Vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí manželov

Úvod do problematiky

Pri problematike dlhov len jedného z manželov vychádzame z § 145 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza, že „Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.“ Čo je a čo nie je bežnou vecou pomohla špecifikovať aj rozhodovacia prax súdov, ktorá (aspoň sa zdalo) je ustálená v tom, že nejde o spoločnú vec, ak si jeden z manželov berie pôžičku, úver, či preberá ručenie, uznáva dlhy alebo pristupuje k záväzkom tretích osôb, a preto pre tieto prípady sa nevyžaduje súhlas druhého manžela. Ústavný súd SR to vidí inak, a formulácií „vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ dal nový rozmer. Ale poďme si bližšie priblížiť situáciu, ktorej sa predmetný nález ÚS SR týkal.

Išlo o prípad obchodnej spoločnosti, ktorá uzavrela s veriteľom zmluvu, na základe ktorej jej vznikol záväzok vo výške približne 40 tisíc Eur. Konateľ a zároveň jeden zo spoločníkov tejto spoločnosti k tomuto záväzku pristúpil. Jeho manželka však s pristúpením nikdy nesúhlasila, a preto sa dovolávala jeho neplatnosti. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či súhlas manželky bol vôbec potrebný, a teda, či pristúpenie k záväzku spadá pod vyššie citovaný § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

K čomu dospel Ústavný súd SR

V predmetnom náleze dospel Ústavný súd k záveru, že právny úkon jedného z manželov sa týka spoločných vecí, ak druhý z manželov „v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku.“ Nie je „nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam, ale postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy), či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.“ Keď takýto úkon so sekundárnym dopadom nie je bežný, vyžaduje sa na jeho platnosť súhlas druhého z manželov. Opačný názor vedie podľa ústavného súdu k extrémne nespravodlivým dôsledkom. Uvedený záver predstavuje zásadnú zmenu v doterajšom nazeraní na problematiku správy spoločných vecí manželov, pretože prevládal názor opačný, že spoločnej veci sa týkajú len také úkony, ktoré s ňou súvisia priamo, a len na tieto úkony je potrebný súhlas druhého z manželov.

Zmena v nazeraní na § 145 Občianskeho zákonníka?

Ústavný súd tvrdí, že predmetné zákonné ustanovenie treba vnímať inak, a to tak, že na nie bežný právny úkon jedného z manželov je nevyhnutný súhlas druhého manžela i v prípade, ak sa spoločných vecí týka len nepriamo, nie priamo. Za nepriamy dopad považuje situáciu, ak by sa na uspokojenie pohľadávky len jedného z manželov v rámci exekúcie musel použiť spoločný majetok. Uvedené konštatuje Ústavný súd SR bez významnejšieho odôvodnenia, v zásade zmenu v ponímaní § 145 Občianskeho zákonníka zdôvodňuje len potrebou predísť extrémne nespravodlivým  dôsledkom. Takáto zmena sa nestretla s pozitívnym ohlasom.[1]

Za najzávažnejší nedostatok nepriameho dopadu § 145 Občianskeho zákonníka považujeme konečné dôsledky jeho vlastnej aplikácie. Ak by totiž jeden z manželov úspešne namietal relatívnu neplatnosť napr. zmluvy o úvere druhého manžela, pre absenciu súhlasu, nemá to vplyv na samotnú povinnosť manžela poskytnutý úver vrátiť. Zrejme by však nešlo o vrátenie poskytnutého úveru, ale o bezdôvodné obohatenie, ktoré by veriteľ mohol cestou § 147 Občianskeho zákonníka pohodlne získať zo spoločného majetku manželov. Inými slovami, aj keby tu v zmysle nových záverov Ústavného súdu SR bola možnosť dovolať sa relatívnej neplatnosti takých právnych úkonov, ktoré majú len nepriamy dopad na spoločnú vec, stále je tu zákonom uvedená možnosť veriteľa postihnúť spoločný majetok manželov.

Záver

Názor Ústavného súdu SR prezentovaný v tomto príspevku je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. O jeho vžití sa do praktického života však pochybujeme, nakoľko neobsahuje presvedčivé zdôvodnenie zmeny v nazeraní na § 145 Občianskeho zákonníka.