ÚS ČR: K podmienke rasovej perzekúcie podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách

Nález ÚS ČR

Sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala obnovy konania, ktoré bolo už predtým pred okresným súdom vedené, a v ktorom sťažovateľka žiadala o vydanie zámku Opočno a ďalších nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Sb., o mimosúdnych rehabilitáciách. Okresný súd v roku 2005 rozhodol, že sťažovateľka nespĺňala podmienky podľa tohto zákona, aby jej nehnuteľnosti mohli byť vydané. Konkrétne išlo o podmienku rasovej perzekúcie ako dôvodu pre konfiškáciu predmetných nehnuteľností jej otcovi zo strany nemeckých nacistických orgánov v čase druhej svetovej vojny. Okresný súd bol pri rozhodovaní viazaný právnym názorom Ústavného súdu ČR v sťažovateľkinej veci, vyjadreným v náleze sp. zn. III. ÚS 107/04. V danom rozhodnutí sa Ústavný súd ČR priklonil k užšiemu výkladu pojmu "rasová perzekúcia", podľa ktorého má tento pojem dopadať "iba na najkrikľavejšiu formu rasizmu, páchanú najmä formou holokaustu, nie však na iné formy prenasledovania z dôvodov národnostných".

Sťažovateľka dodatočne objavila nové dôkazy o tom, že jej otec bol židovského pôvodu, takže bola splnená podmienka rasovej perzekúcie v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Tieto dôkazy pritom sťažovateľka v predchádzajúcom konaní bez svojej viny nemohla použiť. Podľa názoru všeobecných súdov však ani novo predložené dôkazy nemohli vyvrátiť predchádzajúci záver o tom, že ku konfiškácii majetku sťažovateľkinho otca zo strany Nemeckej ríše nedošlo z dôvodu jeho prípadného židovského pôvodu, ale z dôvodu jeho "snáh nepriateľských Ríši".

Ústavný súd ČR v náleze uviedol, že nie je potrebné prekonávať závery o výklade podmienky rasovej perzekúcie urobené v náleze sp. zn. III. ÚS 107/04 . Tieto závery však treba chápať tak, že na splnenie danej podmienky síce nestačí "len" perzekúcia národnostná, ale zároveň sa nevyžaduje, aby perzekúcia bola motivovaná výlučne rasovo. Stačí, ak rasovými dôvody bola perzekúcia motivovaná aspoň sčasti. Rasová, národnostná ako aj politická perzekúcia zo strany nacistických orgánov totiž mohli do značnej miery splývať a jednotlivé motivácie od seba nie je možné oddeliť.

Podľa názoru Ústavného súdu ČR sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi skutočne predložila dôkazy, ktoré preukazovali, že perzekúcia jej otca bola, alebo mohla byť aspoň z časti motivovaná aj rasovo. V prípade sťažovateľkinho otca sa dá pritom len domnievať do akej miery splývali rasové a politické dôvody, pre ktoré sa ho okupačné orgány rozhodli prenasledovať. Bolo by úplne absurdné, aby dcéra prenasledovanej osoby bola v prístupe k reštitúcii zhabaného majetku znevýhodnená len preto, že jej otec bol prenasledovaný nielen z dôvodov rasových , ale aj pre politické aktivity, ktorými sa obrátil proti nacistickému režimu.

Ak teda všeobecné súdy chybne posúdili dôkazy predložené sťažovateľkou, a preto zamietli jej žalobu na obnovu konania, zasiahli do jej práva na spravodlivý proces - a to nielen samotným nesprávnym hodnotením dôkazov, ale najmä tým, že jej vo výsledku odmietli prístup k súdu (k obnovenému konaniu). Tým sa dopustili neprípustného odopretia spravodlivosti. V dôsledku toho zasiahli do jeho základného práva na ochranu vlastníctva.[1]