Súd prvej inštancie rozsudkom vo výroku I. rozviedol manželstvo navrhovateľky a jej manžela, vo výroku II. zveril maloletú I. a maloletého T. na čas po rozvode do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždenných intervaloch, vo výroku III. uložil každému z rodičov povinnosť prevziať maloleté deti v určenom čase pred začatím osobnej starostlivosti v mieste bydliska druhého rodiča. Ďalej vo výroku IV. uložil povinnosť odovzdať maloleté deti v určenom čase po skončení osobnej starostlivosti v mieste svojho bydliska, výrokom V. rozhodol, že právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok majú obaja rodičia, vo výroku VI. uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 60,00 eur mesačne a na výživu maloletého sumou 40,00 eur mesačne k rukám matky. V poslednom výroku VII. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Súd mal za preukázané, že manželstvo účastníkov konania neplní spoločenské funkcie. Manželia v priebehu manželstva prekonali manželskú krízu po manželkinej nevere v roku 2014, v snahe udržať manželstvo a obnoviť partnerské vzťahy, obnovili spolužitie. Po tom, ako v roku 2019 manžel opäť pristihol manželku pri nevere, sa manželia opakovane pokúsili o záchranu manželstva a navštívili jedenkrát manželskú poradňu. Toho času už nemá ani jeden z manželov záujem naďalej zotrvať v manželskom zväzku, ktorý považujú len za zväzok formálny. Manželia spoločne nehospodária. Rozvod manželstva nie je v rozpore ani so záujmami maloletých detí.
Podľa zistenia súdu prvej inštancie je príjem matky 841,89 eur mesačne (príjem z pracovného pomeru 741,89 eur, rodinné prídavky na dve deti cca 48,90 eur a daňový bonus 50,00 eur), priemerný mesačný čistý príjem otca predstavuje 1 144,02 eur. Vzhľadom na rozdiel v príjmoch rodičov súd prvej inštancie zaviazal otca prispievať na výživu maloletej I. sumou 60,00 eur mesačne a na výživu maloletého T. sumou 40,00 eur mesačne.
Proti rozsudku vo výrokoch II. až VI. podala odvolanie matka maloletých detí. Uviedla, že rozhodnutie súdu týkajúce sa zverenia maloletých detí do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov nepovažuje za rozhodnutie v najlepšom záujme maloletých detí.
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie aj otec maloletých detí, a to proti výroku VI. Navrhol, aby odvolací súd tento výrok zrušil, alternatívne aby ho zaviazal sumu 60,- eur na maloletú a 40,- eur na maloletého uhrádzať na ich osobitne zriadené účty za účelom sporenia. Uviedol, že súd prvej inštancie nezdôvodnil dôsledne dôvody, pre ktoré bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí napriek tomu, že deti boli zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. V rozsudku je uvedené len konštatovanie „vzhľadom na rozdiel v príjmoch rodičov“, čo otec nepovažuje za dostatočné. Sama matka uviedla, že s deťmi nemá zvýšené výdavky. Na výdavkoch na deti sa podieľali spoločne, každý podľa svojich zárobkových možností a otec je presvedčený, že tomu tak môže byť aj po rozvode manželstva. Otec sa deťom venuje po všetkých stránkach, či je to učenie, tréningy, voľnočasové aktivity, kreatívne práce, varenie, dcéru učí šiť, hrajú spolu na gitaru, chodia na opekačky, s čím súvisia finančné výdavky. Okrem toho nemalé investície vložil a vkladá do rekonštrukcie bytu práve kvôli tomu, aby vytvoril podmienky pre dôstojný život po rozvode manželstva aj pre deti. Okrem nákladov, ktoré uviedol v písomnom vyjadrení, má ďalšie výdavky, ktoré na pojednávaní neuviedol, ale v čase pred pojednávaním došlo napr. k zmene v platení poistiek (k tomu otec uviedol tri poistky s poistným 10,00 eur, 10,40 eur a 24,49 eur mesačne). Napokon otec maloletých detí v odvolaní zdôraznil, že rozdiel v príjmoch rodičov nemôže byť automaticky bez dôsledného odôvodnenia dôvodom pre stanovenie vyživovacej povinnosti jedného z rodičov, zvlášť ak výživa maloletých detí je zabezpečovaná v dostatočnom rozsahu.
Ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o rodine ukladá súdu povinnosť skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa, či sú obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a či budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa, pričom súd podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa - najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Zároveň dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
Z uvedených ustanovení zákona o rodine je zrejmé, že podstatnými kritériami určujúcimi záujem maloletého dieťaťa sú (okrem spôsobilosti oboch rodičov vychovávať dieťa a dohodnúť sa s druhým rodičom) citové väzby a vývinové potreby dieťaťa, stabilita výchovného prostredia a právo na udržiavanie rovnocenného osobného styku s obidvomi rodičmi. Súd prvej inštancie sa týmito kritériami dôsledne riadil. Z výpovedí oboch rodičov je zrejmé, že aj po odchode otca zo spoločnej domácnosti sa rodičia v starostlivosti o deti striedali. Deti majú vytvorené silné citové väzby k obom rodičom, čo vyplýva aj z vyjadrení samotných detí pred kolíznym opatrovníkom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval výrok o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti za vecne správny a potvrdil ho.
Matka v odvolaní uviedla, že napáda aj výroky III., IV. a V., avšak neuviedla, v čom považuje tieto výroky za nesprávne. Výroky III. a IV. odvolací súd preskúmal podľa § 379 psím. a) Civilného sporového poriadku ako výroky súvisiace s výrokom II., považoval ich taktiež za vecne správne a tieto výroky potvrdil. Rovnako odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nevidel vecný dôvod na pozastavenie, obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv otca maloletých detí a výrok napadnutého rozsudku o tom, že zastupovať deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia, ako vecne správny potvrdil.
Výrok o výške vyživovacej povinnosti otca napadol otec maloletých detí z dôvodu, že ho nepovažoval za dostatočne odôvodnený. Odvolací súd dospel k záveru, že táto námietka otca maloletých detí je dôvodná. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvádza len príjem každého z rodičov s tým, že rozdiel v ich príjmoch bol dôvodom pre určenie vyživovacej povinnosti otcovi maloletých detí. Z odôvodnenia rozsudku však vôbec nevyplýva, ako súd prvej inštancie posúdil výdavky oboch rodičov a odôvodnené potreby maloletých detí. Výdavky matky a výdavky na deti uviedol súd len ako súčasť citácie z návrhu matky bez toho, aby bolo zrejmé, ako sa súd s týmito tvrdeniami matky vysporiadal, či ich považoval za nesporné a v akej výške teda ustálil výdavky matky a odôvodnené výdavky na maloleté deti. To isté sa týka výdavkov otca. Pre určenie vyživovacej povinnosti popri striedavej osobnej starostlivosti je tiež dôležité, ktorý z rodičov nakupuje pre deti oblečenie, obuv, hračky, platí platby za stravu v škole, poistné a podobne. Žiadnu z týchto skutočností súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevyhodnotil. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý výrok o výživnom zrušil a vec v tejto časti podľa § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Tento nedostatok nebolo možné napraviť v odvolacom konaní vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania.
Odvolací súd uviedol, že právo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 zákona o rodine) neznamená, že výživné má byť určené v takej výške, aby príjmy rodičov po zohľadnení výživného boli rovnaké, t. j. súd nemôže len matematicky určiť výživné vo výške polovice rozdielu príjmov oboch rodičov, ale (okrem zohľadnenia oprávnených výdavkov rodičov) musí vychádzať aj z odôvodnených potrieb detí a z toho, ako rodičia tieto potreby zabezpečujú.
zdroj: rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoP/59/2020 zo dňa 16.12.2020
