ESĽP pri posudzovaní prípadu zdôraznil v prvom rade široký priestor na voľnú úvahu štátov pri prijímaní právnych noriem v tejto oblasti a to, že vnútroštátne orgány vedia lepšie posúdiť potreby spoločnosti. Pre ESĽP bol kľúčový pri posudzovaní vnútroštátnej situácie v Taliansku záver ústavného súdu, ktorý konštatoval, že parlament má upraviť zákonné uznanie práv a povinností prináležiacich párom rovnakého pohlavia. Podľa ESĽP podobné náznaky bolo možné pozorovať aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu a nižších súdov. Tento trend v súdnej praxi zjavne reflektoval postoj väčšiny talianskej populácie, ktorá podľa prieskumov verejnej mienky podporovala právne uznanie homosexuálnych párov. Podľa ESĽP taliansky zákonodarca nereagoval na opakované výzvy najvyšších talianskych súdov v tomto ohľade, pričom v rovnakom duchu sa vyjadril aj predseda talianskeho ústavného súdu vo výročnej správe.
Rozsudok ESĽP je právne záväzný len pre strany sporu, ale štáty z neho majú vyvodzovať dôsledky, pretože majú všeobecnú povinnosť rešpektovať a aplikovať Dohovor v súlade s vyvíjajúcou sa judikatúrou ESĽP. Pokiaľ však ide o citlivé morálne a etické otázky, akými sú eutanázia, interrupcie či právne uznanie párov rovnakého pohlavia, ESĽP stále zdôrazňuje široký priestor štátov pre voľnú úvahu s tým, že vedia lepšie posúdiť situáciu v danej spoločnosti. Pri vyvodzovaní záverov z rozsudkov ESĽP vyhlásených proti iným štátom je preto potrebné dôsledne zvážiť, či v Slovenskej republike ide skutočne o analogickú situáciu, berúc do úvahy všetky skutkové a právne okolnosti prípadu. Pokiaľ ide o prípad Oliari a ďalší proti Taliansku situácia v Taliansku a na Slovensku analogická nie je. Slovenský ústavný súd nesformuloval slovenskému zákonodarcovi taký pozitívny záväzok, ako taliansky ústavný súd.
Podrobnejšie informácie o rozsudku Oliari a ďalší proti Taliansku uvádzam nižšie.
V prípade Oliari a ďalší proti Taliansku boli sťažovateľmi pred ESĽP tri homosexuálne páry, ktoré sa sťažovali, že podľa talianskeho práva nemali možnosť uzavrieť manželstvo alebo vstúpiť do iného typu civilného zväzku a že boli diskriminované na základe ich sexuálnej orientácie.
Skutkový stav prípadu možno zhrnúť nasledovne. Pán Oliari a pán A. v júli 2008 podali na matričnom úrade v Trente žiadosť o uzavretie manželstva. Po zamietnutí žiadosti napadli toto rozhodnutie na súde v Trente, tvrdiac, že talianske právo výslovne nezakazuje manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia a že aj keby takýto zákaz existoval, bol by v rozpore s ústavou. Súd v Trente ich žalobu zamietol s tým, že podľa občianskeho zákonníka je podmienkou uzavretia manželstva rozdielne pohlavie manželov. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia v odvolaní namietali nesúlad príslušného zákona s ústavou, odvolací súd sa obrátil na taliansky ústavný súd. Ústavný súd v apríli 2010 sťažnosť odmietol. Dospel k záveru, že právo na manželstvo garantované talianskou ústavou sa nevzťahuje na homosexuálne zväzky, ale na manželstvo v jeho tradičnom zmysle. Zároveň konštatoval, že parlament má upraviť zákonné uznanie práv a povinností prináležiacich párom rovnakého pohlavia. Na základe rozhodnutia ústavného súdu odvolací súd odvolanie sťažovateľov zamietol. Páni Felicetti a Zappa, ktorí žili vo vzťahu viac než päť rokov, podali žiadosť o uzavretie manželstva vo februári 2011. Ich žiadosť bola zamietnutá v apríli 2011. Títo sťažovatelia nevyužili žiadne prostriedky nápravy, pretože ich považovali za neúčinné vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu z apríla 2010 v prípade pána Oliariho a pána A. Páni Cippo a Zaccheo, ktorí žili vo vzťahu mnoho rokov, podali žiadosť o uzavretie manželstva v novembri 2009. Zamietnutie žiadosti namietli na súde v Miláne, ktorý ich žalobu zamietol v júni 2010. Odvolanie nevyužili, považujúc ho vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu z apríla 2010 za neúčinné.
ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že talianska právna úprava v posudzovanom čase neposkytovala dostatočnú právnu ochranu dvojiciam rovnakého pohlavia. Uviedol, že medzi sociálnou realitou sťažovateľov, ktorí v Taliansku väčšinou otvorene žijú vo vzťahoch, a ich právnou situáciou je rozdiel, keďže ich vzťahy nie sú žiadnym spôsobom uznané. Zdôraznil v prvom rade široký priestor na voľnú úvahu štátov pri prijímaní právnych noriem v tejto oblasti a to, že vnútroštátne orgány vedia lepšie posúdiť potreby spoločnosti. Pokiaľ ide o predmetný prípad, ESĽP poukázal predovšetkým na situáciu a vývoj v Taliansku, a to najmä na to, že taliansky ústavný súd už v roku 2010 podčiarkol úlohu parlamentu legislatívne uznať a upraviť ochranu pre zväzky osôb rovnakého pohlavia. Podobné náznaky možno pozorovať aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu a nižších súdov. Tento trend v súdnej praxi zjavne reflektoval postoj väčšiny talianskej populácie, ktorá podľa prieskumov verejnej mienky podporovala právne uznanie homosexuálnych párov (podľa prieskumu uskutočneného v roku 2011 talianskym štatistickým úradom si 61,3 % opýtaných myslelo, že homosexuáli sú diskriminovaní a 74,8 % bolo presvedčených, že homosexualita nepredstavuje hrozbu pre rodinu). ESĽP tiež vyjadril názor, že právne uznanie a ochrana párov rovnakého pohlavia by nepredstavovala pre taliansky štát žiadne osobitné bremeno. V konaní pred ním talianska vláda nepoprela potrebu právnej ochrany pre takéto dvojice a neodvolala sa na žiaden záujem spoločnosti, ktorý by odôvodňoval existujúci právny stav. ESĽP tiež podotkol, že taliansky zákonodarca nereagoval na opakované výzvy najvyšších talianskych súdov v tomto ohľade, pričom v rovnakom duchu sa vyjadril aj predseda talianskeho ústavného súdu vo výročnej správe. S poukazom na to, že neexistoval žiaden spoločenský záujem, ktorý by prevážil nad záujmom sťažovateľov na právnom uznaní ich zväzkov, ESĽP dospel k záveru, že Taliansko nesplnilo svoj pozitívny záväzok zabezpečiť osobitný právny rámec, ktorý by umožňoval uznanie a ochranu zväzkov sťažovateľov. Berúc do úvahy meniace sa podmienky v Taliansku a potrebu praktickej a účinnej aplikácie Dohovoru, ESĽP podľa svojho názoru nemohol rozhodnúť inak. Konštatoval preto porušenie článku 8 Dohovoru. ESĽP ďalej s poukazom na svoj rozsudok v prípade Schalk a Kopf proti Rakúsku (v ktorom konštatoval, že je na štáte, aby sa rozhodol, či poskytne párom rovnakého pohlavia možnosť uzavrieť manželstvo) zamietol ako zjavne nepodložené námietky týkajúce sa údajného porušenia práva uzavrieť manželstvo (článok 12 Dohovoru), a to samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie (článok 14 Dohovoru). Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, ESĽP priznal každému zo sťažovateľov 5 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Ako náhradu nákladov a výdavkov priznal dvom zo sťažovateľov spoločne 4 000 eur a štyrom zo sťažovateľov spoločne 10 000 eur.
Zdroj: MS SR
