Verejná ochrankyňa sa v súvisiacich témach obrátila aj na Generálnu prokuratúru SR, žiadala Radu vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť o iniciovanie zabezpečenia efektívnej právnej ochrany, rovnako aj Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a komunikovala aj s niektorými príslušnými ústrednými orgánmi štátnej správy. Vzhľadom na skutočnosť, že v praxi ombudsmanka neevidovala zásadné zmeny, rozhodla sa obrátiť na ÚS SR. Aj skutočnosť, že ÚVZ SR má kompetenciu pozbaviť osobu na osobnej slobode nie len jednorazovo, ale aj opakovane, a táto kompetencia nie je viazaná na krízovú situáciu, ale možno ju využiť aj počas bežného stavu, viedla ombudsmanku k rozhodnutiu obrátiť sa na ÚS SR.
Karanténa a izolácia
Podľa verejnej ochrankyne práv je problémom nedostatočná prehľadnosť kompetencií zásahov do osobnej slobody vo forme izolácie alebo karantény počas pandémie, pričom chýba nastavenie záruk proti svojvôli orgánu, ktorý disponuje týmito kompetenciami.
„Na zákonnej úrovni nie je riešená požiadavka nevyhnutnosti zásahov do osobnej slobody a ich foriem, povinnosť zohľadňovania alternatív pozbavenia osobnej slobody, maximálna dĺžka pozbavenia osobnej slobody izoláciou, ani možnosť a podmienky jej predlžovania. Chýba aj úprava podania žiadosti o ukončenie nariadenej karantény či izolácie, ak neplní svoj účel alebo ho už naplnila ako aj úprava efektívneho dohľadu nezávislých štátnych orgánov nad jej realizáciou. Neexistuje ani úprava komplexného, účinného a pre dotknuté osoby dostupného prostriedku súdneho prieskumu pozbavenia osobnej slobody nariaďovaného orgánom výkonnej moci,“
uvádza vo svojom stanovisku ombudsmanka k nedostatočne nastaveným procesným rámcom.
Faktúry za štátnu karanténu
Počas prvej vlny pandémie COVID-19 boli osoby vstupujúce na územie SR nedobrovoľne, nútene a povinne pozbavované osobnej slobody prostredníctvom štátnej karantény. Za každý deň v štátnej karanténe museli tieto osoby uhradiť 13,- eur. Ombudsmanka uvádza, že pri osobách, ktoré strávili v karanténe vyšší počet dní (vyplývajúc z podnetov to bolo 25, ale aj 50 dní v niektorých prípadoch), nejde o zanedbateľnú sumu finančných prostriedkov a najmä, ak tieto osoby z dôvodu dlhej karantény nemohli získať príjem, nakoľko nemohli pracovať. Štát síce poskytol podporu osobám, ktoré nemohli z dôvodu nariadenia izolácie alebo karantény pracovať a garantoval im tak právo na primerané hmotné zabezpečenie –
„Toto však v podstatnej miere de facto vyprázdnil uložením povinnosti nahradiť náklady nariadenej izolácie, a to potenciálne aj vo vyššej miere ako bolo poskytnuté primerané hmotné zabezpečenie. Takýto postup považujeme za ústavne neakceptovateľný,“
vysvetlila verejná ochrankyňa práv.
Za sporné považuje aj formu ukladania povinnosti zaplatiť náklady – nedochádzalo k vydávaniu rozhodnutí, na základe ktorých by osoby mali povinnosť čiastku uhradiť a mohli sa voči takému rozhodnutiu brániť opravnými prostriedkami. Štát resp. neštátne subjekty zasielali faktúry, ktoré Ministerstvo vnútra SR doposiaľ vymáha.
Kompetencie Úradu verejného zdravotníctva SR a Ministerstvo zdravotníctva SR
Ombudsmanka poukázala aj na problém nebezpečného a neobmedzeného rozpínania oprávnení a moci ÚVZ SR, ktorý koná bez efektívnej súdnej kontroly, a tieto oprávnenia mu podľa zákona prináležia aj po skončení krízového stavu. Rovnaké riziko vzniká aj pri niektorých oprávneniach MZ SR. Ombudsmanka súhlasí, že počas krízovej situácie je potrebné posilňovať efektívnosť rozhodovacích procesov, ale vždy s ohľadom na ústavné záruky, pretože bez ich dodržiavania môže dôjsť k ohrozeniu povahy a charakteru štátu.
„Zo zásahov do práv a úprav, ktoré sa môžu v krízovej situácii javiť ako vhodné sa totiž v prípade nedostatočného dbania na základné ústavné štandardy môžu stať zbrane, ktoré môžu byť aj po ukončení krízovej situácie zneužité na zmenu charakteru štátu či významné zásahy do základných práv,“
zdôrazňuje verejná ochrankyňa práv. Za rozpor s princípom právneho štátu považuje najmä oprávnenia orgánov výkonnej moci konať čokoľvek, čo považujú za nevyhnutné za splnenia len vágnych podmienok, čím môžu zasahovať do akýchkoľvek základných práv a slobôd obyvateľov.
