri vybavovaní úveru. Tento ich známy za nich vyplnil a odoslal žiadosť o uzavretie úverovej zmluvy. No v rozpore s pokynmi sťažovateľov v nej uviedol ako číslo účtu, na ktorý majú byť peniaze zaslané, číslo svojho vlastného účtu. Úverová spoločnosť následne pripravila dokumenty a došlo k uzavretiu zmluvy o úvere. Sťažovatelia taktiež podpísali prehlásenie, že boli oboznámení s obsahom zmluvy. Peniaze boli teda poslané na účet známeho sťažovateľov. Sťažovatelia preto namietajú porušenie svojich práv.

Rozhodnutia všeobecných súdov

V konaní pred krajským súdom došlo k vyhláseniu zmluvy o úvere za absolútne neplatnú z dôvodu nedodržania formy právneho úkonu (podľa § 40 odst. 5 a § 39 českého Občianskeho zákonníka platného do konca roku 2013 – ďalej ako ČOZ[1]). V zmysle § 40 odst. 5 ČOZ (obdobné ustanovenie sa nachádza aj v slovenskom Občianskom zákonníku, taktiež § 40 ods. 5) na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať, je potrebná úradná zápisnica. Tá sa nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať a písať, schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu s pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí, a zároveň je schopný vlastnoručne listinu podpísať. Podľa krajského súdu nebola dodržaná podmienka spísania zmluvy vo forme úradnej zápisnice.

Najvyšší súd ČR však s týmto záverom krajského súdu nesúhlasil, pretože sťažovatelia mali určitý čas (najmenej jeden deň) zmluvu k dispozícii doma, a preto mali reálnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom. Ak sa aj nemohli oboznámiť s obsahom zmluvu pomocou špeciálnych prístrojov, mohli a mali požiadať inú osobu, ktorú by si k tomuto účelu zvolili. Podľa Najvyššieho súdu ČR zákon v zmysle § 40 odst. 5 ČOZ poskytuje ochranu osobám zdravotne postihnutým, no oni sa rozhodli túto ochranu nevyužiť.

Konanie pred ÚS ČR

ÚS ČR po tom, čo sa zoznámil s obsahom spisov, konštatoval, že v danej veci nedošlo medzi účastníkmi konania a svedkami pred všeobecnými súdmi k zhode o tom, či boli sťažovatelia s obsahom predmetnej zmluvy oboznámení, resp. či im niekto obsah zmluvy sprostredkoval (prečítal). Takisto bolo pred všeobecnými súdmi preukázané, že nebolo vôľou sťažovateľov, aby peňažné prostriedky poskytnuté zo zmluvy o úvere boli poskytnuté na iný než ich bankový účet. Ich známy pred všeobecnými súdmi tvrdil, že im peniaze vrátil, no nemá o tom žiaden doklad.

ÚS ČR konštatoval, že nešlo o nezodpovednosť sťažovateľov, keď nevyužili možnosť oboznámiť sa s obsahom listín, ale skôr sa stali obeťami osoby/osôb, ktoré zneužili ich zdravotné postihnutie. Aj keby ÚS ČR prisvedčil argumentácii Najvyššieho súdu ČR v tom, že v zmysle § 40 odst. 5 ČOZ stačí možnosť oboznámenia sa s obsahom právneho úkonu (nemusí k tomu však dôjsť), za rozhodnú považuje český ochranca ústavnosti inú skutočnosť. Návrh na uzavretie zmluvy o úvere bol treťou osobou vypracovaný v rozpore s pokynmi sťažovateľov (v časti týkajúcom sa platobného miesta). Sťažovatelia boli pri podpise zmluvy presvedčení, že peňažné prostriedky z úveru budú poskytnuté na ich účet, nie na účet ich známeho. Nikto im nesprostredkoval, že zmluva bola koncipovaná odchylne od ich vôle.  ÚS ČR teda judikoval, že ide o nedostatok prejavu vôle na strane sťažovateľov. Pokiaľ všeobecné súdy konštatovali, že podpisom zmluvy sťažovatelia akceptovali návrh zmluvy ako celok a nemôžu sa tak dovolávať absencie ich vôle, podľa názoru ÚS ČR ide o výklad zjavne formalistický. ÚS ČR má za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu neexistovala u sťažovateľov vážnosť vôle, keďže zmluva bola uzavretá za okolností, ktoré vzbudzujú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája.

ÚS ČR zdôraznil, že orgánom verejnej moci netoleruje prehnane formalistický postup za použitia sofistikovaného odôvodňovania zrejmej nespravodlivosti. Ďalej zdôraznil význam iných metód výkladu (najmä teleologického – zmysel a účel zákona), ktoré nadväzujú na gramatický výklad.

Z týchto dôvodov ÚS ČR zrušil napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu ČR a rozsudok krajského súdu, ktorý bol viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu ČR. Ich konaním došlo k porušeniu čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd (právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces) a takisto čl. 11 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd (zakotvujúci právo na majetok).[2]