Výdavky na technické zhodnotenie majetku

Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v platnom znení a účinnom znení (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“) definuje technické zhodnotenie ako výdavky na zhodnotenie hmotného a nehmotného majetku ako je napríklad dokončené nadstavby, prístavby a stavebné úpravy, rekonštrukcie a modernizácie prevyšujúce pri jednotlivom hmotnom majetku a nehmotnom majetku 1.700 EUR v úhrne za zdaňovacie obdobie. V prípadoch, kedy náklady na zhodnotenie majetku neprevyšujú hranicu 1.700 EUR sa môže daňovník rozhodnúť aký režim si zvolí. Dokonca za technické zhodnotenie sa považuje aj technické zhodnotenie v sume vyššej ako 1.700 EUR za zdaňovacie obdobie vykonané na dlhodobom hmotnom majetku, ktorého obstarávacia cena bola 1.700 EUR a menej.

Niektoré pojmy uvedené v tejto základnej definícii technického zhodnotenia je potrebné interpretovať podľa § 139b zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v platnom znení a účinnom znení (ďalej len „Stavebný zákon“). Ide teda o zmeny na stavbách, ktoré už boli skolaudované. Zákon o dani z príjmov používa presnú terminológiu Stavebného zákona, kde:

• Nadstavby sú zmeny, ktorými sa skolaudované stavby zvyšujú;
• Prístavby sú také zmeny, ktorými sa skolaudované stavby pôdorysne rozširujú a ktoré sú navzájom prevádzkovo spojené s doterajšou stavbou; a
• Stavebné úpravy sú zmeny, pri ktorých sa zachováva vonkajšie pôdorysné aj výškové ohraničenie stavby.

Rekonštrukciu Zákon o dani z príjmov chápe ako zásahy do hmotného majetku, ktoré majú za následok zmenu jeho účelu použitia, kvalitatívnu zmenu jeho výkonnosti alebo technických parametrov. Za zmenu technických parametrov nemožno považovať zámenu použitého materiálu pri dodržaní jeho porovnateľných vlastností. Modernizáciu zasa Zákon o dani z príjmov chápe ako rozšírenie vybavenosti alebo použiteľnosti hmotného majetku a nehmotného majetku o také súčasti, ktoré pôvodný majetok neobsahoval, pričom tvoria neoddeliteľnú súčasť majetku. Za neoddeliteľnú súčasť tohto majetku sa považujú samostatné veci, ktoré sú určené na spoločné použitie s hlavnou vecou a spolu s ňou tvoria jeden majetkový celok.

Od technického zhodnotenia je potrebné odlišovať pojmy ako oprava a údržba. Ako základný odlišovací znak sa javí byť skutočnosť, že ani oprava ani údržba nemajú za cieľ zvýšenie hodnoty majetku inak ako prinavrátenie do predchádzajúceho stavu, a teda zvýšenie výkonnosti majetku zmenou technických parametrov alebo zmenu účelu použitia majetku. Opravou sa iba odstraňuje fyzické opotrebovanie alebo poškodenie majetku. Oprava však nie je limitovaná iba na použitie pôvodných materiálov, ale je možné použiť aj nové technológie, nesmie však dôjsť k zmene technických parametrov. Údržbou sa rozumie spomaľovanie opotrebovania majetku. Výdavky na opravy a údržby sú na rozdiel od výdavkov na technické zhodnotenie daňovo uznateľnými jednorázovo v zdaňovacom období v ktorom je o nich zaúčtované.

Veľmi často sa v praxi stáva, že technické zhodnocovanie je proces dlhodobejší a zasahuje do viacerých zdaňovacích období. Je preto potrebné poznať moment v ktorom dôjde k dokonaniu technického zhodnotenia, a teda moment od ktorého je možné o náklady vynaložené na technické zhodnotenie zvýšiť vstupnú, respektíve zostatkovú cenu daného majetku. Za tento okamih je považovaný deň v ktorom dôjde k faktickému ako aj právnemu dokončeniu technického zhodnotenia. Majetok takto zhodnotený musí byť teda technicky spôsobilý plniť svoju funkciu ako aj musia byť splnené všetky povinnosti podľa príslušných právnych predpisov (ako napríklad stavebné, bezpečnostné, hygienické a podobne). Do tohto dňa akékoľvek výdavky, ktoré boli vynaložené v súvislosti s technickým zhodnocovaním (napríklad nákup stavebného materiálu dva roky pred dokonaním technického zhodnotenia) nie sú považované za daňové výdavky podľa Zákona o dani z príjmov.