Ústavný súd Slovenskej republiky prišiel 31. augusta 2017 s rozhodnutím I. ÚS 310/2017, v ktorom sa venuje otázke obhajcu, ustanoveného ex offo (zo zákona) dvom spoluobvineným. V predmetnom prípade stojí na jednej strane zásada primeranosti a hospodárnosti konania, na strane druhej právo na obhajobu. Kedy môže obhajca zastupovať viacero spoluobvinených?
Skutkový stav
Sťažovateľ a jeho spoluobvinený boli Okresným súdom Poprad (ďalej len OS) rozsudkom sp. zn. 4 T 121/2013 z 13. februára 2014 uznaní za vinných zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len TZ), za čo im uložil nepodmienečné tresty odňatia slobody vo výmere 10 rokov (pozn. jeho spoluobvinenému 11 rokov a 6 mesiacov) so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, bol mu uložený ochranný dohľad na dobu jedného roka a ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Uvedeného sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 25.5.2013 v poobedňajších hodinách na hlavnom trhovisku si po predchádzajúcej vzájomnej dohode spoločne (s odsúdeným ) kúpili od doposiaľ nestotožnenej osoby hašiš (živica z rodu rastlín canabis) o hmotnosti 2 g s celkovým obsahom THC (tetrahydrokanabinolu) – účinnej látky rastliny konope (Canabis) 45,8 % z ktorej by bolo možné vyrobiť od 31 do 91 obvykle jednorazových dávok drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa a vrcholky rastliny konope o celkovej hmotnosti 1138,5 g s celkovým priemerným obsahom THC (tetrahydrokanabinolu) – účinnej látky rastliny konope (Canabis) 15,44 %, z ktorej by bolo možné vyrobiť od 5860 do 11385 obvykle jednorazových dávok drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa.
Sťažovateľ aj druhý odsúdený sa následne odvolali. V odvolacom konaní rozhodoval Krajský súd v Prešove (ďalej len KS), ktorý rozsudkom č. k. 1 To 15/2014-418 zo dňa 30.04.2014 rozsudok OS zrušil pre nedostatky v opise skutku a vo veci znovu rozhodol tak, že obvinených uznal za vinných zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 2 písm. e) TZ, za čo im uložil nepodmienečné tresty odňatia slobody v rovnakej výmere ako OS.
O následnom dovolaní sťažovateľa rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS), ktorý ho uznesením sp. zn. 6 Tdo 74/2016 zo dňa 21.12.2016 odmietol. Sťažovateľ v dovolaní argumentoval tým, že v rámci konania pred súdom prvého stupňa a následných s tým súvisiacich odvolacích konaní sa obhajoba oboch obvinených sústredila (iba výlučne a najmä) na preukázanie nezákonnosti získania dôkazov voči ním pri ich zaistení. Preukázaniu iných skutočností (medzi ktoré patri jednotný úmysel odsúdených, správnosť výpočtu počtu jednorazových dávok a pod.) pozornosť venovaná nebola a to ani orgánmi činnými v konaní, ani súdmi, ktoré konali v tejto veci na jednotlivých stupňoch – i keď v zmysle platnej právnej úpravy je zákona povinnosťou vykonávať úkony i v prospech obžalovaného, a ani obhajobou – ktorá sa sústredila v konaní len na preukázanie nezákonnosti získaných dôkazov. Práve nedostatok jednotného úmyslu je podľa sťažovateľa dôvodom, pre ktorý nemal byť ustanovený spoločný obhajca. Sťažovateľ sa opiera aj o českú aplikačnú prax, podľa ktorej ak advokát ako zvolený obhajca vykonáva obhajobu dvoch alebo viacerých spoluobvinených, ktorých záujmy si v trestnom konaní odporujú, potom je vylúčený z obhajoby všetkých obvinených. V takýchto prípadoch sa má predchádzať situáciám, kedy by obhajca, pokračujúci v obhajobe jedného z obvinených, mohol vo veci využiť informácie a poznatky získané od spoluobvinených, ktorých predtým spoločne obhajoval. Zabraňuje sa tak vzniku stavu, kedy by jeden zo spoluobvinených mohol byť postupom obhajcu neoprávnene zvýhodnený, alebo naopak znevýhodnený, čo by viedlo k narušeniu princípu rovnosti pred zákonom. Vyššie uvedené uznesenie NS bolo napadnuté sťažnosťou na ÚS.
Argumentácia ÚS
Z odôvodnenia rozhodnutia ÚS vyberáme najdôležitejšie body.
„Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v dovolaní o porušení práva na obhajobu zásadným ústavne neakceptovateľným spôsobom, keď k záveru, že k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom nedošlo, dospel iba na základe toho, že spoluobvinený sťažovateľa neusvedčoval zo spáchania skutku, a tvrdenia, že sťažovateľ sa v prípravnom konaní k spáchaniu skutku priznal.“ Ďalej podľa ÚS „ ani z jednej z výpovedí sťažovateľa nevyplýva, že by sa v celom rozsahu priznal ku skutku, ktorý mu bol kladený za vinu uznesením o vznesení obvinenia tak, ako to v odôvodnení svojho uznesenia uvádza najvyšší súd. Ak sa sťažovateľ ku skutku vyjadroval, vo svojich výpovediach vždy uvádzal, že si kupoval hašiš pre vlastnú potrebu, za vlastné finančné prostriedky vo výške 300 €, pričom tieto jeho vyjadrenia podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za priznanie ku skutku, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie.“
ÚS ďalej konštatuje: „Podstatné rozdiely vo výpovediach dvoch obvinených, ktorým bol ustanovený spoločný obhajca, vo vzťahu ku skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, objektívne bráni spoločnému obhajcovi v možnosti poskytnúť právnu pomoc v rovnakej kvalite, akú by mohol poskytnúť, ak by bol ustanovený za obhajcu iba jednému z nich.“ Rozpor v záujmoch obvinených totiž vyplýva už z uznesenia o vznesení obvinenia. „Uvedeným uznesením bolo obom obvineným, teda sťažovateľovi a aj jeho spoluobvinenému vznesené obvinenie z obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) TZ formou spolupáchateľstva, a to napriek tomu, že zo samotného odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že hašiš si mal kúpiť každý z obvinených sám, za vlastné finančné prostriedky, pričom spoluobvinený sťažovateľa kúpil hašiš za sumu 2 000 € a sťažovateľ iba za sumu 300 €, čo tvrdili aj obaja obvinení vo svojich výpovediach.“
ÚS na podklade uvedeného rozhodol, že k porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu a práva na súdnu ochranu napadnutým uznesením NS došlo. Toto uznesenie teda ÚS zrušil a vec vrátil NS na ďalšie konanie.
Zdroj: Ústavný súd Slovenskej republiky
