Ide o dvoch mužov (sťažovatelia na Ústavnom súde), ktorí sú manželmi na základe práva štátu Kalifornia, kde aj a žijú v spoločnej domácnosti. Pravidelne však navštevujú Českú republiku, kde má prvý sťažovateľ, český občan, svojich príbuzných. V roku 2012 uzavreli sťažovatelia podľa práva štátu Kalifornie zmluvu s náhradnou matkou, ktorá vynosila dieťa počaté umelým oplodnením z vajíčka anonymnej darkyne a spermatu jedného zo sťažovateľov (bez toho, aby bolo zistené, ktorého z nich). Dieťa tak v procese pred Ústavným súdom ČR (ÚS ČR) nadobudlo postavenie tretieho sťažovateľa.
Rozsudkom kalifornského súdu bolo ustanovené, že náhradná matka nie je právnym rodičom vtedajšieho nenarodeného dieťaťa a že týmto rodičom sú prvý a druhý sťažovateľ, ktorí boli zapísaní ako rodičia do rodného listu po jeho narodení.
Sťažovatelia následne požiadali Úrad mestskej časti Praha 1 o vydanie osvedčenia o štátnej príslušnosti tretieho žalobcu (svojho dieťaťa). Úrad proces prerušil a vyzval stažovateľov, aby zahájil konanie pred Najvyšším súdom vo veci uznania rozsudku kalifornského súdu.
Rozsudkom z 22. 5. 2015 Najvyšší súd návrhu na uznanie čiastočne vyhovel a rozsudok kalifornského súdu v Českej republike uznal, a to pokiaľ ide o vyslovenie rodičovstva prvého sťažovateľa, ktorý je českým občanom, pretože narodenie dieťaťa za použitia inštitútu náhradného materstva je v súlade s právnym poriadkom Českej republiky. S odkazom na tento rozsudok Úrad mestskej časti Praha 1 vydal osvedčenie o štátnej príslušnosti dieťaťa a následne bol vystavený jeho český rodný list, v ktorom je prvý sťažovateľ uvedený ako otec a kolónka matky je prázdna.
Išlo teda o situáciu, kedy Najvyšší súd ČR rešľtriktívne prispôsobil petit sťažovateľov len na podmienky českého práva. Nedošlo teda k plnhodnotnému uznaniu kalifornského rozsudku, ale iba jeho časti, ktorá vyhovovala českému právu.
Práve táto situácia viedla k opakovanej žiadosti (4.8.2015) oboch mužov, ktorí sa domáhali uznania pôvodného kalifornského rozsudku a následného zapísania druhého muža ako rodiča dieťaťa. Tento žiadosti však Najvyšší úd nevyhovel, nakoľko uznanie plného rozsahu rozsudku kalifornského súdu nie je v súlade s českým právom. Inak povedané, neexistuje nijaká česká právna úprava, ktorá by zapísanie oboch rodičov z homosexuálneo páru umožňovala.
Sťažovatelia teda pristúpili k podaniu na Ústavný súd ČR. Ústavný súd najprv posúdil, či medzi všetkými troma sťažovateľmi, teda dvoma mužmi a ich dieťaťom existuje rodinný život. Prihliadol pritom na skutočnosť, že obaja muži sú od narodenia dnes už štvorročného chlapca jeho faktickými každodennými rodičmi. Ide teda o tzv. sociálne rodičovstvo. Navyše nijaký z mužov nevie, kto je biologickým otcom dieťaťa a nemožno ich nútiť k tomu aby sa táto skutočnosť zisťovala. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, homosexuálny pár, ktorý zdieľa spoločnú domácnosť, v ktorej vychováva dieťa, spadá pod ochranu rodinného života, tak ako akýkoľvek bežný pár.
Český ústavný súd sa k tejto veci postavil pomerne racionálne. Samotnú argumentáciu Najvyššieho súdu ČR, týkajúcu sa odmietnutia návrhu o zápis oboch mužov ako rodičov nespochybnil. Takisto nespochybnil ani nesúlad inštitútu náhradnej matky s právom ČR. Avšak nároky sťažovateľ aj tak uznal. Konkrétne išlo o uznanie rozsudku kalifornského súdu, ktorý definoval oboh mužov ako rodičov dieťaťa. Inak povedané, ůstavný súd ČR použil formalistický princíp a uznal cudzie súdne rozhodnutie ako také, a to bez toho aby závažnejšie posudzoval súlad cudzích rodinnoprávnych inštitútov s českým právom.
Ústavný súd ČR teda konštatoval, že obaja muži sú rodičmi dieťaťa, avšak v zmysle práva iného štátu. Nakoľko však obaja vedú rodinný život a vychovávajú svoje dieťa, vzťahuje sa na nich právo na ochranu rodinného života, detských a rodičovských práv, upravených Listonou základných práv a slobôd, ktorá súčasťou českého práva je.
"Povinnost státu respektovat právo na rodinný život nespočívá jen v tom, že nesmí bránit osobám majícím mezi sebou rodinné vazby, aby spolu žily a tyto vztahy realizovaly. V případě, že mezi osobami rodinný život, vzniklý na legální bázi, již existuje, je povinností všech orgánů veřejné moci jednat tak, aby se tento vztah mohl rozvíjet, a musí být respektovány právní záruky, které chrání vztahy dítěte a jeho rodiče." (ÚS ČR)
Ústavný súd ČR teda uznal faktickú a právne realitu druhého štátu, avšak nelegalizoval samotný inšitút náhradného materstva alebo rodičovstva páru rovnakého pohlavia. Právny základ svojho rozhodnutia oprel práve o práva a najlepší záujem dieťaťa a jeho právo na rodinný život.
Text nálezu sp. zn. I. ÚS 3226/16 je dostupný v PDF na tomto linku.
