Sťažovateľka, súdna exekútorka, podala na ústavnom súde ústavnú sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. V disciplinárnom konaní bola uznaná vinnou z disciplinárneho previnenia spočívajúceho v tom, že v prospech oprávnených osôb vykonala exekúciu v menšom rozsahu, ako vyplýval z poverenia na vykonanie exekúcie a vykonateľného rozsudku okresného súdu. Za tento skutok jej bolo uložené disciplinárne opatrenie – peňažná pokuta v sume 300 eur. Sťažovateľka namietala, že konštatovanie najvyššieho správneho súdu vo vzťahu k zavineniu nie je dostatočne odôvodnené a taktiež, že bola uznaná vinnou len z dôvodu odlišného právneho názoru.
Podľa najvyššieho správneho súdu možno konanie sťažovateľky označiť za zavinené minimálne v rovine nevedomej nedbanlivosti, keďže sťažovateľka vzhľadom na svoje okolnosti a pomery mala vedieť, ako v danej situácii postupovať. Konanie sťažovateľky sa v danom momente mohlo javiť ako spravodlivé, ale nemalo oporu v účinnej právnej úprave. Sťažovateľka svojím konaním nesledovala zlý úmysel, jej cieľom nebolo obohatiť sa alebo získať majetkový prospech.
Ústavný súd pri posudzovaní otázky zavinenia pri disciplinárnom previnení vychádza z jednoznačnej premisy založenej už v minulosti prezentovaným názorom deklarovaným pri výkone jeho právomoci v disciplinárnych veciach, podľa ktorého disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z odlišných právnych názorov.
Ak má disciplinárne previnenie exekútora spočívať v rozhodnutí, ktoré nie je v súlade s právom (v širšom kontexte v nesprávnom rozhodnutí), je z dôvodu nesprísňovania zodpovednostného štandardu adekvátneho takej situácii potrebné na posúdenie subjektívnej stránky disciplinárnej zodpovednosti exekútora per analogiam legis použiť § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (viazané na „svojvoľné“ rozhodnutie), pričom prichádza do úvahy len závažnejšia forma disciplinárneho previnenia exekútora, avšak výlučne pri súčasnom splnení podmienok ustanovených v § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. To primerane platí aj o disciplinárnej zodpovednosti iných osôb pri výkone verejnej moci, ak je taká zodpovednosť (obsahovo) legálne definovaná ako zavinené porušenie povinností pri výkone funkčnej činnosti.
Pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri úmyselnom zavinení zodpovedajúcom úprave priameho úmyslu a nepriameho úmyslu smerujúceho (chcením alebo uzrozumením) k porušeniu práva, pričom je potrebné dokázať skutkový podklad na právny záver o úmyselnom zavinení s popísaným smerovaním. V opačnom vyjadrení právno-aplikačný omyl, ale ani omyl pri hodnotení dôkazov disciplinárnu zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie nezakladajú.
Z uvedeného vyplýva, že disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov; a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci. Inými slovami, ak by nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého prístupu absurdné a v praxi nezvládnuteľné.
Ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie.
Úplné znenie nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 271/2023 z 21. novembra 2023 je zverejnené na webovom sídle ústavného súdu.
zdroj: tlačová správa Ústavného súdu SR
