Sťažovateľ, ukrajinský štátny občan, bol v období medzi 25. júnom 2002 a19. septembrom 2013 na Slovensku súvisle pozbavený slobody, najmä v súvislosti s väzbou týkajúcou sa rôznych obvinení vznesených proti nemu (pre bližšie informácie pozri rozhodnutie Yegorov proti Slovenskej republike z 2. júna 2015, č. sťažnosti 27112/11, ods. 8 a nasl.). Predmetný prípad sa týkal sťažovateľovej väzby medzi 27. júlom 2011 a 22. februárom 2012. Sťažovateľ podal v súvislosti s ňou ústavnú sťažnosť podľa článku 127 ústavy tvrdiac, že boli porušené jeho práva zaručené článkom 5 ods. 1 Dohovoru a 5 ods. 4 Dohovoru, domáhal sa zrušenia rozhodnutia najvyššieho súdu zo 16. januára 2012 a sumy 100 000 EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy.
Ústavný súd vyhlásil sťažnosť za prijateľnú a rozhodol vo veci samej tak, že skonštatoval porušenie sťažovateľových vyššie uvedených práv a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Ústavný súd nevyhovel zvyšným nárokom sťažovateľa s tým, že tento bol medzičasom prepustený rozhodnutím najvyššieho súdu z 22. februára 2012. V reakcii na stanovisko vlády v konaní pred ESĽP, sťažovateľ uviedol, že sa 18. februára 2015 obrátil na ministerstvo spravodlivosti a požadoval náhradu škody za nezákonnú väzbu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V liste z 20. augusta 2015 ministerstvo spravodlivosti sťažovateľa informovalo, že jeho nárok bol nepodložený a preto mu nebolo možné vyhovieť. Akokoľvek, následne vláda zistila a uviedla vo svojom ďalšom stanovisku adresovanom ESĽP, že 14. augusta 2015 sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava I žalobu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd Bratislava I rozhodol 14. októbra 2016 o opodstatnenosti nároku sťažovateľa a priznal mu náhradu škody vo výške 10 550 EUR. Proti rozhodnutiu súdu bolo podané odvolanie, o ktorom sa stále koná.
Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru, že ústavný súd ho pozbavil vymáhateľného práva na odškodnenie za väzbu tým, že odmietol jeho nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Vláda vo svojom pôvodnom stanovisku uviedla, že sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu konštatujúceho porušenie jeho práv a jeho prepustenia na slobodu stratil status poškodenej osoby. Vláda ďalej tvrdila, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože nepodal žalobu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Sťažovateľ v reakcii na túto námietku vlády poukázal na postoj ministerstva spravodlivosti pokiaľ ide o jeho nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a považoval tým za preukázané, že nemá šancu na získanie odškodnenia. Vláda vo svojom dodatočnom vyjadrení v tejto súvislosti ESĽP upozornila, že 14. augusta 2015 sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava I žalobu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom tento žalobe sťažovateľa vyhovel a odškodnil ho v súvislosti s namietaným porušením článku 5 Dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ o prebiehajúcom konaní o náhrade škody ESĽP z vlastnej iniciatívy neinformoval, vláda označila za zneužitie práva na podanie sťažnosti podľa článku 35 ods. 3 písm. a).
ESĽP vo svojom rozhodnutí uviedol, že niet pochýb o aplikovateľnosti článku 5 ods. 5 Dohovoru. Vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že za určitých okolností sú ústavná sťažnosť podľa článku 127 ústavy v kombinácii so zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci spôsobilé poskytnúť nápravu porušenia článku 5 Dohovoru podľa požiadaviek článku 5 ods. 5 Dohovoru. Pokiaľ ide o predmetný prípad, pre ESĽP bolo významné, že sťažovateľov nárok na náhradu škody nebol odsúdený na neúspech minimálne na prvom stupni. Konanie o odvolaní stále prebieha a preto je v každom prípade jeho sťažnosť predčasná a z tohto dôvodu neprijateľná. Ďalej ESĽP uviedol, že tento záver neprejudikuje posúdenie námietky vlády podľa článku 35 ods. 3 písm. a).
Zdroj: MS SR
