Nutnosť položenia prejudiciálnej otázky vznikla začatím konaní voči maďarskému poskytovateľovi telekomunikačných a internetových služieb Telenor. Spomínaná spoločnosť uviedla na trh dva balíky služieb, a to “My Music“ a “My Chat“, ktoré spočívali v preferenčnom prístupe alebo takzvanom „nulovom tarife“, čo znamená, že vybrané aplikácie v balíkoch (My Music: Apple Music, Spotify, Deezer, Tidal a My Chat: Facebook, Messenger, Instagram, WhatsApp, Viber, Twitter), nečerpali dáta zo zákazníkom predplateného objemu, alebo inými slovami dáta spotrebované týmito aplikáciami neboli spoplatnené. Dokonca aj po vyčerpaní predplatených dát bolo možné spomínané preferované aplikácie naďalej používať bez akýchkoľvek obmedzení.
Konania voči spoločnosti začal Maďarský úrad pre komunikáciu a médiá, ktorý rozhodol, že takéto služby sú v rozpore s článkom 3 odsekom 3 nariadenia Európskej únie č. 2015/2120, pretože nerešpektujú povinnosť rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania a z toho dôvodu musí byť ich ďalšie poskytovanie ukončené. Spoločnosť Telenor sa voči tomuto rozsudku odvolala na Súd hlavného mesta Budapešť, ktorý sa následne rozhodol v danej veci položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky s cieľom zistenia výkladu a uplatnenia článku 3 nariadenia, týkajúceho sa zabezpečenia prístupu k otvorenému internetu, ktorého kľúčové odseky znejú nasledovne:
Ods. 1. Koncoví užívatelia majú právo na prístup k informáciám a obsahu a právo šíriť informácie a obsah, využívať a poskytovať aplikácie a služby a využívať koncové zariadenie podľa vlastného výberu, bez ohľadu na umiestnenie koncového užívateľa alebo poskytovateľa, alebo na umiestnenie, pôvod či určenie informácií, obsahu, aplikácie alebo služby prostredníctvom ich služby prístupu k internetu.
Ods. 2. Dohodami medzi poskytovateľmi služieb prístupu k internetu a koncovými užívateľmi o obchodných a technických podmienkach a charakteristických znakoch služieb prístupu k internetu, ako je cena, objemy dát alebo rýchlosť, a akýmikoľvek obchodnými praktikami, ktoré vykonávajú poskytovatelia služieb prístupu k internetu, sa nesmie obmedziť výkon práv koncových užívateľov ustanovených v odseku 1.
Ods. 3. Poskytovatelia služieb prístupu k internetu zaobchádzajú pri poskytovaní týchto služieb s každou prevádzkou rovnako, bez diskriminácie, obmedzení alebo zasahovania a bez ohľadu na odosielateľa a príjemcu, obsah, ku ktorému sa pristupuje, alebo ktorý sa distribuuje, použité alebo poskytnuté aplikácie, alebo služby alebo použité koncové zariadenie.
Rozhodnutie Súdneho dvora
Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí z 15. septembra 2020 uviedol, že uzatváranie dohôd, ktorými si dotknutí zákazníci objednajú balíky služieb, v ktorých sa „nulová tarifa“ spája s opatreniami blokovania alebo spomaľovania prevádzky iných služieb a aplikácií než tých špecifických, ktoré spadajú pod túto „nulovú tarifu“, môže obmedziť výkon práv koncových užívateľov v zmysle článku 3 ods. 2 tohto nariadenia. Takéto balíky služieb totiž môžu mať za následok rozšírenie používania uprednostňovaných aplikácií a služieb a teda obmedzenie iných dostupných aplikácií a služieb vzhľadom na opatrenia, ktorými poskytovateľ prístupu k internetu toto používanie technicky sťažuje, či dokonca znemožňuje. Navyše čím viac zákazníkov uzatvorí takéto dohody, tým väčší kumulovaný vplyv môžu mať na obmedzenie výkonu práv koncových užívateľov, či dokonca narušiť samotnú podstatu týchto práv.
V druhom rade, pokiaľ ide o výklad článku 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120, Súdny dvor uviedol, že na konštatovanie nezlučiteľnosti s týmto ustanovením sa nevyžaduje žiadne posúdenie vplyvu opatrení blokovania alebo spomaľovania prevádzky na výkon práv koncových užívateľov. Toto ustanovenie totiž nestanovuje takúto požiadavku na posúdenie splnenia všeobecnej povinnosti rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania s prevádzkou, ktorá je v ňom uvedená. Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že keďže opatrenia na spomaľovanie alebo blokovanie prevádzky sa nezakladajú na technických požiadavkách na kvalitu služby špecifických kategórií prevádzky, ale na obchodných kritériách, tieto opatrenia treba ako také považovať za nezlučiteľné s uvedeným ustanovením.
V dôsledku toho také balíky služieb, ako sú tie, ktoré boli predložené na preskúmanie vnútroštátnemu súdu, sú schopné vo všeobecnosti porušovať tak odsek 2 článku 3 nariadenia 2015/2120, ako aj odsek 3 tohto článku, pričom príslušné vnútroštátne orgány a súdy ich môžu preskúmavať priamo vzhľadom na toto posledné ustanovenie.
Programy s „nulovou tarifou“ sa používajú na mnohých trhoch vrátane Slovenska. Rozsudok Súdneho dvora EÚ však nezakazuje všetky balíky tohto typu, iba tie, kde „nulová tarifa“ pokračuje aj po vyčerpaní predplatených dát.
