Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rodine) preto do nášho právneho poriadku zakotvuje inštitúty určenia otcovstva a zapretia otcovstva. Týmto zákonodarca určil jasné pravidlá na určovanie, ale aj zapieranie otcovstva.
V prípade matky dieťaťa možno vychádzať z rímskej zásady mater semper certa est (matka je vždy istá). Uvedené nám potvrdzuje aj § 82 ods. 1 zákona o rodine, ktorý jasne vymedzuje postavenie matky: „Matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila.“ Bližšia úprava materstva súvisí s vedecko-technickým pokrokom, ktorý priniesol svetu také možnosti ako umelé oplodnenie. V prípadoch tzv. mimotelového oplodnenia mohli vznikať pochybnosti o tom, či je matkou rodička alebo genetická matka („majiteľka“ oplodneného vajíčka, vloženého do maternice rodičky). Zákon, ako vyplýva z vyššie uvedeného ustanovenia jednoznačne určuje za matku rodičku. Ak by však vo výnimočných prípadoch predsa vznikla pochybnosť o určení matky, použije sa § 83 ods. 1 zákona o rodine: „Ak vzniknú pochybnosti o tom, kto je matkou dieťaťa, materstvo určí na základe skutočností zistených o pôrode dieťaťa súd.“
Podstatou tohto príspevku sú však prípady oveľa rozšírenejšie, a síce určenie otca. Otec nie je z pochopiteľných dôvodov vždy natoľko „jasný“ ako matka. Pre prípady nejasností v určení osoby otca, prináša zákon o rodine tri vyvrátiteľné právne domnienky. Vyvrátiteľnosť znamená, že voči každej domnienke sa pripúšťa dôkaz opaku. Poradie týchto právnych domnienok je jasne stanovené a každá ďalšia domnienka nastupuje až vtedy, ak sa neuplatnila/bola vyvrátená predchádzajúca.
Prvou vyvrátiteľnou právnou domnienkou je otcovstvo manžela matky. Zákon o rodine v § 85 ods. 1 hovorí: „Ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky.“ Pre uplatnenie tejto domnienky nie je rozhodujúci faktický, ale právny stav, teda existencia manželstva v čase narodenia dieťaťa (ak sa dieťa narodí hoc aj deň po uzavretí manželstva, zo zákona sa uplatní domnienka otcovstva manžela matky). Zákon však pracuje aj s dobou po zániku manželstva alebo jeho vyhlásení za neplatné. Ak sa totiž dieťa narodí do trojstého dňa od takéhoto úkonu, stále sa uplatní domnienka číslo jedna. Ak by sa však žena po zániku manželstva znovu vydala a v lehote tristo dní od zániku tohto manželstva by sa jej narodilo dieťa, použije sa § 85 ods. 2 zákona o rodine: „Ak sa narodí dieťa žene znovu vydatej, považuje sa za otca neskorší manžel, aj keď sa dieťa narodilo pred uplynutím trojstého dňa po tom, čo jej skoršie manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné.“
Druhou vyvrátiteľnou právnou domnienkou je otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Táto sa môže uplatniť ak sa neuplatní prvá právna domnienka (otcovstvo manžela matky). Podľa § 91 ods. 1 a 2 zákona o rodine: „Za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom.“ Vyhlásenie muža je vždy nevyhnutné, vyhlásenie ženy môže niekedy absentovať: „Vyhlásenie matky nie je potrebné, ak nemôže pre duševnú poruchu posúdiť význam svojho konania alebo ak je zadováženie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou“ (§ 91 ods. 4 zákona o rodine). Túto domnienku však nemožno použiť ak je matka mŕtva. Vyhlásenie musí byť urobené ústne a osobne pred matričným úradom alebo súdom.
Treťou vyvrátiteľnou právnou domnienkou je otcovstvo určené rozhodnutím súdu. Táto domnienka vždy nastupuje až v prípade, že sa neuplatnila/bola vyvrátená prvá a následné druhá domnienka. V zmysle § 94 ods. 2 zákona o rodine: „Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti.“ Táto domnienka sa uplatňuje návrhom na súd. Aktívne legitimovaní sú dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom. Z § 104 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len CMP) vyplýva: „Ak sa narodí dieťa, u ktorého nie je otcovstvo určené zákonnou domnienkou svedčiacou manželovi matky ani súhlasným vyhlásením rodičov pred orgánom, ktorý vedie matriku, vyslúchne súd, ktorý je príslušný na konanie vo veciach určenia rodičovstva, matku a toho, koho matka označí za otca, či uznáva, že je otcom.“ V konaní o určení otcovstva podľa tretej domnienky sa môže zároveň rozhodovať aj o jeho zapretí.
Zapretie otcovstva
V súvislosti so zapretím otcovstva sa legitimácia na tento úkon priznáva viacerým subjektom. Pri prvej domnienke je to manžel: „Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom“ (§ 86 ods. 1 zákona o rodine). Zákon ďalej diferencuje možnosť zapretia otcovstva v závislosti od času, kedy sa dieťa narodilo. Pre ujasnenie podrobných podmienok odkazujeme na § 87 zákona o rodine.
„Manžel má právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú obidvaja nažive, a ak nežije jeden z nich, voči druhému. Ak nežije ani dieťa, ani matka, toto právo manžel nemá“ (§ 88 ods. 1 zákona o rodine). Legitimovanou na zapretie otcovstva je však aj samotná matka. Vyplýva to z § 88 ods. 2 zákona o rodine: „Aj matka môže do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že otcom dieťaťa je jej manžel. Ustanovenia o práve na zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa sa použijú primerane.“
Aj otcovstvo určené podľa druhej domnienky možno zaprieť. Znova je možné podať návrh na zapretie tak zo strany otca ako aj matky. „Muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa“ (§ 93 ods. 1 zákona o rodine). „Aj matka dieťaťa môže v rovnakej lehote zaprieť, že otcom dieťaťa je muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov“ (§ 93 ods. 2 zákona o rodine).
Zákon o rodine upravuje aj špecifický prípad zapretia otcovstva na návrh dieťaťa. Podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine totiž: „Ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.“ Ďalej podľa § 96 ods. 2: „Ak súd rozhodne tak, že návrhu podanému podľa odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na zapretie otcovstva.“
Zdroj: LAZAR a kolektív, Občianske právo hmotné. 1. vydanie. Bratislava: IURIS LIBRI, spol. s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89635-08-5, s. 322-340.
