Rozsudok sa týka dvoch sporov spojených na spoločné konanie, v ktorých Súdny dvor Európskej únie rozhodoval o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa ustanovení troch smerníc, konkrétne Smernice 2001/29/ES o autorskom práve, Smernice 2000/31/ES o elektronickom obchode a Smernice 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Úvodom je potrebné poznamenať, že výklad obsiahnutý v rozoberanom rozsudku Súdneho dvora sa týka režimu platného pred účinnosťou Smernice 2019/790 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu.
V prvej veci (C-628/18) išlo o spor medzi žalobcom, p. Petersonom, hudobným producentom a žalovanými spoločnosťami Google LLC a YouTube LLC. Pán Peterson, ako vlastník spoločnosti Nemo Studio, uzavrel zmluvu s umelkyňou Sarah Brightmanovou na využívanie hudobných a obrazových nahrávok z jej vystúpení, a zároveň licenčnú zmluvu so spoločnosťou Capitol Records Inc. o výhradnom práve na rozširovanie nahrávok a vystúpení Sarah Brightmanovej touto spoločnosťou. Umelkyňa absolvovala turné „Symphony Tour“, kde interpretovala diela z albumu „A Winter Symphony“. Následne boli na platforme YouTube zverejnené súkromné záznamy z koncertov, preto sa Peterson obrátil so žalobou na nemecký súd proti spoločnostiam Google a YouTube a vyzval ich o zdržanie sa konania, ako aj určenie ich povinnosti zaplatiť náhradu škody. Ďalej tvrdil, že je skladateľom a autorom textov niektorých skladieb na albume. V žalobe navrhoval tiež uloženie spoločnosti YouTube povinnosť nahradiť ujmu a spoločnosti Google zaplatiť náhradu bezdôvodného obohatenia. Spoločnosť YouTube argumentovala, že ide o automatizovaný proces a YouTube nevie o sprístupňovaní obsahu porušujúceho autorské právo predtým, než ju nositeľ práv o tom informuje, a teda takýto prenos nemožno kvalifikovať ako verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice o autorskom práve.
V prípade, ak by konanie spoločnosti YouTube patrilo do pôsobnosti článku 14 ods. 1 Smernice o elektronickom obchode, bola by v súlade s článkom 8 ods. 3 Smernice o autorskom práve situácia, ak by nositeľ práv mohol požiadať o súdny príkaz proti prevádzkovateľovi platformy na zdieľanie videí len vtedy, ak prevádzkovateľ po tom, ako mu bolo oznámené jasné porušenia takéhoto práva, nekonal urýchlene, aby bol príslušný obsah odstránený?
V druhej veci (C-628/18) išlo o spor medzi medzinárodným vydavateľstvom Elsevier, ktoré je nositeľom výlučných práv na využívanie diel, ktorých sa predmetný spor týkal. Žalovanou stranou bola spoločnosť Cyando prevádzkujúca platformu na ukladanie a zdieľanie súborov. Aby bolo možné nahrávať súbory na uvedenú platformu, bolo potrebné vytvoriť si účet s používateľským menom. Nahrávanie súboru používateľom bolo automatické a bez predchádzajúceho prezretia alebo kontroly zo strany spoločnosti Cyando. Podľa všeobecných podmienok spoločnosti Cyando majú používatelia jej platformy zakázané na nej porušovať autorské práva. Elsevier, ktorá má výlučné práva k dielam sporu, podala proti spoločnosti Cyando žalobu v ktorej žiadala, aby bola spoločnosti Cyando uložená povinnosť zdržať sa konania ako porušovateľovi autorských práv k chráneným dielam. Elsevier tiež navrhovala, aby bola Cyando uložená povinnosť náhrady ujmy za tieto porušenia. Vnútroštátny súd preto položil obdobnú otázku ako v spore Peterson vs. YouTube, a to, či konanie prevádzkovateľa platformy na ukladanie a zdieľanie súborov, akou je Cyando, predstavuje verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice o autorskom práve, ak nahrávanie prebieha automaticky a bez predchádzajúceho prezretia alebo kontroly prevádzkovateľa.
Súdny dvor Európskej únie preto v prvom rade skúmal otázku, či prevádzkovatelia platforiem uskutočňujú verejný prenos v zmysle Smernice o autorskom práve. Za verejný prenos sa chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Súdny dvor rozhodol, že prevádzkovateľ platformy na zdieľanie videí alebo platformy na ukladanie a zdieľanie súborov, na ktorých používatelia môžu nezákonne sprístupňovať verejnosti chránený obsah, uskutočňuje „verejný prenos“ tohto obsahu iba vtedy, ak nad rámec samotného poskytovania platformy prispieva k tomu, že verejnosť má v rozpore s autorským právom prístup k takému obsahu. Tak je to najmä v prípade, keď tento prevádzkovateľ má konkrétnu vedomosť o nezákonnom sprístupnení chráneného obsahu na svojej platforme a urýchlene ho neodstráni alebo neznemožní k nemu prístup, alebo keď tento prevádzkovateľ nezaviedol primerané technické opatrenia, ktoré možno v jeho situácii očakávať ako od prevádzkovateľa, ktorý je primerane starostlivý, aby dôveryhodne a účinne čelil porušovaniu autorského práva na tejto platforme, alebo vedome podporoval takéto zdieľanie.
Druhá otázka, ktorá bola položená v oboch sporoch, je otázka týkajúca sa článku 14 ods. 1 Smernice o elektronickom obchode, v ktorom je uložená povinnosť členským štátom zabezpečiť, aby poskytovateľ služby nebol zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby v prípade, že poskytovateľ nič nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách a čo sa týka nárokov na náhradu škody, nie je si vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť a poskytovateľ, po zistení alebo uvedomení si týchto skutočností, koná promptne, aby odstránil alebo znemožnil prístup k informáciám. Súdny dvor sa pri riešení tejto otázky zaoberal, tým či poskytovateľ výlučne automaticky, bez ďalšieho bližšieho skúmania a kontroly obsahu tento obsah sprístupňuje, alebo je s jeho obsahom oboznámený.
Súdny dvor rozhodol, že prevádzkovateľ je vylúčený z oslobodenia od zodpovednosti stanoveného uvedenou smernicou, ak si je vedomý konkrétnych nezákonných činností svojich používateľov týkajúcich sa chráneného obsahu, ktorý bol nahraný na jeho platformu. Vo svojom rozhodnutí Súdny dvor uvádza, že ustanovenie čl. 14 ods. 1 Smernice o elektronickom obchode sa má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tohto ustanovenia patrí činnosť prevádzkovateľa platformy na zdieľanie videí alebo platformy na ukladanie a zdieľanie súborov, pokiaľ tento prevádzkovateľ nezohráva aktívnu úlohu takej povahy, že by vďaka nej poznal obsah nahrávaný na jeho platformu alebo mal nad ním kontrolu.
Treťou a poslednou otázkou, ktorou sa Súdny dvor zaoberal, je otázka, či článok 8 ods. 3 Smernice o autorskom práve bráni tomu, aby nositeľ práv mohol žiadať o vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi, ktorého služby sú využívané tretími osobami na porušovanie tohto práva, až po tom, čo bolo tomuto sprostredkovateľovi takéto porušenie oznámené a opäť k nemu došlo. Súdny dvor rozhodol, že tento článok nebráni tomu, aby nositeľovi autorského práva mohol byť na základe žiadosti podľa vnútroštátneho práva vydaný súdny príkaz proti prevádzkovateľovi, ktorého službu využila tretia osoba na porušenie jeho práva bez toho, aby o tom tento prevádzkovateľ vedel, len ak bolo danému prevádzkovateľovi pred začatím súdneho konania formálne oznámené toto porušenie a poskytovateľ nekonal urýchlene aby uvedený obsah odstránil alebo znemožnil k nemu prístup a zabezpečil, aby sa takéto porušenia neopakovali. Vnútroštátnym súdom však prislúcha, aby sa pri uplatňovaní takejto podmienky ubezpečili, že táto podmienka nepovedie k tomu, že účinné ukončenie porušovania práv bude oneskorené tak, že by nositeľovi práv mohla vzniknúť neprimeraná škoda.
