Určovanie lehôt slovným popisom

Čas ako právna skutočnosť

Dôležitosť času je v práve daná tým, všetky právne vzťahy vznikajú a existujú v priestore a čase.  Čas ako objektívna právna skutočnosť sa z hľadiska svojho právneho významu obvykle delí na:

• Dátum (pevne stanovený čas);
• Lehota (plynúci čas);

Všeobecnú právnu úpravu počítania lehôt, a to počiatku, behu a konca, upravuje generálny predpis súkromného práva, Občiansky zákonník v § 122. Tieto pravidlá je možné aplikovať na prípady, kedy je lehota určená najmä číselným vyjadrením. V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť najbežnejšie spôsoby slovného vyjadrenia lehôt a priblížiť ich význam.

Najčastejšie slovné vyjadrenie lehôt

Medzi najčastejšie vágne slovné vyjadrenia lehôt patria:

1. Bez zbytočného odkladu, prípadne bezodkladne
2. Ihneď
3. Primeraná doba

Je nutné uviesť, že sa vyskytujú nielen v zmluvách, ale aj v samotných právnych normách. Napr. Obchodný a Občiansky zákonník vyššie uvedené slovné vyjadrenia lehôt používajú, a to bez toho, aby presne špecifikovali, aký dlhý čas sa pod tým má rozumieť.

Bez zbytočného odkladu a bezodkladne

Výkladovým problémom môže byť termín bez zbytočného odkladu alebo bezodkladne. Obe slovné vyjadrenia lehôt sa vyskytujú v Občianskom, ako aj v Obchodnom zákonníku. Avšak v žiadnom ich ustanovení nenájdeme legálnu definíciu uvedených pojmov. Na začiatok je nutné uviesť, že obe lehoty majú rovnaký význam a uvedené právne predpisy ich používajú synonymicky, preto závery prijaté pre slovné spojenie „bez zbytočného odkladu“ platia aj pre „bezodkladne“.

Judikatúra v tejto otázke nie je ustálená. Začneme uznesením Najvyššieho súdu SR[1], ktorý pod pojmom bez zbytočného odkladu (bezodkladne) rozumie lehotu spravidla pár dní, max. 5 – 7 dní, určite však nie mesiac.[1] Maximalizovanie lehoty bez zbytočného odkladu odmietol v rozsudku Krajský súd v Košiciach[2], podľa ktorého nie je správne pokúšať sa o paušalizovanie, maximalizovanie, či minimalizovanie takejto lehoty, ale je nutné vždy prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu (objektívnu možnosť uskutočniť povinnosť alebo právo), nie je preto možné určiť všeobecnú lehotu, v ktorej by urobený právny úkon ešte bol považovaný za včasný a v ktorej lehote by už nebol považovaný za včasný. Uvádza sa, že lehotu bezodkladne je potrebné interpretovať tak, že ide o dobu, ktorá dlžníkovi umožní plniť po prvý raz. Je to najkratšia možná lehota v danom prípade, ktorú po potrebné posudzovať objektívne.[3]

Ihneď

Ide o najskorší okamih (na rozdiel od lehoty), od ktorého môže veriteľ/dlžník kedykoľvek, podľa vlastného uváženia, uplatniť právo, či splniť povinnosť.

Primeraná doba

Obdobne ako pri lehote určenej ako „bez zbytočného odkladu“, aj v tomto prípade ide o lehotu, ktorú Občiansky a Obchodný zákonník používajú. Tiež je zhoda v tom, že ich určenie bude závisieť od okolnosti konkrétneho prípadu a bude nutné posudzovať ich obe objektívne. V čom je teda rozdiel? Podľa prof. Ovečkovej[4] pri lehote bez zbytočného odkladu ide o to, kedy to, čo od adresáta právnej normy vyžaduje právo, môže objektívne od neho vyžadovať prvýkrát. Pri primeranej dobe sa musí poskytnúť dostatočný čas na splnenie požiadaviek zákona, ale tento čas, jeho dĺžka, musí byť primeraná povinnostiam, ktoré povinný subjekt má, a to z hľadiska nevyhnutnosti na ich riadne vykonanie. Tu je teda na prvom mieste dĺžka lehoty v závislosti od primeranosti ku konaniu povinnej osoby, ale limitovaná podmienkou nevyhnutnosti.

Záver

V tomto príspevku sme sa venovali vágnym pojmom určujúcim čas s dôrazom na vymedzenie znakov, ktoré ich od seba odlišujú. Zistili sme, že hoci judikatúra v tejto otázke nie je jednotná, je možné formulovať všeobecné pravidlá, na ktorých základe je možné dospieť k správnemu určeniu aj takto neurčito vymedzenému času, resp. lehôt.