Sťažovateľ ako otec a vedľajšia účastníčka ako matka tri mesiace po narodení maloletej dcéry ukončili spoločné spolužitie. Okresný súd vo Vyškove (Okresný súd) o návrhu matky rozhodol tak, že maloletú zveril do jej osobnej starostlivosti, sťažovateľovi uložil povinnosť platiť na maloletú dcéru výživné a zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletou. Sťažovateľ sa však následne domáhal zverenia maloletej do striedavej starostlivosti. Ako príslušník Polície Českej republiky Okresnému súdu zároveň predložil rozpis zmien do konca kalendárneho roka, aby Okresnému súd preukázal, že o maloletú sa bude môcť starať. Okresný súd však jeho návrh na zverenie maloletej do striedavej starostlivosti zamietol. Uviedol, že matka je na materskej dovolenke a preto má dostatok času na nepretržitú starostlivosť o maloletú narozdiel od sťažovateľa, ktorého práca striedavú starostlivosť neumožňuje.
Sťažovateľ s rozhodnutím Okresného súdu nesúhlasil a podal voči nemu odvolanie. O odvolaní sťažovatľa rozhodoval Krajský súd v Brne (Krajský súd). Krajský súd však rozhodnutie Okresného súdu v časti týkajúcej sa striedavej starostlivosti potvrdil. Uviedol, že výlučná starostlivosť matky o maloletú je v najlepšom záujme tohto dieťaťa.
Sťažovateľ sa preto obrátil na Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd). Uviedol, že vo veci konajúce súdy porušili jeho právo na slobodnú voľbu povolania a jeho rodičovské práva tým, že odmietli zohľadniť pravidelné rozvrhnutie pracovných zmien sťažovateľa, ktoré sa opakujú v šesťdenných cykloch (2 dni denná zmena, 2 dni voľno a 2 dni nočná zmena). Dôsledkom, ktorý pre sťažovateľa vyplýva z rozhodnutí všeobecných súdov je, že v dňoch, počas ktorých je vopred známa kolízia medzi pracovnou zmenou sťažovateľa a stykom s maloletou sa mu styk s maloletou nepodarí zrealizovať. Mesačne pritom príde o 5 až 6 možností realizácie styku s maloletou dcérou. Ústavný súd mal za to, že ústavná sťažnosť je dôvodná.
Z judikatúry Ústavného súdu vyplýva, že všeobecné súdy by pri rozhodovaní o zmene starostlivosti o maloleté dieťa pri naplnení všetkých kritérií nemali uprednostňovať ponechanie dieťaťa vo výlučnej starostlivosti iba jedného rodiča. Mali by voliť model striedavej starostlivosti, ktorým sa obom rodičom zabezpečuje rovnocenné postavenie. Slovné spojenie naplnenie všetkých kritérii taktiež znamená, že všeobecný súd nemôže svoje závery o nevhodnosti striedavej starostlivosti odôvodniť iba odkazom na nízky vek dieťaťa či pracovnú vyťaženosť rodiča. V konkrétnom prípade musí byť totiž preukázané, prečo je vek dieťaťa alebo práca rodiča prekážkou pre stiedavú starostlivosť.
Sťažovateľ už pred vydaním prvého rozhodnutia vo veci poukazoval na to, že jeho pracovná doba je špecifická. Z toho dôvodu žiadal, aby súd pri rozhodovaní toto špecifikum zohľadnil, nakoľko styk s maloletou počas párnych a nepárnych týdžňov z dôvodu vopred naplánovaných pracovných zmien nebude môcť zrealizovať. Všeobecné súdy argumentovali tým, že požiadavkám sťažovateľa na to, aby termíny jeho styku s maloletou korešpondovali s rozvrhom jeho pracovných zmien nemožno vyhovieť, aj ked sú pochopiteľné, a to z dôvodu, že súd v rámci úpravy styku rodičov s maloletým dieťaťom v súdnom rozhodnutí musí presne vyšpecifikovať termíny styku tak, aby rozhodnutie bolo vykonateľné. K tomu Ústavný súd uviedol, že sťažovateľ vhodne reagoval, a to argumentáciou, že ako účastník súdneho konania nie je povinný formulovať vykonateľný výrok súdneho rozhodnutia, ktorý žiada. Okrem toho sťažovateľ konajúcim súdom predložil rozpis svojich pracovných zmien a žiadal, aby naň súdy prihliadli. Alternatívne tiež navrhol, aby si s vedľajšou účastníčkou maloletú striedali v týždenných intervaloch. Žiadnemu návrhu sťažovateľa však súdy nevyhoveli.
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uviedol, že všeobecné súdy dostatočne nevysvetlili, prečo je útly vek dieťaťa prekážkou striedavej starostlivosti. Ústavný súd mal preto za to, že absentuje dôsledná úvaha a odôvodnenie prekážou striedavej starostlivosti zo strany všeobecných súdov. Dospel k záveru, že všeobecné súdy si nesplnili svoju povinnosť zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť svoje právne závery o tom, že v najlepšom záujme dieťaťa striedavá starostlivosť nie je a tiež prečo nie je možné úpravu styku sťažovateľa s maloletou prispôsobiť jeho pracovnej vyťaženosti. Niet teda pochýb, že všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na nerušený výkon slobodne zvoleného povolania.
Záverom Ústavný súd opätovne zdôraznil, že ak to neodporuje najlepšiemu záujmu dieťaťa, všeobecné súdy nesmú stavať právo rodiča na slobodnú voľbu povolania a jeho nerušený výkon s právom na realizáciu rodičovskej zodpovednosti do kolízie. Všeobecné súdy taktiež nesmú odmietať nájsť kompromisné riešenie s odkazom na komplikovanosť požadovanej úpravy v súdnom rozhodnutí.
Ústavný súd, vzhľadom na to, že konštatoval porušenie ústavných práv sťažovateľa, ako aj vzhľadom na minimalizáciu zásahov do činnosti súdov, zrušil len napadnutý rozsudok Krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Či už Krajský súd rozhodne o zmene starostlivosti o maloletú alebo iba o zmene úpravy styku sťažovateľa s maloletou, bude pri svojom rozhodovaní povinný zohľadniť špecifiká zamestnania sťažovateľa.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 09. augusta 2022, sp. zn.: I. ÚS 847/22
